Pred vyše desaťročím jej lekári povedali, že by nemala jesť lepok ani kravské mlieko, teda z bežného slovenského jedálneho lístka takmer nič. Adriana Kemková však ukázala nielen manželovi hercovi Jurajovi Kemkovi a okruhu blízkych a priateľov, ale vďaka svojej kuchárskej knihe Malou vidličkou aj celému Slovensku, že je to presne naopak. Bez lepku, laktózy a dokonca bieleho cukru môžeme mať na stole ešte viac.
Skôr než ste sa s manželom spoznali, boli ste veľká svetobežníčka. Ako marketingová manažérka veľkej IT firmy ste v podstate precestovali celý svet. Vychutnávali ste si to, aj čo sa týka gastronómie?
Rada som skúšala nové chute a vždy som si hovorila, škoda, že si to nemôžem dať aj doma. Ani mi totiž nenapadlo, že by som niečo také mohla vytvoriť sama. V Thajsku som si síce urobila kurz miestnej kuchyne, ale bolo to skôr o zážitku. Nič v tom zmysle, že sa to naučím, aby som si to mohla sama uvariť. To prišlo až neskôr…
Chýbali vám stravníci?
Aj tí. Človeku sa, samozrejme, najlepšie varí, keď je komu. Vtedy tu však neboli ani suroviny, korenia a príchute, ktoré sa našťastie dnes už dajú bežne zohnať. Preto ma to teraz láka oveľa viac. Baví ma v kuchyni skúšať, tvoriť, experimentovať.
Predpokladám, že v časoch práce v korporáte ste sa tam sotva stihli zastaviť.
To je pravda. Boli mesiace, keď som na jednom mieste nespala viac ako tri dni. Z mesiaca som často nebola doma aj dvadsaťpäť dní. Vracala som sa, len aby som si vymenila veci v kufri, a zase odchádzala. Pre mladého človeka je to, samozrejme, atraktívne, no hoci som tú prácu milovala, v istom momente som pochopila, že to už nie je pre mňa únosné. Cítila som sa vyhorená a vedela som, že potrebujem zmenu.
Viem, že zároveň sa začalo ozývať aj vaše telo, že to, ako ste žili, nie je ono. Čím vám to dávalo najavo?
Začala som mať nepríjemné bolesti žalúdka a veľmi intenzívny únavový syndróm, ktorý ako sa ukázalo, je častým prejavom celiakie. Práve tú mi totiž nakoniec diagnostikovali. Pritom pôvodne som únavu k lekárovi vôbec nešla riešiť. Mala som pocit, že je to taká bežná súčasť dospelého života, a ani mi nenapadlo, že sa dá liečiť.
To sa síce dá, ale za cenu dosť radikálnej zmeny jedálneho lístka. Čo vám prebehlo hlavou, keď lekár vyslovil tú diagnózu?
V prvom momente to bola paradoxne úľava. Hovorila som si – konečne mi bude dobre. Dokonca som sa tešila, že budeme zdravšie žiť, keďže sa budem viac venovať tomu, čo jeme, ale potom prišla realita. Prišla som do obchodu a pred tými trinástimi rokmi, keď mi celiakiu zistili, bola ponuka bezlepkových potravín naozaj katastrofálna. Navyše, všetko bolo strašne drahé, napríklad chlieb stál šesť eur. Nehovoriac o tom, že lekári mi odporučili vylúčiť aj kravské mlieko… Chvíľu nato som však cestovala do New Yorku, kde som si pre istotu niesla so sebou chlieb, lebo doma som bola zvyknutá, že keď si niečo sama nedonesiem, nemám čo jesť. Ale keď som vošla do obchodu tam, videla som zrazu štyridsať druhov bezlepkových chlebov a rastlinné mlieka od výmyslu sveta. Doslova som sa od dojatia rozplakala. Myslela som si totiž, že niektoré chute už nikdy nebudem môcť cítiť. A tu som videla, čo všetko budem môcť znova jesť! To ma inšpirovalo. Vedela som síce, že doma štyridsať druhov chleba nenájdem, ale môžem si ho upiecť. A postupne tie možnosti prišli aj k nám.
Dalo sa u nás vôbec najesť mimo domu?
Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Pamätám si, že krátko po zistení diagnózy Juraj akurát cestoval so zájazdovým predstavením po Slovensku a ja som išla s ním. A doslova nikde som sa nevedela najesť. Všade som jedla len svoj suchý chlieb. V jednej reštaurácii mi napríklad povedali, že dokonca aj rizoto zahusťujú múkou, čo by pravý Talian asi vyskočil z kože. Potom prišlo zase obdobie, keď som si nemohla byť v reštauráciách istá, lebo sa mi stávalo, že mi tvrdili, že jedlo je bezlepkové, ale nebolo a problémy sa mi vrátili. Našťastie u mňa to nie je až také dramatické, ale sú pacienti, ktorí si vtedy musia volať sanitku. Dnes už mám našťastie pocit, že tá ponuka hlavne v Bratislave a vo väčších mestách je široká.
„Myslela som si, že niektoré chute už nikdy nebudem môcť cítiť. A zrazu som videla, čo všetko budem môcť znova jesť!“
Takže dlho ste boli odkázaná len na to, čo si pripravíte sama?
Asi tak. Keďže sme dosť spoločensky žili, často sa nám stávalo, že sme niekam prišli a počúvala som – máme síce napečené, ale pre teba nie, lebo z tej tvojej múky sa to naozaj nedá… Prepáč. Začala som teda nosiť všade, kam sme šli, napečené ja. A mnohí boli v šoku – ale veď to je vynikajúce, daj nám recept. A postupne som začala počúvať, veď vydaj knihu, my by sme tak piekli tiež…
A vy ste ich, našťastie, poslúchli a vznikla vaša kuchárska prvotina Malou vidličkou…
Chcela som ľuďom ukázať, že aj bezlepkové jedlo môže byť fantasticky chutné. Otvoriť im oči a chuťové poháriky. Veľakrát som totiž zažívala, že keď sa povedalo, že je niečo bezlepkové, mnohí si povzdychli, že to bude určite niečo odporné. V minulosti totiž bezlepkový chlieb naozaj nebol veľmi chutný, ale dnes sa už dajú urobiť úžasné veci. Navyše je množstvo jedál, ktoré jeme bežne a sú bezlepkové prirodzene, napríklad polievky alebo rizotá.
Vy však pečiete a varíte nielen bezlepkovo…
To je pravda. Okrem lepku a kravského mlieka sme si povedali, že vylúčime aj biely cukor, ktorý nám takisto nerobí až tak dobre. A pamätám si, aký bol po tejto zmene stravy manžel nadšený, že sa mu prvýkrát stalo, že odohral ich ikonické predstavenie Na koho to slovo padne, kde vždy vydá zo seba úplne všetko, a zrazu mal pocit, že by bol schopný dať to ešte raz. Cítili sme naozaj príval energie. A nielen v práci. Doma, kde sme kombinovali a vymýšľali nové recepty, to bolo nové a osviežujúce zase pre náš vzťah. A práve z toho vznikla aj moja kniha, že som stále skúšala niečo nové. Nerada totiž robím dookola to isté, takže keď som si niekde všimla zaujímavý recept, vždy som si ho založila – toto by som chcela vyskúšať. A tak sa začalo moje vypekanie vo veľkom.
Ktoré vás zjavne veľmi baví. Tú radosť z varenia a pečenia ste si priniesli z domu?
Práveže nie. Pritom som z rodiny so štyrmi deťmi, navyše som mala troch starších bratov, ktorí sa v kuchyni logicky až tak nezdržiavali, takže väčšinou som to bola ja, kto mame pomáhal. Ale musím sa priznať, že ma to veľmi nezaujímalo, takže som sa toho veľa ani nenaučila. Keď som potom začala vo vlastnej domácnosti variť sama, zistila som, že netuším, ako sa zahusťuje polievka, ako sa robia bryndzové halušky… Nemala som k tomu skrátka vzťah.
Ten asi prišiel až s vlastnými stravníkmi. Akí sú vaši „traja chlapi v chalupe“, čo sa týka jedenia?
Musím povedať, že mám veľké šťastie. Manžel je gurmán, ktorý miluje moju kuchyňu. A čokoľvek pripravím, vždy vychváli. To platí v podstate aj o deťoch. Dokonca sme doma nikdy nemali problém ani so zeleninou. Naopak, zjedia ju v hocijakej forme a množstve. Milujú napríklad zeleninové šaláty. Keď sa spýtam, čo chcú na večeru, jedenásťročný Šimon mi pokojne povie – grécky šalát. To je pre mňa úžasná motivácia tvoriť. Veľmi ma totiž oslovili koláče, v ktorých je práve zelenina „schovaná“. Napríklad paštrnákový perník, recept, ktorý mám aj v knihe. Na prvé počutie to možno znie šialene, ale je fantastický. Rovnako ako rôzne cviklové, špenátové či mrkvové zákusky. Do novej knihy dokonca chystám koláče z karfiolu, ktoré sú takisto úžasné.
To musí byť radosť variť! Sú ochotní skúšať aj to, čo predtým nejedli?
Vychádzam, samozrejme, z toho, čo majú radi, keďže ich chute poznám. Niekde som sa však dočítala, že tie sa nám každých šesť až sedem rokov menia, takže na tom staviam. Väčšinou sa mi to totiž potvrdilo. Bolo ovocie aj niektoré druhy zeleniny, ktoré najskôr odmietali, ale potom im prišli na chuť. No aby to nevyzeralo, že sme nejaká rodina snov, aj naše deti by boli najradšej, keby som ich zobrala na hranolky s nugetkami do nejakého fastfoodu.
To dôverne poznám, takže vždy keď to ide, snažím sa stíhať aspoň teplé večere doma. Už len preto, aby sme jedli spolu. Aj mnohí psychológovia totiž upozorňujú, aké je to dôležité. Ako je to u vás? Darí sa vám dostať celú rodinu za jeden stôl?
Je to o niečo náročnejšie vzhľadom na zamestnanie môjho manžela, ktorý večer väčšinou hrá. Ale každú voľnú chvíľu, keď môžeme spolu stolovať, tak to aj robíme. Alebo keď sa dá, zájdeme do reštaurácie. Jednak spoznávame nové chute a jednak sme tam naozaj spolu. Tam nám totiž chlapci len tak ľahko neodbehnú od stola ako doma, kde zjedia dva hlty a utekajú urobiť stojku na hlave… (úsmev) A vidím na nich, že čím sú starší, tým má tá spoločná večera väčší význam, aby sme prebrali, čo prežívajú.
„Myslela som si, že niektoré chute už nikdy nebudem môcť cítiť. A zrazu som videla, čo všetko budem môcť znova jesť!“
Snažíte sa aj vonku jesť tak ako doma – bezlepkovo?
Práve naopak. Často dostávam otázku, či sa musí celá rodina stravovať bezlepkovo, keď celiakiu mám len ja. Nemusí, a ani sa nestravuje. V škole aj v reštauráciách jedia jedlá s lepkom a aj doma sa snažím čo najčastejšie robiť veci, ktoré sú bežné a prirodzene bezlepkové. Čiže sa väčšinou stravujeme tak isto, ako by sme sa stravovali aj keby som sa lepku vyhýbať nemusela, a popritom skúšame aj nové veci. A musím povedať, že nikdy sa to neskončilo tak, že by niekto povedal – toto je odporné, to sa nedá jesť.
Takže u vás neplatí, že doma nie je nikto prorokom?
Musím asi zopakovať, že v tomto mám naozaj šťastie. Na druhej strane, nevarím len ja. U nás to nie je tak, že manžel by čakal, kým mu položím tanier na stôl. Ak nie je navarené, navarí on.
Občas vás teda chlapi z kuchyne vytláčajú?
Nevytláčajú, varia a pečú so mnou. A popritom sa učíme napríklad matematiku. Dávam im príklady – keď dáš do cesta štyrikrát tento dvojdecový hrnček múky, koľko to bude? Je to príjemný spoločný čas. Juraj síce nepečie, a ak, tak morku alebo kačku, ale je skvelý kuchár. Keď dovarí, zvyčajne povie: „Prosím ťa, doťukni to, niečo tomu stále chýba.“ Podľa mňa je to síce takmer vždy výborné, ale aby sa nepovedalo, pridám štipku soli. Juraj ochutná a povie: „Ako to vieš tak presne dochutiť? Veď ty si tá najlepšia kuchárka!“ (smiech)
Ako ste to vtipne komentovali – toto je zase recept na šťastné manželstvo. Naozaj pôsobíte veľmi spokojne a šťastne. Dá sa povedať, že máte sladký život? Alebo vám občas zhorkne?
Máme s Jurajom obidvaja šťastie, že môžeme robiť, čo nás baví a napĺňa, máme úžasnú rodinu, priateľov… Ale život nie je len o nás. Hlavne odkedy Rusko napadlo Ukrajinu, a hneď za našimi hranicami je vojna, máme ten život horkejší. Trápi nás, keď vidíme všetko to utrpenie, ale aj to, ako sa vyvíja spoločenská klíma na Slovensku, ako sa nedokážeme počúvať, ako sú ľudia k sebe čoraz horší, ako si stále hľadáme nepriateľov a ukazujeme na nich prstom, hoci im to môže ublížiť. A už vôbec nechápeme tú nenávisť, ktorú ľudia dokážu dať do jedného komentára na sociálnych sieťach… Verím však, že sa s tým dá bojovať, ak budeme o tom hovoriť a šíriť presný opak. Tak veľa sme obaja od života dostali, že to musíme vrátiť, a keď môžeme, snažíme sa pomáhať, ako vieme.
Kto je Adriana Kemková?
Dlhoročná IT manažérka, dnes moderátorka, manželka herca Juraja Kemku a mama ich dvoch synov, je vášnivá pekárka a kuchárka, ktorá po diagnostikovaní celiakie a alergie na laktózu urobila vo svojej kuchyni stravovaciu revolúciu. Keďže dopadla veľmi dobre, vydala aj kuchársku knihu svojich receptov. V knihe Malou vidličkou ponúka 50 chutných a jednoduchých receptov, ktoré si môžete pripraviť aj bez lepku, laktózy, bieleho cukru či živočíšnych produktov. Ďalšie zaujímavé jedlá nájdete na jej Instagrame @adrikemka.
Foto: Zuzana Zuzáková a archív A. K.
