Vyhľadať
Close this search box.

MENU

MÁM DVOCH OTCOV

Zamilovali ste sa do muža, ktorý je rozvedený a má dokonca deti? Potom možno premýšľate o tom, aké to bude, až ich prvý raz uvidíte, až sa s nimi prvý raz porozprávate a ako s nimi budete vychádzať. Nie vždy je to také ľahké, ako by sa mohlo zo začiatku zdať.

Byť nevlastnou matkou alebo otcom nie je jednoduché – nikdy to nebudú „vaše“ biologické deti, a vy nikdy nebudete ich biologickými rodičmi. Môžete byť všetkým, len týmto nie – a s tým by ste mali vstupovať do takého vzťahu. Ak ste sa rozviedli len nedávno, neponáhľajte sa do nového vzťahu, hoci máte pocit, že rozchod prebehol pokojne, dieťa to tak cítiť nemusí. Na druhej strane nemá zmysel si nahovárať, že každý rozchod musí dieťa nutne na celý život poznamenať.. Záleží aj na vás, ako rýchlo sa všetky rany zahoja a ako rýchlo sa dieťa „otrasie“. Vnucovať mu týždeň  po búrlivom rozvode nového „otca“ alebo novú „mamu“ je trocha predčasné a nezodpovedné. Ako hovorí psychológ  Petr Šmolka, aj dieťa potrebuje čas, aby sa vyrovnalo so stratou jedného z rodičov a prijalo matkinho nového partnera (alebo otcovu novú partnerku). Zvyčajne to však býva tak, že nový partner matky je ten, kto trávi viac času s deťmi ako nová partnerka otca. Je to asi preto, že po rozvode väčšinou zostávajú deti v opatere matky. A tak sa potom môžete stať  nevlastným rodičom „na víkend“, prípadne nevlastným rodičom „fungujúcim cez týždeň“ či nevlastným rodičom raz za dva týždne. Je teda jasné, že váš život s dieťaťom toho druhého sa bude dosť líšiť podľa toho, či ste nevlastná matka alebo nevlastný otec a podľa toho, koľko času budete s dieťaťom tráviť. Všetky možnosti majú svoje výhody i nevýhody.

Čas na zoznámenie

„Po rozvode som zostala asi rok a pol sama s dvoma malými synmi. Ich otec ich pravidelne vídal a hoci sme mali dohodu o styku s deťmi, ktorá mu určovala vidieť ich raz za dva týždne, vždy sme sa, ak chcel, dohodli aj na inom termíne. Spočiatku som ho nenávidela, pretože od nás odišiel k inej žene, ale pred deťmi som sa snažila nič nekomentovať. Želala som si jediné: aby ich mala rada, ale na druhej strane som sa strašne bála, že ju budú mať radšej ako mňa. Možno i preto, že ona ich videla len raz za čas, nemusela ich hrešiť, nemusela im prať tričká a špinavé tepláky, nemusela sa s nimi učiť a vlastne si s nimi mohla len užívať. Bývalý manžel bol natoľko rozumný, že ju deťom predstavil až po pol roku, dovtedy žil sám v prenajatom byte. Ocenila som to. A keď som si po čase našla partnera i ja, snažila som sa o to isté. Zoznamovanie môjho nového partnera, teraz už manžela, s mojimi prvými deťmi, prebiehalo nenásilne a možno vďaka tomu, že deti boli pomerne malé, to šlo ľahko. Obľúbili si ho, a keď mi po roku navrhol, aby sme sa k nemu nasťahovali, súhlasila som. On je nevlastným otcom každý deň, ich biologický otec je otcom raz za dva týždne. Všetkým nám to vyhovuje, osobne som zástancom jedného domova, nie niekoľkých,“ hovorí štyridsaťpäťročná Eva z Bratislavy. Pýtate sa, či pre spolužitie s nevlastným dieťaťom existujú nejaké ideálne spôsoby starostlivosti? Je určite dobre, keď sa rodičia spolu dokážu baviť aj po rozvode, keď sú schopní zmieriť sa a pred deťmi na seba nehádzať špinu. Vybavovanie si účtov je pre dieťa veľmi frustrujúce. Ak rozvedení partneri dokážu spolu priateľsky hovoriť, dieťaťu to prináša šťastie – a nezáleží na tom, koľko dní strávi s tým či oným rodičom. Kedy teda deťom povedať, že vo vašom živote je „niekto ďalší“, niekto, kto s vami bude zdieľať spoločnú domácnosť? Podľa psychologičky Terezy Beníškovej záleží na okolnostiach. „Asi nie je vhodné hneď druhý deň po rozchode s otcom vašich detí nasťahovať si domov nového partnera, je potrebné dodržať nejaký odstup, aby sa dieťa naučilo žiť v novej situácii. Ale neskôr to vyplynie zo situácie – ak matka s niekým už nejaký čas chodí a cíti, že by bolo vhodné ho deťom predstaviť, tak je to pravá chvíľa. Určite by sa „ujovia“ nemali doma často striedať, malo by ísť o vzťah, kde je perspektíva na dlhší čas, ale inak je to podľa toho, ako to mamička (či otecko) cíti,“ radí Mgr. Beníšková.

Ako žiť s deťmi „toho druhého“

Chcete poznať recept na to, ako to zvládnuť? Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že najmä s obrovskou trpezlivosťou a láskou. Napokon, potvrdzuje to aj psychologička Tereza Beníšková. „Spolužitie s deťmi toho druhého nebýva jednoduché, najmä v počiatkoch zžívania sa, kým sa spolu daní ľudia naučia koexistovať. Každé dieťa býva niekedy protivné a ťažko znesiteľné. Ak je to naše biologické dieťa, tak naša láska k nemu pomáha konflikty prekonať. Vlastné dieťa nám môže pripadať roztomilejšie, milšie, vo chvíľach hnevu znesiteľnejšie, ako je v skutočnosti, práve preto, že je naše. Už sme toho s ním veľa zažili, dobré i zlé, a všetko to je v nás uložené. Máme pred sebou zúrivé a jačiace päťročné dieťa (v očiach okolia v tú chvíľu nevychovaného maznáčika), ale my v ňom trochu vidíme i to malé nežné dieťatko, ktorým bolo pred pár rokmi. Tieto ružové okuliare novému partnerovi matky či novej partnerke otca chýbajú,“ vysvetľuje psychologička. Jednoducho povedané, ak chcete obstáť v úlohe nevlastného rodiča, musíte vydržať a v žiadnom prípade sa nesnažiť nahradiť rodiča biologického. „Moje deti si nového partnera obľúbili, v škole o ňom hovorili ako o náhradnom ockovi, a o svojom biologickom otcovi ako o ockovi. Nikdy som ich nenútila, aby novému partnerovi hovorili „ocko“, keď majú svojho vlastného,“ hovorí Romana (35) zo stredného Slovenska. Aj v tom sú psychológovia zajedno. „Nevyžadujte oslovenie „oci“ alebo „mami“, rešpektujte práva rodiča, ktorý s deťmi nežije, nesnažte sa prebrať jeho miesto. K deťom sa správajte skôr kamarátsky ako výchovne, výchovu nechajte na rodičov. A nečakajte zázraky hneď, nehrajte sa na šťastnú rodinku. Počítajte s tým, že deti vašej lásky nemusia byť sympatické aj vám, môžete z nich mať aj negatívne pocity. Ale čím viac toho spolu zažijete, tým si budete bližší a tým viac sa bude prehlbovať puto medzi vami,“ dodáva psychologička T. Beníšková. Myslieť si, že autoritu môžete dieťaťu nadiktovať, je najväčší omyl, ktorého sa „náhradní“ otcovia či matky dopúšťajú. Autorita sa utvára životom. Snažte sa deti chápať, nevnucujte niečo svojim nevlastným deťom v záujme „to je pre vaše dobro“, buďte láskaví a vľúdni, potom si možno autoritu získate – príkazmi ju rozhodne nedosiahnete.

Aby vás dieťa malo rado

Stačí sa nad tým trošku zamyslieť a odpoveď je na svete. Existuje jednoduchý kľúč – rešpekt. Ak budete svoje „nové“ dieťa rešpektovať a dáte mu najavo, že tolerujete a prijímate i jeho biologického rodiča, získate si tým uňho rešpekt aj vy. Zdá sa vám to nemožné? Pokúste sa o to. „Keď som sa kedysi rozvádzala, ani vo sne by mi nenapadlo, že raz  bude môj prvý manžel sedieť u nás doma s novým manželom a bude nám opravovať počítač. Videla som, ako veľmi boli deti pyšné na to, že ich ocko je u nás doma a zároveň žartovali so svojím nevlastným otcom a sedeli mu na kolenách,“ rozpráva štyridsaťročná Viera z Bardejova. V prípade, že máte okrem nevlastných detí i svoje vlastné, mali by ste sa riadiť pravidlom „všetkým rovnako“, teda správať sa rovnako i k vlastným potomkom a nevyčítať neporiadok v chodbe len „nevlastným“. Nebuďte príliš veľkí moralisti, odporúčajte a raďte skôr pozitívne, nepoužívajte slová, ktorými znižujete osobnosť a inteligenciu dieťaťa (ty si ale hlúpa, ty si ale debil, no, z teba nikdy nič nebude a pod.). Najmä spolužitie s pubertiakom môže prinášať rôzne strety – a ak odpoviete na provokáciu provokáciou, napätie sa potom dá krájať. Na druhej strane nikdy nedopusťte, aby sa k vám dieťa nevhodne správalo, dieťa musí vedieť, že existujú hranice, ktoré sa neprekračujú. Povedzte o svojich pocitoch svojmu partnerovi i dieťaťu, diskutujte o tom (ak je toho už dieťa schopné). Prekračuje dieťa hranice stále? Ako hovorí dr. Edwige Entierová, znamená to, že trpí a vy by ste sa mali zamyslieť nad tým, či na ňom nehľadáte len chyby a či si vôbec niekedy nájdete čas na to, aby ste sa s ním porozprávali napríklad o jeho kamarátoch, koníčkoch a podobne. Vystupujte sám (sama) za seba a radšej z pozície kamaráta ako vychovávateľa. „Skúste si to predstaviť podobne, ako by ste sa správali k neteri či synovcovi. Po nejakom čase spolužitia a prehĺbenia vzťahu medzi novým partnerom matky a dieťaťom si už môže nový partner dovoliť prebrať niečo z rodičovských kompetencií a tiež vyžadovať dodržiavanie hraníc dohodnutých s rodičom . Telesné tresty by som však celkom vypustila, to nech si rieši biologický rodič,“ radí psychologička T. Beníšková. Skúste urobiť krok, napríklad len potešiť slovom – pochváľte dieťaťu oblečenie, ktoré mu kúpila nevlastná matka, alebo pošlite jeho vlastnému otcovi kúsok domáceho koláča. A zo všetkého najkrajšie je, keď potom vaše nevlastné dieťa povie len tak medzi rečou: „Ja mám dvoch ockov a mám ich rád.“ Kto by to nechcel počuť?

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.