Majú sto biologických bratov a sestier…

Môže mať jeden muž dvesto detí? A môžete z ničoho nič zistiť, že máte dvadsať bratov a sestier? Môže vám v pondelok prísť správa, že sa našli štyri nové sestry, a v utorok, že to nie je všetko, že vám pribudlo ešte päť bratov? Áno, môže! odpovedá vo svojej knihe Všetky Louisove deti poľský novinár a spisovateľ Kamil Bałuk. Jeho reportáž je z Holandska, kde sa v istej chvíli metódy niektorých kliník asistovanej reprodukcie vymkli z rúk, ale v podstate je to o ktoromkoľvek štáte a meste. Svet sa totiž stal podľa neho miestom, kde je možné čokoľvek.

Čo poľského reportéra privedie do Holandska?

Tá krajina ma vždy zaujímala. To bol aj dôvod, pre­čo som sa už ako absolvent sociológie a žurnalisti­ky pustil do štúdia holandskej filológie. Kvôli tomu som potom nejaký čas strávil v belgickom Flámsku a dodnes pracujem ako novinár na voľnej nohe vo Flámskej tlačovej agentúre. Sledovať dianie v tých­to krajinách teda patrí k mojej každodennej rutine. V jednom momente som tak narazil v novinách na článok o autistickom mužovi, pôvodom zo Surina­mu, ktorý bol darcom spermií počas dvadsiatich ro­kov na troch rôznych holandských klinikách, z toho najčastejšie na vtedy vychýrenej klinike doktora Jana Karbaata, pričom tam bola zmienka o tom, že by mohol mať až 200 detí. Hoci išlo o seriózne novi­ny, celé to vyznelo ako bulvár. Vzbudilo to však môj záujem, a tak som o tom začal hľadať ďalšie infor­mácie. Našiel som asi desaťminútový televízny do­kument, kde vystupoval mladý muž, ktorý vedel, že je dieťaťom darcu spermií. Mama mu dokonca dala takzvaný darcovský pas, ktorý dostala na klinike, ukázalo sa však, že nič z toho, čo je v ňom uvedené, nebola pravda.

Práve on bol prvý, s ktorým ste sa stretli aj vy.

Áno, Henrik bol prvý, s kým som hovoril. Poslal som mu veľmi dlhú správu cez messenger, aké je pre mňa dôležité môcť sa s ním porozprávať. Po­darilo sa mi ho presvedčiť, že nehľadám senzáciu. A myslím, že nakoniec bol veľmi rád, že som ho kontaktoval. Neskôr som si totiž uvedomil, že nielen on, ale aj ďalší z jeho súrodencov, ktorých postup­ne nachádzal, cíti potrebu o situácii a problémoch, v ktorých sa ocitli, hovoriť.

Ako prežíval fakt, že sa narodil z darovaných spermií?

Mal na to veľmi striktný pohľad. Bol presvedčený, že celá koncepcia darcov je nesprávna. Pritom ďal­ší súrodenci to takto nevideli. Keď som sa stretol aj s nimi, sami ma upozornili, že Henrik je trochu radikálny. Vyplývalo to však z jeho životnej situá­cie – bol jedným z mála z nich, ktorý bol skutočne veriaci. Navyše nikdy nemal žiadneho otca. Bol synom slobodnej matky, ktorá patrila k takzvaným bombám (z holandského BOM – bewust ongehuw­de moeder – vedome slobodná matka – pozn. red.) a psychicky na tom nebola veľmi dobre, čo spôso­bilo v jeho živote množstvo problémov. Bol teda absolútne proti myšlienke, aby bolo slobodným matkám umožnené mať deti prostredníctvom dar­cu spermií. Zároveň asi zavážilo, že v tom čase už mal vlastnú rodinu.

Tí ostatní s tým, ako prišli na svet, nemali prob­lém?

Vždy to záviselo od konkrétnej životnej situácie. Ak niekto vyrastal s dvomi rodičmi, aj keď otec nebol biologický, bol omnoho vyrovnanejší, nikoho ne­obviňoval, v podstate bol spokojný. Deti, ktorých zákonný otec však z rôznych dôvodov opustil rodi­nu, sa ocitli v živote v zložitejšej situácii. Preto cítili hnev, pričom najintenzívnejší bol u detí slobodných matiek.

Henrikovi postupne nachádzaní súrodenci si dali meno Polovičky, keďže boli poloviční bratia a sestry. Boli prví, ktorí začali odhaľovať, ako to na spomínanej Karbaatovej klinike v Bijdorpe, kde boli počatí, fungovalo?

Už predtým existovali skupiny ľudí, ktorí o sebe vedeli, že sú takzvané darované deti, ich mamy im na rovinu povedali, na akej klinike sa dali oplodniť. Vedeli, že im množstvo vecí v živote nesedí, ale čo­koľvek zistiť bolo náročné, keďže darcovstvo sper­mií bolo v Holandsku až do roku 2004 anonymné a záznamy kliník sa neviedli dvakrát precízne.

Prvú skupinu potvrdených polovičných súroden­cov Henrika tvorilo šesť ľudí. Tušili, že to číslo môže narásť do stoviek?

Keďže takéto skupiny už existovali, dalo sa to očaká­vať. Keď som začínal zbierať materiál na knihu, bolo ich už deväť a počas dvoch rokov práce na nej sa rozrástli na tridsať. Dnes ich už je viac ako sto s po­tvrdeným testom DNA. Veľmi skoro bolo teda jasné, že sa na Karbaatovej klinike prekračovali akékoľvek limity narodených detí na jedného darcu. Je teda pravdepodobné, že to robili aj ostatné centrá asis­tovanej reprodukcie. Už vtedy dokonca existovala obrovská, asi stočlenná skupina mladých ľudí, ktorí verili, že ich otcom je priamo Jan Karbaat. Nemali však šancu si to potvrdiť, keďže odmietal testy DNA. Dnes už je dokázané, že skupina Karbaatových bio­logických detí a súrodencov Henrika je zhruba rov­nako veľká.

Postupne sa nachádzali nielen súrodenci navzá­jom, ale podarilo sa nájsť aj ich „darcu“. Tak ho väčšina detí volá. Prečo ho nevnímajú ako biolo­gického otca?

Keď po ňom pátrali, nepotrebovali muža, ktorý by im aktívne začal robiť otca, hľadali v ňom časť svojej identity. Toho, kto im dal svoje gény. Len ho chceli vidieť. Druhá vec je, že mnohých odrádzal svojím správaním, ktoré súvisí s tým, že trpí autizmom. Uvedomili si, že keby ho nazvali otcom, bral by to v rámci svojej diagnózy príliš vážne. V tom, ako ho vnímajú, sa však navzájom líšia. Je medzi nimi totiž aj chalan, ktorý vyrastal len s mamou, a hoci s ňou mal výborný vzťah, miesto otca nemal nikdy obsa­dené. Takže keď objavil Louisa, bol úprimne šťast­ný. Dokonca sa ako dvadsaťpäťročný stal oficiálne jeho dieťaťom a prijal jeho priezvisko.

Zaujímavé na tom je, že sa ho napriek všetkému potomkovia snažia chrániť. Kým oni vo vašej kni­he vystupujú pod vlastnými menami, jeho ste po­menovali ako Louisa, keďže jeho biologické deti sa báli, že by si ho nejakí extrémisti mohli nájsť a zbiť ho. Ako asperger totiž nevie posúdiť, ako to, čo povie, zapôsobí na iných. Jeho diagnóza je prvá z vecí, ktorá absolútne nesedí s opisom dar­cu, ktorý ich matky dostali v čase umelého oplod­nenia. Neexistujú v Holandsku pravidlá, ktoré by prikazovali klinikám, aby boli darcovia testovaní na všetky vážne diagnózy?

Myslím, že na poruchy autistického spektra sa vte­dy nemyslelo. Predpisy sa týkali hlavne fyzického zdravia, a čo je najdôležitejšie, boli to len odporúča­nia, nie pravidlá takpovediac vytesané do kameňa. Vlastne si ani neviem predstaviť, ako by ho v čase anonymného darcovstva bolo možné otestovať, keď-že museli rešpektovať jeho súkromie. Preto sám za jediné schodné riešenie v tejto súvislosti považu­jem definitívne zrušenie anonymného darcovstva. Všetci by museli byť povinne registrovaní, aby bolo možné aj po rokoch nahliadnuť do ich zdravotných záznamov. Zároveň by to zabraňovalo tomu, aby bol jeden darca otcom stoviek biologických detí. Dnes však len v Holandsku žije minimálne pätnásť až dvadsať mužov, ktorí majú sto a viac detí. Nikto totiž nečakal, že testy DNA sa stanú takými dostupnými, ako sú dnes.

V jednom rozhovore ste skonštatovali, že naj­väčším šokom pre Polovičky bolo samotné zist nie, že sú z darovanej spermie. Lenže tým sa to neskončilo. Louis nielenže nebol stopercentne zdravý, ale nebol ani Holanďan a beloch s hne­dými očami. Cítili hnev, že boli takto oklamaní? A na koho sa vlastne hnevali?

Máte pravdu. V podstate neexistoval jeden človek, ktorý by za to mohol a na ktorého by mohli adreso­vať svoj hnev. Niektorí sa hnevali na matky, iní na Louisa, ďalší na kliniku a doktora Karbaata, alebo na ministerstvo zdravotníctva a štát, ktorý to do­volil.

Nepokazilo im to nakoniec vzťahy aj s rodičmi, s ktorými vyrástli?

Ako som spomínal, viacerí obviňovali matky, aj keď chápali, že len počúvali lekárov. Henrik tej svojej dlho vyčítal, ako mohla byť taká naivná. Ale nie­koľkí naozaj so zákonnými rodičmi prerušili styky. Nehnevali sa na nich pritom ani tak pre samotné rozhodnutie podstúpiť oplodnenie darovanými spermiami, ale preto, že im to nepovedali. Boli pre­svedčení, že keby to vedeli od detstva, zasiahlo by ich to menej.

Vyrovnať sa s tým, kto je ich biologický otec, bola jedna vec. Bojovali aj s tým množstvom nevlast­ných súrodencov, o ktorých sa dozvedali? Loui­sovo darcovstvo spermií bolo totiž súčasťou jeho misie mať veľa detí, „najlepšie najviac zo všet­kých“. Byť skrátka lepší ako ostatní muži… Prečo to vlastne takto chcel?

Vzhľadom na to, že zostal z celej rodiny sám, v tom bola veľmi logická potreba zachovať rod a niekoho po sebe. Ako to vysvetľoval on – bál sa, že zostane sám a nik mu nepríde na pohreb. Ale zároveň v tom bol jeho nedostatok empatie a akési čierno-biele myslenie. Jednoznačne ho mal zastaviť doktor Kar­baat. Keď som sa s ním však stretol, nič neľutoval, naopak, vnímal som, že bol hrdý na to, aký bol efek­tívny. Celý život bol silno zameraný na výkon, takže bol úprimne šťastný z toho, koľko zarobil peňazí a koľko detí priviedol na svet.

S Karbaatom ste sa stretli krátko pred jeho smrťou. Pochopili ste, prečo sa odmietol priznať k tomu, že oplodňoval klientky aj vlastnými spermiami, keď­že to už test DNA mohol kedykoľvek dokázať?

Myslím, že úprimne neveril, že s tým bude niekedy konfrontovaný. V tom čase – mal už osemdesiatse­dem rokov – bolo pre neho jednoduchšie zostať pri tom, že sa to nestalo. Nechcel žiadne ďalšie prob­lémy. Už sa s nikým nestretával, bol v nemilosti množstva ľudí, nerozprával sa ani s holandskými novinármi. So mnou sa stretol len preto, že som bol náhodný Poliak, ktorý sa zrazu odniekiaľ objavil.

Myslíte, že naozaj uveril, že to neurobil?

Hmm… Myslím, že vedel, že je klamár. Ale keď sa na to pozriete čisto logicky, nemal žiadny dôvod, aby sa priznával, ak ho to malo finančne poškodiť. Bol presvedčený, že keď bude do smrti mlčať, defi­nitívne ochráni svoju rodinu pred finančnou zodpo­vednosťou.

Nečakal, že súd si jeho DNA vynúti aj po jeho smr­ti… Došlo po prevalení týchto škandálov v Ho­landsku k nejakej zmene?

Zásadnou zmenou je, že anonymné darcovstvo je tam už viac ako dvadsať rokov definitívne zrušené. Každého, kto daruje či už vajíčka, alebo spermie, je dnes následne možné kontaktovať. Samozrej­me, počet darcov klesol, takže Holanďania cestujú za umelým oplodnením za hranice, väčšinou do Belgicka, ale aj k nám. Preto som presvedčený, že k rovnakému zákazu by malo prísť aj v našom regió­ne – v Poľsku, na Slovensku aj v Česku… Zdá sa však, že čakáme na odhalenie vlastného doktora Karbaa­ta a vlastného Louisa. Som si totiž istý, že ľudia, ktorí majú sto detí, teraz žijú tu.

FOTO: SHUTTERSTOCK