Nikdy ho nevideli, nedotkli sa ho, nedržali na rukách… O tom, že je, vedeli sotva pár týždňov, možno mesiacov. Napriek tomu to, že už nie je a nebude, prežívajú, akoby im umrel niekto, s kým prežili roky. Tak opisujú stratu nenarodeného dieťaťa ženy, ktoré spontánne potratili. Som jednou z nich. Rozumiem tej bolesti aj nekonečným otázkam – kde som urobila chybu…? Toľkokrát sa však stáva, že ani to najbližšie okolie nie. Všetci chcú, aby sme išli ďalej. Máme podľa psychologičky Mgr. Zuzany Strakovej z Poradne Alexis poslúchnuť?
Na tom, že pocity straty, bolesti a smútku po spontánnom potrate sú normálne, sa zhodnú v podstate všetci, nie však už na tom, ako dlho majú trvať. Mnohé ženy po strate dieťaťa zažívajú, že ich okolie ťahá od toho, čo cítia, preč. Doslova im to zakazuje, lebo má pocit, že sa zbytočne trápi. Je nejaké obdobie, po ktorom už smútenie za nenarodeným potomkom naozaj môže byť problém? Potrebujú vtedy zásah odborníka?
Každé smútenie vrátane jeho trvania je individuálne a závisí jednak od konkrétnej ženy a tiež od okolností, v ktorých sa nachádza. Inak smúti za dieťaťom žena, ktorá naň čakala roky, nedarilo sa jej otehotnieť a nakoniec ho stratila, a inak žena, u ktorej bolo neplánované a zvažovala dokonca umelý potrat. Množstvo žien sa zmieri so stratou dieťaťa svojpomocne alebo s podporou blízkych. Odborníka vyhľadajú, ak už je pre ne samy situácia neúnosná. Prežívajú napríklad intenzívny smútok, nad ktorým nemajú kontrolu, ktorý ich prekvapí v hocijakej chvíli alebo na hocijakom mieste. Alebo zažili traumatický priebeh spontánneho potratu, keď sa im vracajú záblesky ťažkých spomienok, prípadne prišli o dieťa, na ktoré čakali dlho alebo vo vyššom veku, a boja sa znova otehotnieť.
Čo od vás čakajú a čo im viete poskytnúť?
V Poradni Alexis ponúkame individuálne psychologické poradenstvo aj podporné online skupiny a laické poradenstvo. Niekedy už len to, že človek nahlas pomenuje, čo ho trápi, prináša úľavu.
Je pravda, že niekedy je v najbližšom okolí ťažké nájsť poslucháča, ktorý je o tom ochotný dookola hovoriť. Pritom o dieťa prichádza aj otec a rodičia zase o vnúča. Prečo v tom teda žena zostáva sama?
Niekedy sa blízki obávajú, že sa od nich očakáva nejaký výkon alebo nejaké riešenie, pritom to, čo pomáha najviac je jednoduchá blízkosť. Niekedy stačí aj bez slov a ponúkania riešení podporiť, objať alebo jednoducho byť s trpiacim.
Často práve tí, ktorí nás majú najradšej, najviac chcú, aby sme prestali smútiť. Majú pocit, že nie je dobré, aby sme trpeli a príliš dlho stáli na jednom mieste, namiesto toho, aby sme vykročili dopredu.
Blízki to s nami myslia dobre, ale občas použijú nevhodný spôsob podpory. Môže to byť preto, lebo sami nikdy nič podobné nezažili a nevedia, čo majú robiť. Alebo, bohužiaľ, aj preto, že je to pre nich po určitom čase nepohodlné . Mnohí sú nastavení tak, že keď nám už raz-dvakrát vyjadrili podporu, malo by to stačiť. Ale smútiaci človek je ponorený vo svojom smútku dlho, nestačí mu jednorazová podpora. Práve vtedy je dobré vyhľadať poradenstvo. Poradkyňa je tu na to, aby poskytovala podporu aj dlhodobo, keď je to potrebné. Aj našu podpornú skupinu využívajú často ženy práve preto, lebo majú pocit, že ich okolie je už zo smútenia „unavené“. Naopak, medzi ženami, ktoré prežili podobnú stratu, zažijú potrebné pochopenie.
Asi najťažšie je zvládnuť pocit zlyhania a viny, že sme určite urobili niečo zle, a preto sme o dieťa prišli, pričom ani na jedno nie je podľa odborníkov vo väčšine prípadov dôvod. Prečo teda tieto výčitky prichádzajú?
Je to prirodzená reakcia na neprirodzenú situáciu, ktorá sa stala. Určite je to umocnené aj materinským inštinktom, ktorý je biologickou záležitosťou. Žena má do svojej podstaty vpísané, že by mala svoje dieťa chrániť. Keď príde k spontánnemu potratu, objavia sa teda automaticky pocity viny, že to nedokázala, aj keď objektívne nemohla pre záchranu dieťaťa nič spraviť.
„Inak smúti za dieťaťom žena, ktorá naň čakala roky, nedarilo sa jej otehotnieť a nakoniec ho stratila, a inak žena, u ktorej bolo neplánované a zvažovala dokonca umelý potrat.“
Čo s tým?
Prvým krokom je to, že sa takéto pocity objavili, prijať. Niekomu následne pomôže racionálne si odôvodniť, že sa naozaj nedalo nič robiť. Veľký význam má aj uvedomenie, že vzťah s dieťaťom sa nekončí jeho fyzickou stratou a môže ďalej pretrvávať na inej úrovni. V poradenstve tiež pracujeme na tom, aby žena cítila súcit voči sebe samej. Niekedy totiž vieme byť súcitní s inými, ale nie so sebou.
Väčšine žien po strate dieťaťa pomôže, keď otehotnie znova. Nielen z vlastnej skúsenosti však viem, že toto tehotenstvo už nie je celkom „radostným očakávaním“, ako sa o gravidite zvykne hovoriť. Naopak, je to obdobie plné strachu, že sa všetko môže zopakovať. Ako s ním pracovať?
Celý náš život je ovplyvnený minulými skúsenosťami, takže určitá miera úzkosti v ďalšom tehotenstve je normálna. Pri ďalšom tehotenstve v poradí sa ešte mnohé ženy spoliehajú na to, že dvakrát za sebou sa im to predsa stať nemôže. Niekedy však žena potratí aj dva-, tri- a viackrát za sebou. Vtedy už nepomáha spoliehať sa na štatistiku. Je dobré určiť si, čo v danej situácii vieme riešiť, čo máme vo vlastných rukách. Tam patrí napríklad to, že absolvujeme vyšetrenia, kde sa môže odhaliť príčina potratov. Sú však prípady, keď sa nič nenájde. Vtedy už nastupuje len pokora pred životom a pred tým, že nevieme ovplyvniť všetko podľa svojich predstáv. V každom prípade, ak sa ďalšie tehotenstvo vyvíja dobre, no žena ho napriek tomu prežíva s intenzívnou úzkosťou, ktorú nevie spracovať, môže vyhľadať pomoc klinického psychológa, ktorý má viacero metód, ako s takýmito strachmi pracovať.
„Žena má do svojej podstaty vpísané, že by mala svoje dieťa chrániť. Keď príde k spontánnemu potratu, objavia sa teda automaticky pocity viny, že to nedokázala, aj keď objektívne nemohla pre záchranu dieťaťa nič spraviť.“
Paradoxom je, že niekedy cítime výčitky aj za to, že tá bolesť, hlavne s príchodom ďalších ratolestí, prebolí. Je normálne prestať po rokoch myslieť na nenarodené dieťa, ktoré sme stratili?
Je pravda, že čas lieči naše pocity v tom zmysle, že ich otupuje. Preto je normálne, že strata po čase prestane intenzívne bolieť. Hlavne vtedy, keď sa život začne vyvíjať pozitívnejším smerom, napríklad sa žene narodia ďalšie deti. Nechcem to zovšeobecňovať, každý sme iný, ale väčšinou je to tak. Každé tehotenstvo, a teda aj dieťa, ktoré žena čakala, je však už navždy súčasťou jej životného príbehu.
Malo by sa naň spomínať?
Osobne si myslím, že áno. Ale tak prirodzene, bez toho, aby sme to silili a boli pri tom kŕčovití.
Poradňu Alexis začalo na dobrovoľníckej báze v decembri 2009 realizovať občianske združenie Fórum života ako jeden zo svojich projektov konkrétnej pomoci tehotným ženám v krízovej situácii. Počas svojho fungovania vybudovala funkčný systém profesionálnej práce s klientmi, pričom doteraz sú jedinou svojho druhu na Slovensku v zmysle pomoci, ktorú ponúkajú ženám, dievčatám a všetkým tým, ktorí zvažujú umelý potrat, trápi ich tehotenstvo, na ktoré neboli pripravení, zažívajú neporozumenie otca či matky počatého dieťaťa, trápia sa pre zlé výsledky prenatálnych vyšetrení, riešia rodinné a vzťahové problémy vzniknuté po zistení tehotenstva či prekonali umelý alebo spontánny potrat. (poradna@alexisporadna.sk)
Foto: archív A. S. a Unsplash
