MENU

Keď duša nevládze žiť

„Zásadne chodím v čiernom. Aby ma nemuseli prezliekať do truhly, keby sa náhodou niečo stalo,“ zvykol žartovať o smrti. Tvrdil, že z nej nemá strach. „Smrť sama osebe môže byť žúžo. Nepríjemné je to, čo jej predchádza – umieranie.“ Toho sa český herec Vlastimil Brodský bál tak, že keď pani s kosou nechodila, vybral sa jej naproti a na svojej chalupe si ako osemdesiatjedenročný zobral život sám. Stačil jeden výstrel. Podobne ako spisovateľovi Ernestovi Hemingwayovi, spevákovi Kurtovi Cobainovi či hercovi Ivanovi Mistríkovi. Prečo odišli skôr ako mali?

Mnohé vedecké štúdie už dokázali, že jestvuje súvislosť medzi kreativitou a psy­chickými poruchami. Toto sa podarilo dokázať napríklad vedcom z psychiatrickej kliniky v Budapešti, ktorí prišli vo svojej štúdii k záveru, že napríklad prejavy bipolárnej poruchy prispievajú k vysoko kreatívnym výkonom. Umelecké duše majú dokonca až o 25 percent vyššiu pravdepodobnosť, že sú nositeľmi génov, ktoré súvisia s psychickými chorobami. A herci napríklad musia často striedať emócie a takéto variovanie, hoci je len hrané, môže zmeniť štruktúry ich mozgu. Za ich úsmevmi sa tak môže skrývať bezhraničné utrpenie.

 

Vincent van Gogh (†37)
„Mám pomätený mozog a do života sa už nehodím.“

Patril k tým dnes známym a uznávaným maliarom, ktorí boli v minulosti nesmierne chudobní, no po smrti sa ich obrazy začali predávať za horibilné sumy. Narodil sa 30. marca 1853 v Holandsku v ro­dine evanjelického farára. Za desať rokov Vincent van Gogh vytvoril 900 olejomalieb a 1300 kresieb, akvarelov a skíc. Akoby sa niekam ponáhľal a usilo­val sa čím viac zo seba vydať, to, čo vidí a cíti. Tvor­ba sa mu tak stala vizuálnym denníkom a obrazom duševného rozpoloženia. Svoju boľavú dušu si liečil maľovaním, cezeň vyjadroval svoje pocity a videnie sveta. V umení hľadal útechu. Bolo to jediné, vďaka čomu videl, že život má zmysel.

PREBUDILA SA V ŇOM ÚZKOSŤ A PARANOJA

Nedostatok lásky od oboch rodičov nielen v detstve ho totiž nadosmrti poznačil. Cítil, že je len náhra­dou za brata, ktorý sa narodil mŕtvy, dokonca mu dali aj jeho meno! Od malička bol zvláštny a uzav­retý, v neustálom boji so svojimi pocitmi. Až ako dvadsaťsedemročný sa definitívne rozhodol pre ma­liarstvo, keď sa v parížskej galérii svojho úspešného brata Thea zoznámil so skupinou impresionistov. Vtedy nastal zlom v jeho osamelom a besmi zmie­tanom živote. Theo ho v tom podporoval a finančne držal nad vodou. Vincent neskôr odišiel žiť do Arles, kde sníval o založení komunity umelcov. Bol šťast­ný, keď tam na jeho pozvanie prišiel aj jeho blízky priateľ, maliar Paul Gauguin, ktorého tvorbu si vy­soko cenil. Nakoniec to však bol práve Gauguin, kto bol pravdepodobným svedkom či dokonca príčinou Vincentovho strmého pádu. O spory týchto dvoch silných, ale temperamentom odlišných osobností totiž počas spoločného pôsobenia v Arles nebola ni­kdy núdza, a dobrotu nerobilo ani pravidelné a vý­datné popíjanie absintu. Vincent sa tak dostal na po­kraj zrútenia. Prebudila sa v ňom úzkosť a paranoja. Hádzal na Paula fľaše, naháňal ho s britvou v ruke. Nasledovala hádka a záhadami opradené odrezané ucho… To bolo na Gauguina priveľa a odišiel. Vin­cent sa vtedy ešte viac vrhol do práce.

ZA CELÝ ŽIVOT PREDAL JEDINÝ OBRAZ

Keď tvoril, zabúdal na jedlo. Nakoniec už jesť ne­mohol, ani keď chcel. Podvyživený a vyčerpaný sa sťažoval na horúčky, halucinácie a nespavosť. Ruky mal stále zababrané farbami – čerstvú oblízal, su­chú obhrýzal. A olovo, ktoré sa vtedy pridávalo do farieb, si na jeho tele začalo vyberať svoju daň. Otrava a rozklad osobnosti, ktorý spôsobovalo, na seba nenechali dlho čakať. Sužovaný záchvatmi a nočnými morami tak nastúpil na niekoľko mesia­cov do ústavu pre duševne chorých. Po prepustení namaľoval v dome svojho psychiatra za pár týždňov osemdesiat obrazov. Jedným z nich je portrét jeho lekára, Dr. Paula Gacheta, ktorý roku 1990 vydražili za 82,5 miliónov dolárov. Horúčkovitá tvorba však nepomáhala. „Mám pomätený mozog a do života sa už nehodím,“ povedal. V hlbokej depresii odišiel na pole, kde tak rád maľoval, a strelil si do brucha. O dva dni, 29. júla 1890, zomrel vo veku tridsaťse­dem rokov. Za celý život predal jediný obraz, Čer­venú vinicu! A dnes? Vôbec najdrahším obrazom v histórii je práve jeho Cyprusový sad z roku 1888, za ktorý neznámy majiteľ vlani zaplatil 117,2 milió­nov dolárov!

Marilyn Monroe (†36)
„Vo mne je veľa ľudí. Ide z nich na mňa hrôza!“

Narodila sa ako Norma Jean Mortensenová v Los Angeles 1. júna 1926. Otca nepoznala, matka praco­vala ako strihačka vo filmových štúdiách Columbia a pre vážne psychické problémy ju viackrát hospita­lizovali. Normu Jean si od ôsmich rokov postupne podávalo dvanásť rôznych pestúnskych rodín a žila aj v sirotinci. Ako šestnásťročná sa vydala a po­čas druhej svetovej vojny robila v leteckej továrni. Všimol si ju tam istý fotograf a jeho fotografie na­štartovali kariéru, otvorili jej cestu do modelingu aj na filmové plátno. Prvú zmluvu s 20th Century Fox v roku 1949 už podpísala ako Marilyn Monroe. Film jej hneď nepriniesol slávu, no popularita sexi blondínky rástla film za filmom: Všetko o Eve (1950), Niagara (1953), Páni majú radšej blondínky (1953) či Ako si vziať milionára (1953). V roku 1954 sa už ako známa a obdivovaná celebrita vydala za populárne­ho bejzbalového hráča Joea DiMaggia. Nevydržali síce spolu ani rok, no bol to práve Joe, ktorý s láskou stál pri svojej exmanželke v ťažkých chvíľach a na­koniec ju aj pochoval.

BÁLA SA, ŽE SKONČÍ AKO MAMA – NA PSYCHIATRII

Život slávnej hollywoodskej herečky a sexsymbolu 50. rokov bol na pohľad ako splnený americký sen. Obdivovaná žena však život na výslní nemala jedno­duchý: tlak popularity bol obrovský, prinášal stres, depresie a tabletky. Vyčítali jej, že má len peknú tvár a zvodné telo, no ako herečka za veľa nestojí. Ona však na sebe pracovala, učila sa herectvu a veľmi jej záležalo na tom, aby sa stala skutočnou profesionál­kou. Jej kariéra trvala pätnásť rokov, no jej tridsať filmov zarobilo filmovým štúdiám 200 miliónov do­lárov. A legendárny film Niekto to rád horúce (1959) patrí k tomu najlepšiemu, čo vo svojom žánri a dobe vzniklo. Šťastná však nebola. Neustále ju sužoval strach, aby nedopadla ako jej matka, ktorá dlhé roky strávila v psychiatrickej liečebni. A obavy z dedič­nosti mala oprávnené: jej dedo strávil koniec života núteným pobytom v štátnej psychiatrickej liečebni. Jeho manželka, krásavica Della, Marilynina babka, mávala šialené záchvaty zlosti a pred smrťou ju tiež dali do blázinca. Matkin brat spáchal samovraždu… Výstižne to napísal Norman Mailer v knihe Marilyn: „Keď krídla šialenstva tlčú tak blízko, človek si vší­ma každé pierko. Akákoľvek najnepatrnejšia náho­da mu nutne pripadá ako ďalšie varovanie z hlbín.“ A to sa už chystalo. Len ešte herečke dožičilo päť ro­kov manželstva s dramatikom Arthurom Millerom, ktorý pre ňu napísal ,na telo‘ rolu vo filme Mustangy (1961). Dal jej to, po čom túžila – dramatickú rolu. Lenže krátko po filmovačke sa roku 1961 manžel­stvo rozpadlo. Miller, ktorý ju na smrť miloval, takt­ne naznačil príčinu: „Ako stručne opísať Marilyn? Čím viac o ľuďoch viete, tým sa vám zdajú kompliko­vanejší. Keby bola jednoduchá, bolo by bývalo ľahké jej pomôcť.“

ČO MI TO ROBÍTE?!

Slávna herečka však o pomoc nestála. Dávala prednosť ľúbostným aféram s hercom Marlonom Brandom či spevákom Frankom Sinatrom a najto­xickejšie boli jej vzťahy s americkým prezidentom J. F. Kennedym aj s jeho bratom R. Kennedym, ge­nerálnym prokurátorom USA. Ničili ju depresie, denne užívala barbituráty, správala sa nezodpoved­ne, vymeškávala celé filmovacie dni. A s úzkosťou hovorila: „Vo mne je veľa ľudí. Ide z nich na mňa hrôza!“ Psychické problémy zaháňala aj alkoholom a zúfala si, že na svete nie je človek, ktorý by ju mal rád. Napokon upadla do takej ťažkej depresie, že ju psychiater poslal na kliniku Paynea Whitneyho, ústavu pre pacientov s duševnými poruchami. Ma­iler v knihe Marilyn píše: „Nikto jej však nepovedal, aká je to nemocnica. „Čo mi to robíte?“ vykríkla. „Čo je to vlastne za barak?“ Strávila totiž tri dni v izbe so zamrežovanými oknami a sklenenými dverami, kto­rými doktori mohli nazerať dovnútra. Pred zácho­dom nebola zástena. Ktorý ošetrovateľ, praktikant, sekundár, hosťujúci lekár alebo nemocničný zriade­nec odolá, aby sa poriadne pozrel?“ Táto nádherná, depresiami mučená a teda príliš zraniteľná žena sa ešte pár mesiacov trápila, kým ju 5. augusta 1962 našli v jej spálni mŕtvu. Doteraz sa nevie, či to bola samovražda, nehoda alebo – vražda.

Petr Muk (†45)
„Každé ráno sa prebúdzate s tým, že nevidíte zmysel života.“

Mal devätnásť rokov, keď zistil, že psychika si s ním robí, čo chce: raz mu nahovára, že život za nič nesto­jí a potom mu do žíl vlieva toľko energie, až si myslí, že svet je gombička. Z roka na rok bojoval s ťažšími depresiami, ktoré navonok skrýval. Ubolenú dušu vtedy hladkal melancholickými piesňami. Opakom boli stavy eufórie, horúčkovitej aktivity a tvorba energických piesní. Keď o desať rokov neskôr po prvý raz nastúpil na psychiatrické liečenie, už bol publiku známy vďaka pôsobeniu v skupine Oceán, ktorá sa však v roku 1992 rozpadla. Následne založil kapelu Shalom. Práve s ňou nakrúcal v Izraeli vide­oklipy, keď sa jeho depresie už stali neznesiteľné. Ako sa neskôr zveril, zakaždým v tejto fáze trpel ako zviera, prenasledovaný strašnými myšlienkami. Do­dal, že stavy depresií trvali aj tri mesiace. Pokúšal sa odísť z tohto sveta, no osud to ešte nechcel… Roky trvalo, kým lekári Petrovi zistili správnu diagnózu a nastavili liečbu. Pomáhali mu elektrošoky, o kto­rých Magazínu MF Dnes povedal: „Je to taký reset, vyčistenie mozgu. Vedľajšie účinky? Minimálne. Len trochu problém s krátkodobou pamäťou. Ale to všetko sa dá obnoviť,“ hovoril s nádejou. Ako ná­dejný sa popri profesionálnych úspechoch ukazoval aj jeho súkromný život. Po nepríjemnom rozvode s matkou jeho dvoch dcér na jedenásť rokov zakotvil vo vzťahu so speváčkou a gynekologičkou Micha­elou Klímkovou. Lenže po rozchode s ňou si Petr Muk začal púšťať do života alkohol. Neraz ho videli za bieleho dňa opitého tackať sa v okolí jeho bytu. Liečbe bipolárnej afektívnej poruchy, ktorú mal diagnostikovanú, však alkohol vôbec nepomáhal. Pravidelne absolvoval pobyty v liečebni, aby lekári dostali pod kontrolu ťažké depresie, o ktorých hovo­rieval: „Každé ráno sa prebúdzate s tým, že nevidíte zmysel života a do všetkého sa len nútite…“

UŽ NEVLÁDAL TÚŽIŤ PO VÍŤAZSTVE…

Až v roku 2006, keď Petr Muk začal brať lítium a jeho účinky si pochvaľoval, sa zdalo, že sa ocitol na správnej ceste a v živote charizmatického spevá­ka s nádherným, nezameniteľným hlasom prichá­dzalo šťastné obdobie. Keď otehotnela jeho dávna priateľka Eva Hejčíková, chystal svadbu a tešil sa na dievčatko Noemi, ktoré sa malo narodiť. Lenže chvíle pred jej narodením boli pre jej otca strašné. Krátko po svadbe totiž prišiel kolaps a pokus o sa­movraždu. Prečo? Tesne predtým mal Petr neoby­čajne aktívne obdobie, keď takmer neoddychoval a nebezpečnú manickú fázu paradoxne zosilnilo i spomínané šťastie v súkromí. Nasledujúcich tri a pol roka bolo pokojných len navonok, v skutoč­nosti už organizmus nemohol ten „hojdačkový“ ná­por vydržať. Petrov kamarát, publicista Karel Deniš, denníku Právo prezradil, že „terapia síce zaberala, no Petr dokonalým pacientom vždy nebol. V živo­te populárneho, veľmi vyťaženého človeka sa dalo len ťažko všetko vzorne dodržiavať a jeho choroba bola v mnohom zväzujúca. Má preto moju úctu za všetko skvelé, čo za týchto okolností stihol vytvoriť.“ Český a slovenský hudobný svet vyzdobil skvostmi, ktoré dosiaľ počúvame. Celkovo sa autorsky či spo­luautorsky podieľal na sto päťdesiatich skladbách. Posledný Petrov album V bludišti dnů vyšiel v máji 2010 a jemu sa zdalo, že nad chorobou už zvíťazil. Lenže osud to zariadil inak: Petr Muk pred choro­bou pokľakol a 24. mája 2010 sa jej vzdal.

Miloš Kopecký (†74)
„Život je nádherný, ale ja naň nestačím.“

V bývalom Československu nebolo vari človeka, ktorý by nepoznal jeho herecké majstrovstvo. Bol prototypom bohéma. Lenže za jeho ležérnou nob-lesou a šarmom sa ukrývala duša s ťažkou poru­chou. Možno ju spôsobila deportácia matky Židov­ky počas druhej svetovej vojny do koncentráku, kde zomrela. Jeho otec, kresťan, sa s ňou totiž rozviedol, aby uchránil pred nacistami svoje kožušníctvo. Mi­loš do smrti nezabudol na to, ako ju odprevádzal do transportu, a otcovi vyčítal, že nad mamou vynie­sol smrtiaci ortieľ. Ani on pred nacistami neunikol: v roku 1944 ho poslali do pracovného tábora ako ži­dovského „miešanca“. Mal dvadsaťdva rokov. Po voj­ne sa vrátil do Prahy a v malom divadle mal najprv na starosti gramofón, oponu a hoci nikdy herectvo neštudoval, dostal sa aj na javisko. A tam zakrátko vynikal. Časom v Prahe prešiel niekoľko divadiel, až napokon roku 1965 zakotvil v Divadle na Vinohra­doch, kde sa jeho herecká paleta rozšírila o tragické i komediálne postavy. Žiaril aj vo filmoch, ktorých vraj bolo vyše dvesto! Býval hosťom aj v televíznych zábavných programoch. Až prišiel seriál Nemocni­ca na okraji mesta (1977 až 1981) a Kopeckého ob­rovský úspech. Doktora Štrosmajera poznal každý od Tatier až po Aš a diváci ho zbožňovali. A ani sa tak veľmi nemýlili: Miloš Kopecký bol skutočne šar­mantný intelektuál, duchaplný a očarujúci spoloč­ník. Mnohí jeho blízki ho však zažili aj ako arogant­ného, neznesiteľného človeka – to keď ho morili neskutočné depresie. Tie boli súčasťou jeho diagnó­zy – manio-depresívnej psychózy, na ktorú sa liečil od začiatku 60. rokov. Vo fáze depresií sa uzavrel do seba, iba ležal v posteli a nikoho nechcel vidieť.

TRPEL AKO MÁLOKTO

Ani herecké majstrovstvo ho neušetrilo od problé­mov, pretože nikdy nevedel, či dokáže splniť svoje pracovné záväzky. Stával sa nespoľahlivým, veď občas ho choroba vyradila aj na celý mesiac. Ruši­li sa kvôli nemu divadelné predstavenia, odkladalo filmovanie. A málokto vedel, čo je za tým. Liečil sa elektrošokmi a stávalo sa, že doobeda dostal proce­dúru a večer išiel hrať do divadla. Liečba síce zvykla zaberať, ale Miloš Kopecký s ňou postupne nesúhla­sil. Dôvod? Vraj mu zhoršovala pamäť. A to nechcel dopustiť, veď čo by to bolo za herca bez pamäti?! Jeho posledná manželka, tanečnica Jana, s ktorou mal dcéru Barboru, všetko trpezlivo a s láskou zná­šala tridsať rokov. Toľko trpezlivosti nemali tie, čo boli v minulosti pred ňou: legendárna herečka Ste­lla Zázvorková, s ktorou im to vydržalo rok a veľmi krátko trvali aj manželstvá s ďalšími dvoma ženami. A to nebolo všetko. Sám sa chválil svojimi ľúbostný­mi aférami, s čím sa posledná manželka zmierila. Napriek tomu rodina mu bola veľkou oporou v boji so stále častejšími a ťažšími stavmi. Na jeseň 1989 mu navyše diagnostikovali rakovinu žalúdka a vy­operovali ho takmer celý. Známy psychiater Cyril Höschl sa vyjadril, že Miloš Kopecký trpel ako má­lokto z českých umelcov svojej doby. Posledné roky života, keď sa predtým už musel vzdať herectva, tú­žil len po jedinom – aby sa jeho trápenie konečne uzavrelo. Stalo sa tak 16. februára 1996.

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.