Na začiatku bola cesta na kúpalisko, kde sa dve malé predškoláčky bláznili, ako to len deti vedia. Akurát, že ony dve to vedeli o čosi lepšie. „Dajte na mňa, pani, ja na to mám nos. Tie vaše dievčatá majú na skákanie do vody dar od Pána Boha, predsa ho nechcete premárniť…“ zastavil rodinku tréner pražskej Slávie Karel Trpka a nenechal sa odbiť, až kým mama Andrey a Lucie Absolonových neprikývla. Na konci je aktuálny film Jej telo so slovenskou herečkou Natáliou Germáni o úspešnej skokanke do vody, ktorá po zranení skončila v pornografickom priemysle. Presne tak totiž osud prepísal príbeh staršieho z dievčat. „V tom čase som, bohužiaľ, s Andreou nebola. Ale aj keby áno, neviem, či by sa mi podarilo jej rozhodnutie zvrátiť,“ hovorí úprimne mladšia zo sestier Lucie Andělová Absolonová.
Keď si vás slávny Karel Trpka všimol, bolo pre vás skákanie do vody len detská zábava. Kedy prišli ambície, že v tom chcete byť najlepšie, že chcete vyhrávať?
U sestry v podstate hneď s prvými detskými pretekmi. Ja som takéto ambície začala mať takmer až v dospelosti.
Na začiatku ste sa teda snažili a trénovali, lebo to chcel tréner? Nechali sa ním strhnúť aj rodičia?
Rodičia predovšetkým videli, že nás ten šport baví a že sme obe talentované, snažili sa nám teda vytvoriť tie najlepšie podmienky. Prestúpili sme do športovej škôlky a cestovali tam cez celú Prahu, aby sme to mali kúsok na tréningy. Nemyslím si, že by nás do niečoho nútili alebo mali nejaké veľké očakávania, jednoducho tým žili a prispôsobovali tomu svoj a náš osobný život.
Doma ste teda boli normálne dievčatá s normálnym detstvom?
Úplne. Vyrastali sme ako iné deti, len sme museli ako rodina veľa plánovať, kedy a kam pôjdeme na prázdniny, aby sa to dalo skĺbiť s tréningmi a pretekmi. Každý rok sme však chodili k moru, a keď to šlo, v zime sme veľa lyžovali. Ale inak, ak sme neboli cez víkend na nejakých pretekoch, išli sme sa von hrať s ostatnými deťmi. Naši sa naozaj snažili, aby sme o žiadne detstvo neprišli.
Spomínali ste, že vám tá potreba sa zabávať zostala, kým Andrea bola čím ďalej, tým viac cieľavedomá. Nezačalo vás to rozdeľovať?
Tým, že bol medzi nami dvojročný vekový rozdiel, každá pretekala vo svojej kategórii. Ja som vyhrávala vo svojej a ona v tej jej. Nebolo teda úplne jasné, ktorá je lepšia, no tým, že bola staršia, jej kategória bola dôležitejšia a mala možnosť zúčastňovať sa na juniorských svetových súťažiach. Šport nás teda nerozdeľoval, len sme k nemu mali každá iný prístup. Andrejka bola veľmi snaživá a poctivá vo všetkom, čo robila. Neznamenalo to však, že by si nevedela užívať život, len skrátka ráno čo ráno vstala a makala, kým ja som bola tá lenivejšia, ktorá keď to šlo, tak sa trochu ulievala. Ale nikdy sme sa navzájom nehecovali. Takto to bolo a navzájom sme sa rešpektovali.
Znamenali pre sestru víťazstvá o to viac, že do toho toľko dávala? Alebo tie ste si, naopak, vedeli vychutnávať rovnako?
V tom sme sa asi líšili. Ona každú výhru naozaj veľmi prežívala. Mala zo svojich úspechov obrovskú radosť a veľa to pre ňu znamenalo. Veľa sa na to nadrela, takže úspech bol pre ňu veľkou satisfakciou. A, samozrejme, o to ťažšie znášala neúspech. Ja som v tomto mala o niečo väčšie šťastie – talentu som dostala do vienka o trochu viac, nemusela som teda toľko drieť a napriek tomu sa mi darilo. Výhry som brala tak normálne. Mala som radosť, ale nebolo to pre mňa to najdôležitejšie.
Rozmýšľa športovec, keď sa mu takto darí, keď zo všetkých strán počúva, akú veľkú kariéru má pred sebou, čo bude potom, keď sa to zmení? To sa totiž v športe v prípade zranenia môže udiať doslova zo sekundy na sekundu… Pripravovali vás na to tréneri, prípadne rodičia? Trvali napríklad na tom, že musíte mať maturitu?
Pre rodičov bol na prvom mieste šport. Videli totiž, že sa vďaka nemu môžeme pozrieť do sveta. To bolo niečo, čo oni za komunistov nezažili. Škola išla teda trošku bokom, aj keď na maturite trvali. Keď ste však mladý a úspešný v tom, čo robíte, veľmi nepremýšľate nad tým, čo bude, sústredíte sa hlavne na prítomnosť, maximálne na nadchádzajúcu sezónu. To, že sa vám môže niečo stať, si vôbec nepripúšťate. Veď kariéra skokaniek do vody sa končí až okolo tridsiateho roku. Bohužiaľ, tam sme sa ani jedna nedostali…
Andreina ctižiadostivosť a tréningy priniesli pritom svoje ovocie – ako desaťročná vyhrala najskôr majstrovstvá republiky žien, čo ešte niekoľkokrát zopakovala, a neskôr bola bronzová na majstrovstvách Európy. Začalo sa teda o nej hovoriť ako o talente storočia, čo ju dostalo až do českého olympijského výberu žien pred hrami v Atlante v roku 1996. Bohužiaľ, pol druha mesiaca pred olympiádou sa na pretekoch v Madride po skoku z trojmetrového mostíka zranila a nevynorila sa z vody. Jej diagnóza znela – prasknutý medzistavcový článok… Čo to pre ambicióznu športovkyňu na vrchole síl znamenalo?
V čase, keď sa to Andrejke stalo, som žila a trénovala v Spojených štátoch. Všetky informácie som teda dostávala len prostredníctvom e-mailov, maximálne sme si telefonovali. Pamätám si, že to veľmi zľahčovala. Neverila, že sa z toho nedostane. A rodičia o tom so mnou nehovorili. Bola som od nich ďaleko, takže ma tým zrejme nechceli stresovať. Neviem…
Dostať sa z toho dostala, len sa už nedokázala vrátiť na miesto, z ktorého pre zranenie vypadla. Hoci sa opäť prejavila jej cieľavedomosť a drela, koľko vládala. Z rozhovoru s fotografom Adolfom Zíkom si pamätám, že ju stretol v čase, keď si sama prenajímala bazén, aby mohla trénovať. Keďže na to potrebovala peniaze, dal jej ponuku nafotiť s ním kalendár s umeleckými aktmi. Myslíte, že to bol moment, ktorý zmenil jej cestu a otvoril jej dvere do pornopriemyslu?
Keď som o tom po sestrinej smrti s Adolfom Zíkom hovorila, spomínal, že sa veľmi hanbila a nebolo úplne jednoduché ju na to presvedčiť… Asi sa trochu cíti za jej následnú kariéru zodpovedný, ale v tomto prípade išlo o umelecké akty, ktoré nemajú s filmami pre dospelých nič spoločné. Ponuku nakrúcať filmy pre dospelých dostala od niekoho z úplne iného prostredia.
Pamätám si však, že váš otec bol už proti fotkám, o to viac, keď sa ukázalo, kam ju to nasmerovalo. Podľa médií nakoniec skonštatoval, že mal pravdu, lenže táto téma bola u vás doma veľké tabu. „Keby som do toho vŕtal a pokúšal sa to zvrátiť, rodina by sa rozpadla oveľa skôr. Tak som to odďaľoval, ako to len šlo,“ skonštatoval. Znamená to, že v maminke mala Andrea oporu?
Naši o nás vedeli veľmi málo. V mojich dvanástich a sestriných štrnástich rokoch sme sa totiž od nich odsťahovali do Pardubíc, kde postavili nový skokanský bazén. Domov sme chodili len na víkendy. Dnes si myslím, že sme na to boli príliš malé a veľmi nás to od rodičov oddelilo. V podstate sme sa stali rodičmi jedna druhej. Všetkými nástrahami dospievania sme si prešli samy. S rodičmi sme riešili naozaj len to najnutnejšie. Nemyslím si teda, že by otec dokázal Adino stanovisko nejako zmeniť. Boli sme dosť samostatné – v tom, ako sme žili, aj v našich rozhodnutiach.
Takže ste im nemali za zlé, že ju nezastavili, že otec mlčal a mama dokonca prikývla?
Naopak. Úplne ich chápem. Oboch. Tatko ako každý otec, ktorý má dcéru, považoval za neprípustné, aby jeho malé dievčatko robilo niečo také. A mama zase rešpektovala sestrino rozhodnutie už len preto, že videla, aký postoj som k tomu zaujala ja s otcom. Stála by pri svojom dieťati pri akomkoľvek rozhodnutí. Navyše videla, že Andrea je spokojná.
Vás tentoraz zo svojho rozhodovania vynechala?
Dokonca to predo mnou dlho tajila. V tom čase bol totiž internet ešte len v začiatkoch a nebolo také jednoduché vyhľadávať informácie ako dnes. Tým, že sme sa dokonale poznali, vedela, aký k tomu budem mať postoj. Nič mi teda radšej nepovedala. Takže som sa to dozvedela až po návrate z USA od cudzích. Spolu sme o tom hovorili len raz a na dlhý čas naposledy.
Priznali ste, že ste sa za ňu preto hanbili, okolie vám to totiž neustále predhadzovalo…
Bolo to naozaj strašne nepríjemné. Jedni si z nej robili srandu, iní ňou zase opovrhovali a odsudzovali ju. Nevedela som, ako mám reagovať, a bolo mi jej veľmi ľúto. Tú cestu si však vybrala sama a nenechala si do toho hovoriť.
Ako ste sa cítili vy?
Ako vám asi môže byť, keď niekto takto hovorí o človeku, ktorý je vám najbližší? Hrozne!
Do akej miery to ovplyvňovalo vaše výkony? Vy ste totiž stále súťažili.
Našťastie mám celkom dobrú povahu a snažím sa veci zbytočne nedramatizovať. Chcelo to trochu času, ale nejako som sa s tým vyrovnala a nechala to tak. Bol to jej život. Náš vzťah bol vtedy trošku na bode mrazu, ale dokázali sme spolu normálne komunikovať. Len sme nesmeli otvoriť túto tému. To sme obe vedeli.
Andreu život skúšal ďalej. Ukázalo sa, že za úpornými bolesťami hlavy, ktoré začala mať, je nádor na mozgu, dokonca jeden z najagresívnejších – zhubný glioblastóm. Nebola by to síce ona, aby opäť nebojovala zo všetkých síl, ale, bohužiaľ, rakovina bola nad jej sily. Strašne trpela a bola odkázaná na starostlivosť ako kedysi, keď bola malá…
Tieto spomienky sa snažím zo svojho života vytesniť. Je to to najhoršie, čo sa vám v živote môže stať. Vidíte najmilšieho človeka umierať v bolestiach a nemôžete mu pomôcť. Veľmi chcete, aby sa stal zázrak a uzdravila sa, na druhej strane premýšľate, či smrť nebude pre ňu vyslobodením… Musela mať strašné bolesti, keďže už ani morfium nezaberalo. Spala som s ňou v nemocnici v nadštandardnej izbe a držala ju celý čas za ruku.
Ako ste to dokázali zvládnuť?
Keď na chvíľku zaspala, vybehla som plakať na záchod. Nič iné totiž necítite, len strašnú bolesť a bezmocnosť, ktoré vám zvierajú srdce.
Keď po piatich mesiacoch boja Andrea zomrela, akoby ste tak trochu zomreli s ňou… Skončili ste so športovou kariérou, vzdali ste sa boja o ďalšiu olympiádu… Nenútilo vás okolie bojovať aj za ňu?
Po jej smrti mi trvalo strašne dlho, kým som sa dokázala opäť zapojiť do normálneho života. To, že by som sa ku skokom vrátila, mi vôbec nenapadlo. Mama v tom čase ležala na psychiatrii a otec už mal novú rodinu. Aj keď som mala okolo seba kamarátov, ktorí sa mi snažili pomôcť, cítila som sa hrozne sama a bez chuti čokoľvek robiť. Na skoky ma nikto, našťastie, ani neprehováral. Bol to príliš tenký ľad, na ktorý si nikto nedovolil vykročiť.
Čo vás nakoniec postavilo na nohy?
Pol roka po Andrejkinej smrti som sa musela zveriť do rúk psychológa. Nebola som na tom dobre fyzicky ani psychicky. Úplne mi chýbal zmysel života a cítila som, že to sama nezvládnem. Našťastie som narazila na výborného doktora, ktorý so mnou po večeroch sedel a pri poháriku vína sa ma snažil presvedčiť, že na svete mám ešte svoje miesto a že má cenu žiť.
Chvalabohu ste mu uverili. Ako ste našli svoju novú cestu?
Zrejme zasiahol môj strážny anjel tam hore a začali mi chodiť ponuky na nakrúcanie, kde som ako kaskadérka mohla zužitkovať svoju skokanskú kariéru. Dostala som sa do nového prostredia a cítila som sa tam veľmi dobre.
Keď ste potom otehotneli, skoky išli trochu bokom. Dnes ste dvojnásobná mama, takže ste definitívne doskákali?
Úplne nie. Začala som sa venovať extrémnym skokom do vody zo šestnástich metrov vo voľnej prírode. Založila som svoj highjump tím a po narodení prvého syna som sa začala venovať nováčikom v tomto športe. Usadila som sa v Pardubiciach – v meste, kde sme so sestrou vyrastali. Momentálne som však druhýkrát vydatá a mám ročného syna, takže som si zaobstarala krásnu kaviareň na Pardubickom zámku, kde sa snažím z materskej nezblázniť… (úsmev)
Ide to aj bez skokov? Alebo športovec bez športu nevie žiť?
Ako kto. Mne sa to podarilo úplne v pohode. Dvadsať rokov každodenných dvojfázových tréningov vám dokáže šport aj dosť znechutiť…. Keď som skončila, vlastne sa mi aj dosť uľavilo. Skoro celý život som trávila v plaveckých bazénoch a teraz sa im snažím čo najviac vyhýbať. Kvôli filmu Jej telo sme však s režisérkou Natáliou Císařovskou obchádzali viaceré bazény, boli sme sa dokonca pozrieť aj na majstrovstvách sveta v Budapešti. Občas odo mňa s kameramankou chceli, aby som im robila figurantku a postavila sa na koniec skokanskej veže alebo urobila nejaké skokanské gesto. Síce to nakoniec bolo celkom príjemné, trošku sa mi vrátili spomienky, ale rýchlo to zase prešlo.
Kto bola Andrea Absolonová?
Od detstva sa s mladšou sestrou Luciou pretekársky venovali skokom do vody. Päťkrát sa stala majsterkou Českej republiky, bola držiteľkou bronzovej medaily z majstrovstiev Európy junioriek a členkou českého olympijského národného tímu. Jej disciplínou bol skok z desaťmetrovej veže. Zlom v jej kariére nastal, keď jej praskol medzistavcový článok chrbtice počas pretekov pred Olympijskými hrami v Atlante, ktorý znamenal koniec jej športovej kariéry. Od roku 1998 si privyrábala fotením. Neskôr začala pôsobiť ako pornoherečka pod umeleckým menom Lea De Mae.
V júli 2004 jej diagnostikovali vzácnu formu rakoviny mozgu, ktorej po necelom polroku vo veku 27 rokov podľahla. Jej životným príbehom je inšpirovaný film Jej telo s Natáliou Germáni v hlavnej úlohe.
Foto: archív L. A. A. a Shutterstock
