Vyhľadať
Close this search box.

MENU

KRISTÍNA VACULÍK TURJANOVÁ: Som naozaj, naozaj šťastná

Nikdy nepatrila k tým, ktoré by bulváru predávali náklad. Dokonca ich sama upozornila, že je na to príliš nudná. Aj keď, kto chce psa biť, palicu si, samozrejme, nájde, a občas si niečo vymysleli. Pritom vôbec nemuseli. Je zaujímavá sama osebe a ja by som ju počúvala aj hodiny. Asi som totiž ešte nikdy nestretla niekoho, kto je taký spokojný a presvedčený, že všetko, čo potrebuje, má. Lebo herečka a hviezda seriálovej Nemocnice Kristína Vaculík Turjanová to presne tak cíti.

Priznám sa, že váš pokoj obdivujem. Ja totiž, ke­dykoľvek vás počujem rozprávať o rodine a naj­mä o manželovi, prežívam kvôli jeho profesii motocyklového pretekára stres. Vždy si hovorím, ako to môže jedna žena s dvoma malými deťmi pri ňom zvládať. V podstate čo preteky či tréning, to je jednou nohou prinajmenšom v nemocnici…

Nastavila som sa tak, že myslím skôr pozitívne. Keď preteká, strašne mu držím palce a sústredím sa na to, aby sa mu darilo tak veľmi, že absolútne nepripúšťam, že by sa mohlo niečo stať. To riešim, až keď to príde. Vtedy sa snažím byť oporou, obvo­lávam lekárov, hoci aj uprostred noci. Ale nemám strach dopredu.

Hovorím, klobúk dolu. Ani na začiatku vzťahu ste si nehovorili, či toto potrebujete prežívať?

Keď som Martina spoznala, absolútne som nevede­la, do čoho idem. Netušila som, čo robí, vôbec som ten šport nepoznala.

Keď ste sa spolu chystali založiť si rodinu, to už ste mali ale svoje hodiny strachu odžité. Ani vte­dy ste si nehovorili – stačilo?

Robil to dávno predtým, než sme sa stretli, takže neviem, či by bolo vhodné prísť za ním s tým, že – sorry, nemohol by si s tým skončiť, aby som sa nemusela báť? Takže to beriem tak, ako to je.

Jeho profesia teda medzi vami nikdy nestála?

Takto som vôbec rozmýšľala. Martin je skvelý cha­lan, super človek, super muž a bola by obrovská chyba, keby som ho nechala. Absolútne ani na moment mi nenapadlo, že by nás mohla jeho prá­ca rozdeliť. Skôr mu strašne fandím. To je tá prvá a hlavná emócia pri myšlienke na neho.

Zjavne ste jeden pre druhého tým pravým. Ko­niec-koncov, založili ste si s ním rodinu, porodili dvoch synov… Myslíte, že ho otcovstvo v tom, čo robí, zmenilo?

Mám pocit, že menej riskuje. Nedávno šiel na pre­tekoch v strašných podmienkach, dráha bola do­slova nebezpečná, tak sa prosto rozhodol, že pôjde krokom. Absolútne neriskoval a vôbec ho nemr­zelo, že tie preteky vypustil. Sú hranice, cez ktoré nejde a ja viem, že mu môžem veriť.

Keď sme sa rozprávali pred niečo vyše desaťro­čím, materstvo sme vôbec nespomínali. Išli ste z roly do roly a z projektu do projektu… Prišla túžba po deťoch až potom, keď ste zistili, že ste pre ne našli správneho otca?

Po rodine som túžila vždy, aj keď som veľa praco­vala. Ono to jedno s druhým totiž súvisí. Kým som bola slobodná, chcela som si vytvoriť nejakú finanč­nú rezervu, mať zázemie. Vedela som, že nikto iný mi nepomôže. Chcela som mať slobodu, aby som sa nemusela trápiť tým, koľko stoja plienky a či si dieťa môžem vôbec dovoliť. Takže boli naozaj roky, keď zo mňa bola vorkoholička, ale práve preto, aby som si raz tú rodinu založiť mohla. Vždy som o nej sní­vala, sama som totiž klasickú rodinu nikdy nezažila a chcela som, aby som ju mojim deťom mohla dať.

Viem, že vás vychovávala maminka sama ako slo­bodná matka a otec súčasťou vašej rodiny nikdy nebol. Bolo ešte niečo iné, čo ste si hovorili, že chcete inak?

Kým sa nestanete mamou, môžete si hovoriť, čo chcete. Môžete si robiť akékoľvek plány, rozprávať si, že budete úplne iná mama ako tá vaša, aj tak ne­viete, čo vás čaká. Neviete, aký človiečik vám príde do života, čo s ním budete zažívať. Realita vás tak či tak prinúti rozhodovať sa tu a teraz a robiť to, čo sa vám zdá najlepšie v tej chvíli, a nie to, čo ste si mys­leli, že chcete robiť, keď ste netušili, čo vás čaká. Vtedy sa už vôbec nezaoberáte tým, či ste ako vaša mama alebo nie ste. Konáte ako najlepšie viete.

Zaskočilo vás to, čo s narodením syna prišlo?

Svojím spôsobom to bol šok. Musela som si zvyk­núť, že zrazu je tu niekto, komu musím absolútne podriadiť svoj život. Dieťa totiž nepočká. Dovtedy v mojom živote nič také nebolo. Všetko sa dalo preložiť, ale zrazu zažívate, že toto posunúť ani od­sunúť nejde. Musíte vstávať, kŕmiť, prebaľovať, tíšiť vtedy, keď to chce ten malý človiečik.

Pamätám si, že pár dní pred prvým pôrodom som riešila to isté… Ako toto zvládnem?

Kým som nemala deti, toľkokrát som si hovorila, že som úplne vyžmýkaná a na pokraji síl a myslela si, že to je to dno. Keď sa narodili, pochopila som, že sa dá ísť ďalej. A oveľa. Materstvo jednoducho prestavuje hranice. Dozvedáte sa o sebe veci, ktoré ste netušili, prekvapujete samu seba, ako dokážete zvládnuť veci, ktoré vám ešte chvíľu predtým pri­padali nezvládnuteľné. Zistíte, aká ste silná.

Dnes však akoby sme žili čudnú dobu a namiesto toho, aby sa ženy navzájom podporovali a obdi­vovali, zažívajú jedna od druhej najväčšiu kriti­ku a cítia obrovský tlak. Internet ale aj médiá sú plné toho, že správna matka je len tá, ktorá doj­čí, ktorá rodila prirodzene… Priznávam sa, že po dvoch cisárskych rezoch som potom mala pocit, že som nejaká nedostatočná…

Aj ja som obe deti porodila cisarákom, ale absolút­ne som si nenechala nanútiť pocit zlyhania. Urobi­la som všetko preto, aby som porodila prirodzene, ale keď to nešlo, tak to nešlo. Nič som nevzdala. Rodila som sedemnásť hodín, keď sa lekári rozhod­li pre sekciu, aby moje dieťa zachránili. Pre mňa je najdôležitejšie, že prežilo. Pri druhom synovi už cisársky rez kvôli mojej bezpečnosti naplánovali dopredu. Ale lekár čakal do poslednej chvíle, kým sa pôrod rozbehol spontánne.

O to viac je to vzájomné posudzovanie potom ne­pochopiteľné.

Preto som si to absolútne nepripúšťala, chvalabo­hu, na žiadne mamičkovské portály som nemala čas. Ak ma niečo vyrušovalo, tak skôr všetky tie vysmiate fotky mamičiek, kde bolo všetko vždy ňu-ňu a úžasné. Ja som totiž niekedy totálne padala na ústa a keby som si spravila fotku, tak neviem, či by bola zverejniteľná… (úsmev) Nemyslím si, že je v materstve všetko len ružové.

Napriek tomu ho väčšina z nás považuje za svoju najdôležitejšiu rolu… Neviem, či si to pamätáte, ale prvá veta, ktorú ste mi v tom rozhovore pove­dali, bola, že ste na prvom mieste matka, až po­tom herečka. Takto ste to povedali aj režisérom a televíznym produkciám?

V podstate áno. Pri Markovi som síce začala pra­covať od jeho šiestich mesiacov, hrala som v Nit­re dve predstavenia mesačne a nakrúcala Búrlivé víno, kde som mala šesť natáčacích dní, ale vždy sme si najskôr dohodli pravidlá. Vedeli, že dieťa je pre mňa na prvom mieste. Keď sa mi dokázali pri­spôsobiť, bola som len rada. Takže som osem dní z mesiaca pracovala a občas chodila do dabingu. A priznávam, že mi to strašne dobre padlo. Teši­la som sa do práce aj domov. Navyše, väčšinou to bolo v čase, keď malý cez deň spával. Takže nieke­dy ani nevedel, že som odišla.

Potom, čo ste všetko stíhali popri prvej mater­skej a neskôr aj s dvoma deťmi, ešte menej chá­pem titulok, s ktorým pred nejakým časom vyšiel jeden z časopisov. Podľa neho ste totiž po mater­skej skončili bez práce a odpísaná.

Tak tomu nerozumiem ani ja. Keď pol roka nena­krúcate, to znamená, že ste odpísaná? To je v našej brandži úplne bežné. Sú síce aj takí, ktorí idú z pro­jektu do projektu, ale nie som si istá, či je to dob­ré… Nemajú odstup, čas sa nadýchnuť… Prenášajú rovnaké charaktery z jedného seriálu do druhého a nikto od nich nechce, aby sa to snažili zmeniť. Pol roka som síce nehrala v seriáli, ale skúšala som v nitrianskom divadle. Nepotrebujem totiž brať úplne všetko a za každú cenu.

Nedávno ste to povedali veľmi trefne – že robíte presne toľko, aby ste nemali výčitky, že sa neve­nujete deťom.

Viem, že ma potrebujú teraz, ony totiž už druhý­krát deťmi nebudú.

Takže nemáte pocit, že vám uteká vlak, keď ne­hráte v každom novom predstavení a nie ste den­ne na obrazovke?

Keď idete z roly do roly a z inscenácie do inscená­cie, stáva sa z toho otročina. Ale keď vám ponúknu niečo, čo naozaj chcete robiť, tak sa z toho tešíte.

Tomu sa hovorí spokojná žena. Je vôbec niečo, čo vám chýba?

Myslím, že všetko, po čom som túžila, mám, a som naozaj, naozaj, naozaj šťastná. Neviem, čo by som k tomu dodala…

Nič. Bodku. 

Tak teda bodka. (smiech)

 

 

 

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.