Keď sa ho pred pár rokmi pýtali, aké sú jeho vianočné priania, priznal, že on na ne veľmi nie je. „Priania sú totiž ošemetné v tom, že život je oveľa komplexnejší ako naše myslenie. A my si prajeme v myšlienkach. Prianie sa potom môže naplniť nečakaným spôsobom alebo dokonca obrátene,“ vysvetlil herec Jaroslav Dušek. Má napriek tomu aspoň vo vianočnom čase nejaké?
Je mi jasné, že listy Ježiškovi nepíšete, ale zvyknete tam hore aspoň niečo potichu zašepkať?
Život je ku mne veľmi štedrý. Nemám teda žiadne doplnkové priania. Niektoré tajné by sa síce našli, ale to nikomu neprezradím, to máme len medzi sebou.
Uvedomujete si, že pre niekoho ste splneným prianím vy? Bez vašich legendárnych filmov pre mnohých totiž nie sú Vianoce Vianocami…
Neprekvapuje ma to. Už mamička mi hovorievala, že som pekný „dáreček“… (úsmev)
U vás muselo byť asi veselo vždy. V jednom rozhovore ste však spomínali, že na Vianociach vás najviac bavil ten zázrak, keď sa vašim podarilo vás nejako zmiasť – otec alebo dedo sa vytratili a Ježiško sa zjavil. A pod stromčekom, kde chvíľu predtým nič nebolo, boli zrazu darčeky. Viem, že ste sa o to snažili aj s vlastnými deťmi. Podarilo sa im to odovzdať? Alebo je dnes všetko úplne iné?
Tiež ich trávime spolu. Väčšinou sa okolo Vianoc spolu stretneme aj so všetkými našimi vnúčatami, ktorých je už osem – Tatiana, Tobiáš, Viola, Krištof, Gašpar, Emil, Eduard, ku ktorým v lete pribudol Theodor, čiže to býva taká poriadna sviatočná mela. Ale celkom pekne spolupracujú, takže je to aj povznášajúce. A rovnako dúfam, že na to budú raz spomínať tak, ako spomínam na svoje detské Vianoce ja.
Podľa médií sú práve vnúčatá aktuálne hlavnou náplňou vašich dní. Pristihnete sa niekedy pri tom, že cez ne rekapitulujete, ako ste vychovali ich rodičov?
Vnúčatá sú v poli pozornosti hlavne mojej ženy. Ja som len občasný starý otec. Skoro každý deň som totiž na javisku. Tak najdlhšie sa vidíme naozaj len v lete cez prázdniny, a ako som spomínal, práve teraz počas vianočných sviatkov. Príliš pri tom síce nezvyknem rekapitulovať, čo naša výchova urobila s nimi, ale od nich sa občas niečo prekvapujúce o sebe dozviem…
Podľa vašej manželky ste vašim dvom deťom – dcére Agáte a synovi Martinovi – určite odovzdali humor, spontánnosť a takú tú radosť byť, v ktorej ste podľa mnohých majstrom. Ale dnešným deťom, naopak, podľa vás chýba.
Deti sú rady prítomné, máloktoré dieťa sa hrá s nechuťou. Ale my ich postupne znechutíme – príkazmi a ilúziami o tom, čo má dieťa plniť. Myslím, že rodičia by mali skôr vytvárať bezpečné pole bez nadmernej starostlivosti. Poznám takých, ktorí si priali vychovať sebavedomé dieťa, a išli na to tak, že ho odmalička za všetko chválili. Dosiahli to, že si chlapec začal v desiatich rokoch myslieť, že je mentálne zaostalý. Všimol si totiž, že ho chvália za to, čo ostatné deti robia úplne normálne bez pochvaly.
Ďakujem za nastavenie zrkadla – takí občas sme a máme pocit, že takto robíme pre potomstvo najviac. Sama si uvedomujem, že rodinu a rodičovstvo berieme ako vedu. Čo znamená pre vás?
Pre mňa je rodina vedomie rodu. Ono tajomné „spolu a všade“.
Platí to aj o vašom manželstve? S vašou ženou Ivetou máte za sebou takmer štyri dekády spoločného života a všímam si, že všade dostávate žiadosti o recept. Máte ho?
Je to stále sa rozvíjajúca, nekonečná vzájomná inšpirácia, plná prekvapení i radosti.
Nemáte však pocit, akoby dnes ľudia už o to nestáli? Dokonca sa objavujú názory, že by sa už ani nemali rodiť deti, lebo zem je preťažená, takže bezdetnosť je ekologickejšia. Bojíme sa však skutočne o svet, alebo skôr detí a zodpovednosti za ne?
To neviem. Musíte sa spýtať ľudí, ktorí takýto názor zastávajú. A matky zeme, ako sa jej také postoje páčia. Aj keď v podstate je to, akoby ste sa buniek svojho tela pýtali, či by sa radšej nemali prestať neustále obnovovať…
To by znamenalo smrť. A práve o nej ste s režisérom Viliamom Poltikovičom nakrútili aktuálne do kín prichádzajúci dokument Tajomstvo smrti. Aký k nej máte vzťah?
Vlastne sa o nej bojím hovoriť. Páčia sa mi však všetky tie správy, tie svedectvá, ktoré naznačujú, že je to akýsi postup ďalej, dokonca v istom zmysle odľahčenie, takže som zvedavý, ako to bude.
Uspokojil film tú vašu zvedavosť? Alebo ste ešte zvedavejší?
Príjemne rozčeril hladinu môjho vedomia. Vo filme sú rozmanité odpovede od rôznych ľudí, lenže tú svoju skúsenosť si jednoducho budem musieť prežiť sám, až nastane. Ak sa mi potom podarí doručiť vám o tom správu, môžete ju zverejniť… (úsmev)
Ďakujem, rada. Keď som sa režiséra filmu pýtala, či podľa toho, čo zistil, je to, čo príde po smrti, odmena alebo trest, skonštatoval, že sa zdá, že to prinajmenšom veľmi súvisí s tým, ako sme žili. Ako to vidíte vy?
Mne nie je poňatie trestu a odmeny blízke. Dúfam, že smrť vedie k poznaniu.
Čo však má viesť k nej? Existuje podľa vás nejaký správny spôsob života?
Mne sa páči cesta srdca. Ono – Miluj!
Pred časom akoby ste sa však sám ocitli vo vašom filme. Pamätám si, že ste doslova rozmýšľali, či máte pred sebou ešte aspoň pár minút…
Bolo to pred pol rokom. Bol som zahlienený a zrazu som sa zobudil o polnoci a nebol som schopný dýchať, a teda ani hovoriť. Naozaj som myslel na to, koľko mám času a čo zaň stihnem. Mal som pritom na rozhodovanie iba sekundy. Nakoniec som zostal pokojný a prijal som aj myšlienku, že odchádzam a snáď zažijem niečo z toho nášho filmu. Len ma pribrzdilo pomyslenie na moju ženu, ktorá ma ráno nájde bezvládne ležiaceho v kúpeľni. Pripadalo mi, že by to pre ňu bolo nepochopiteľné, keď sme si večer popriali dobrú noc s tým, že mi je už lepšie… A tak som ju šiel prebudiť a ona zavolala záchranku. Ja som to naozaj sledoval len ako akýsi zvláštny film.
Tentoraz s happyendom. Lekári síce nezistili, prečo sa vám to stalo, ale rozhodne vám pomohli. Teší sa po takomto zážitku človek zo života viac ako kedykoľvek predtým?
Svoj život milujem stále a stále sa radujem zo všetkých jeho darov.
FOTO: FOTO: ARCHÍV CONTINENTALFILM, MILK & HONEY PRODUCTIONS
