„Pamätám si všetko. Našu cestu autom, čakáreň, počasie, každý okamih TOHO dňa. Niekde vo vnútri som cítila, že niečo nie je v poriadku, aj keď som tomu vôbec nerozumela. No v momente, keď doktor krúžil ultrazvukom po mojom bruchu, som fyzicky cítila chlad v miestnosti, skutočne sa zastavil čas a on vyslovil vetu: ‚Je mi ľúto, ale bábätku nebije srdiečko.‘“ Adela Hendrychová bola pritom už v šiestom mesiaci… „Myslím, že ten deň už nikdy nevymažem z hlavy.“
Cítila, ako ňou prešiel doslova prúd bolesti. „Dral sa von, no zároveň sa v tom momente vo mne objavila dovtedy nepoznaná sila a vyrovnanosť,“ spomína mladá žena. Samu ju prekvapil pokoj, s ktorým začala konať a zariaďovať, čo bolo treba. Zavolala do práce, doma sa zbalila do pôrodnice, dokonca sa tam sama odviezla. Akoby sa rozdelila na dve polovice. Jedna trpela ako kôň a dookola sa vracala k tomu, že ten deň mal byť úplne iný, prvýkrát totiž išla na ultrazvuk aj s manželom a ich prvorodenou, aby aj oni konečne videli malú sestričku… Ako je možné, že už nie je? Že odišla bez toho, aby si to všimla? Necítila sa predsa inak, aj keď… Je možné, že necítila pohyby. Jednoducho sa na ne nezameriavala. Dcérka deň pretým práve urobila svoj prvý krok. Bola plná emócií, sústredená na radosť. A hlavne bola v šiestom mesiaci!!! Dávno bližšie k pôrodu ako k začiatku tehotenstva, dávno za rizikovým prvým trimestrom. Jej druhá polovica bola zase až prekvapivo racionálna, všetko chápala, organizovala a rozhodovala. Aj o tom, že svoje mŕtve dieťatko chce porodiť bez utišujúcich liekov. Zvládne to!
Najťažšia trasa na ťažkej ceste
„Celý ten čas bol veľmi zvláštny. Dokonca by som ho ani nenazývala utrpením, aj keď si to mnohí s týmto slovom spoja. Mala som pocit, že sa pohybujem akoby vo vákuu, akoby ma niečo ochraňovalo a cítila som obrovský pokoj, čo sa prejavovalo aj na mojom správaní. Zdravotnícky personál o mne hovoril ako o usmievavej pacientke, ktorá situáciu skvele zvláda…!“ vracia sa o pár rokov naspäť Adela, ktorá si pritom vybrala na ťažkej ceste ešte aj tú najťažšiu trasu. „Pôrod trval dva a pol dňa, lebo som si myslela, že ho zvládnem bez ponúkaného epidurálu. Nakoniec som však bola taká vyčerpaná, že som ho predsa len prijala.“ Bolo to totiž príliš dlhé a príliš boľavé čakanie na ďalšiu bolesť, v ktorom bola aj nebola sama. „Manžel aj ja sme našu stratu prežívali trochu odlišne. Zastavil sa za mnou v nemocnici, rozprávali sme sa, spoločne sme mlčali, plakali, ale nevládal zostať.“ A Adela chápala, že bolo nad jeho sily byť pri tom, keď ich dievčatko ticho príde na svet, z ktorého už odišlo.
„Keď sa malá narodila a vzala som si ju do rúk, hneď mi na myseľ prišlo meno Jasmínka. Bola taká krásna, vyžaroval z nej pokoj, mala jemnú tvár, dokonca úsmev, a tak veľmi sa podobala na svoju sestričku. Bola jednoducho dokonalá… Len bez tlkotu srdca.“
Poďakovala som jej, že k nám prišla
„Keď sa malá narodila a vzala som si ju do rúk, hneď mi na myseľ prišlo meno Jasmínka. Bola taká krásna, vyžaroval z nej pokoj, mala jemnú tvár, dokonca úsmev, a tak veľmi sa podobala na svoju sestričku. Bola jednoducho dokonalá… Len bez tlkotu srdca,“ nadýchne sa Adela, ktorej dal personál možnosť zostať s dcérkou sama. „Rozprávala som jej o nás, poďakovala som jej, že k nám prišla, spievala, hladila som ju,“ opisuje najsmutnejšiu aj najkrajšiu chvíľu zároveň. Bol to ich čas. Mama a dcéra prvý a poslednýkrát spolu. „Keď prišiel moment rozlúčky, strašne som plakala. Cítila som sa tak sama, taká zranená…“ Potom sestrička mŕtve telíčko zabalila a Adelu viezli do operačnej sály, aby jej vnútro ešte vyčistili. „Ale dovolili mi, aby som ju sama mohla odovzdať lekárke. Ten moment bol veľmi silný. Emotívny a boľavý, pretože v tom, ako som jej ju dávala, som cítila symboliku. Uvedomila som si, že keď ju vložím do lekárkiných rúk, už ju v tých svojich nikdy nepritúlim.“
Chcela som všetkým rozprávať, aká bola Jasmínka krásna
Nechcela o tie chvíle s mladšou dcérkou prísť, chcela sa k nim vracať. Znova a znova ich prežívať. Rozprávať o nej. Ale nebolo komu. Všetci ju ťahali od tých spomienok preč, akoby to bol okraj priepasti, od ktorej musí utekať. Aj keď vlastne chceli utekať oni. „Smrť je totiž spoločnosťou vytesňovaná. Bojíme sa o nej hovoriť, bojíme sa pýtať, bojíme sa túto tému otvárať, pretože v nás vyvoláva pocity, ktoré nedokážeme ovládať, a to my predsa nechceme. Používame naučené frázy, ktoré nás chránia a máme pocit, že ochránia aj tých, ktorí o niekoho prišli, ale často, naopak, ubližujú,“ uvažuje nahlas Adela. Nikomu však nič nevyčíta, aj keď cítila sklamanie. „Chcela som všetkým len rozprávať, aká Jasmínka bola, chcela som im opísať každú časť jej tváre, jej tela, jednoducho vykričať do sveta, aká bola dokonalá…“ hovorí s tým, že sa k tomu vrátili s blízkymi až po rokoch. „Porozprávali sme sa, čo kto vtedy cítil, a bolo to veľmi silné a prínosné.“
Deväť napätých mesiacov
Vtedy, keď Jasmínka odišla, totiž jednoducho musela ísť ďalej. Či chcela, alebo nie. Lebo ďalej išiel život. Po každej noci prišlo ráno a s ním veľké otvorené oči jej staršej dcéry. Tie jej sa občas zaleskli, keď si spomenula, ako sa ešte nedávno s bábom v brušku rozprávala. Bola príliš malá, aby jej vysvetľovala, že tam už nie je, že teraz sestričku mať nebude. Ale raz… Dve čiarky na tehotenskom teste sa naozaj po čase objavili. S manželom sa tešili, a veľmi, ale radšej potichu, veď… „To tehotenstvo bol plné obáv, strachu pri každej návšteve toalety, pri každej návšteve lekára, pri každej dlhšej nečinnosti bábätka. Vnímala som silný rešpekt k svojmu telu, úctu k životu a pokoru k bábätku,“ spomína Adela na deväť napätých mesiacov. „Malý si dal navyše načas. Musela som si naňho počkať až do štyridsiateho druhého týždňa. A až potom, keď som počula jeho plač a držala ho v náručí, som konečne pocítila úľavu. Máme syna!“
„Štvrté tehotenstvo bolo neplánované. Prekvapilo nás, ale vzápätí zaplavilo vďačnosťou.“
Verila som, že už sa nič nemôže stať
Nie je to samozrejmé, nie je to automatické, nie je to len tak. Pri pohľade na svoje deti si zas a znova uvedomovala, že materstvo je jeden ohromný dar. „Navyše z pohľadu mamy po strate bábätka mi ešte viac dochádza, že mať dieťa, navyše zdravé dieťa, je skutočná vzácnosť, hoci v behu života na to zabúdame,“ zamyslí sa Adela, ktorá sa pred tromi rokmi dočkala dokonca ďalších dvoch čiarok na tehotenskom teste. „Neplánovali sme to, takže nás to prekvapilo, ale vzápätí zaplavilo obrovskou vďačnosťou. Bolo to prvé úplne bezproblémové tehotenstvo, plné nečakanej radosti,“ spomína. V rovnakom čase sa však jej otec od lekárov dozvedel, že mu zostáva už len posledný polrok života, takže tá radosť od prvej chvíle narážala na smútok. „Všetko sa to dialo vedľa seba, presne tak, ako sa deje život sám.“ Napriek tomu si Adela spomína na tie týždne s úsmevom a ľahkosťou. „Také totiž skutočne boli – radostné, veselé, tešiace sa. Mala som pocit, že toto bábätko je našou odmenou za stratu Jasmínky, že je pomyselnou bodkou za našou cestou k veľkej rodine. Obe deti sa s bábätkom rozprávali, dostalo meno Peter a ja som verila, naozaj s čistou mysľou, že sa nič nemôže stať…“
„Dva mesiace po tom, ako sme prišli o malého, mi zomrel aj otec.“
Kúpili by spolu tašku, peračník a prezuvky
Tentoraz bola na začiatku štvrtého mesiaca, keď sa všetko to tiché a pokojné šťastie skončilo. „A dva mesiace po tom, ako sme prišli o malého, mi zomrel aj otec,“ opisuje Adela ďalšiu rodinnú tragédiu. Jej život bol opäť jeden veľký pocit viny, sebaľútosti, zmaru a beznádeje. Bol ako nekonečný prúd sĺz a otázok – prečo? „Z lekárskeho hľadiska bolo všetko v poriadku. Z duchovného som však musela hľadať odpovede, a našťastie som ich aj nachádzala, pretože celý život verím, že je niečo, čo nás presahuje,“ vyznáva sa. Súčasťou tých odpovedí bolo aj presvedčenie, že toto je pre ňu bodka za materstvom. „S manželom sme sa zhodli, že ďalšie deti už mať nebudeme. Vo svojom vnútri som však tému materstva uzavrela až niekoľko mesiacov potom. Rozlúčila som sa s touto fázou života a poďakovala svojmu telu za všetko, čo zvládlo,“ prezrádza Adela, ktorá sa považuje za štvornásobnú mamu. Aj deti, ktorým nebolo dovolené zostať s ňou, sú totiž súčasťou jej života. Často myslí na to, aké by boli. Jasmínka by už mala sedem. Bola by z nej prváčka. Kúpili by spolu tašku, peračník a prezuvky. „To by bolo… Ale nie je!“ povzdychne si a v duchu jej tečú neviditeľné slzy. „Som šťastná, že máme dve krásne, zdravé ratolesti. Zároveň však máme aj dvoch anjelikov, ktorí sú súčasťou našej rodiny, aj keď v nebi. Ale spolu tvoríme jeden celok.“ Adeline deti o týchto súrodencoch hovoria, že sú „na mráčiku“. „Majú mená, pripomíname si ich, zapaľujeme za ne sviečky, majú svoje miesto pri štedrovečernom stole, obaja sa na nich často pýtajú a strašne radi premýšľajú, čo asi Jasmínka a Petrík práve robia. Ja vtedy len zavriem oči a predstavujem si, aké by to bolo, keby tu všetci štyria behali a smiali sa.“
Dieťa v srdci
Dnes Adela cíti, že druhá dcérka do jej života neprišla na ten kratučký čas len tak. Vďaka nej sa stala súčasťou organizácie Dieťa v srdci, ktorá pomáha rodinám po strate bábätka pred narodením. Je členkou jej rady a zastrešuje sociálne siete, no predovšetkým vedie podporné skupinky pre rodiny po strate. „Ženy potrebujú bezpečný priestor, kde sa môžu bez predsudkov a obáv podeliť o svoj príbeh, emócie, myšlienky. Priestor, kde cítia, že nie sú samy. Zároveň tu získajú odpovede na svoje otázky, informácie a kontakty. Moje osobné skúsenosti ma navyše priviedli aj k absolvovaniu kurzu Organizovanie poslednej rozlúčky a sprevádzanie pozostalých, vďaka ktorému dnes pomáham rodinám, a nielen tým po strate bábätka, usporiadať rozlúčku podľa predstáv zosnulého alebo rodiny.“ (https://www.ditevsrdci.cz)
Foto: archív A. H. a Shutterstock
