Matematička s aspergerovým syndrómom

„Niekedy nie som spokojná, ale šťastná som,“ hovorí sympatická Žilinčanka. Má bakalársky titul z odboru matematika a pokračuje v štúdiu kognitívnych vied. Okrem toho je osemnásobnou majsterkou Slovenska vo vytrvalostnom behu, úspešnou triatlonistkou a za svoju umeleckú tvorbu získala v Taliansku dve medzinárodné ocenenia. Luxemburské múzeum The Pinacothèque ju dokonca ocenilo certifikátom umeleckej excelencie. Už toto, čo som sa o nej dočítala, by stačilo na titulné strany médií a dlhé rozhovory. Oslovila som ju však preto, že Alexandra Dyalee žije svoj úspešný život s Aspergerovým syndrómom, ktorý patrí medzi poruchy autistického spektra.

Aspergerov syndróm vám diagnostikovali až ako dospelej. Už odmalička, ešte v škôlke, ste však zažívali, že nezapadáte, že ste iná. Rozumeli ste prečo?

Na toto obdobie si spomínam iba veľmi matne, no vybavuje sa mi pár momentov, ktoré som vnímala ako stresujúce. Vtedy som si to, samozrejme, nedo­kázala pomenovať, cítila som skôr zmätok – nechá­pala som, prečo so mnou učiteľky komunikovali tak, ako so mnou komunikovali, respektíve mi nedochá­dzalo, čo sa mi snažili povedať, preto som sa tam necítila bezpečne. Až na základe ďalších podobných situácií, ktoré som zažívala neskôr, som si uvedomi­la, že „problém“ bude v tom, že myslíme odlišne, a ja som vlastne v menšine.

V čom sa to prejavovalo najviac?

Napríklad som v škôlke s pani učiteľkou chcela viesť konverzáciu, kým sme ako deti mali za úlohu spať. Pamätám si, že ma vtedy zaujala trojfarebná zmrzli­na, ktorú jedla počas toho, ako sedela na stole. Naj­prv ma ignorovala, a keď som v iniciovaní rozhovo­ru pokračovala, odvrkla, aby som spala, a robila to, čo ostatní. Bola som sklamaná, nemala som pocit, že by som urobila niečo zle. A popravde ho nemám dodnes. Samozrejme, teraz už viem, že deti s asper­gerovskou štruktúrou myslenia môže oveľa viac za­ujímať viesť pre mňa vtedy fascinujúci rozhovor so svojou autoritou než sa synchronizovať so svojimi rovesníkmi.

To už z vás však hovorí dospelý človek. Alebo ste tento analytický spôsob myslenia mali už od det­stva?

Na to sa mi ťažko odpovedá, keďže ako dieťa si ne­uvedomujete, či rozmýšľate analyticky alebo nie. Ale pamätám si, že sa mi tam začalo potvrdzovať, že naša schopnosť vnímať sociálne vzťahy zrejme funguje tak, že keď máme určité sociálne roly, tak tie roly sú pre nás prvoradé. Ak by k rovnakej si­tuácii došlo v stave jeden na jedného, a nebola by som jedno z detí v škôlke, reakcia učiteľky by bola úplne iná. To, ako so mnou komunikovala, sa mi však už vtedy ako troj-štvorročnému dieťaťu zdalo určitým spôsobom hrané a neautentické. Začala som mať pocit, že sa ľudia pretvarujú, a teda je ťaž­ké zistiť, akými naozaj sú. Toto bolo to, čo ma ako malé dieťa takmer až desilo, navyše v kombinácii s tým, ako negatívne zvyklo byť interpretované, keď som sa z týchto konvencií vymykala, hoci som o tom sama ani nevedela.

Spomínali ste, že stres z tohto všetkého vám nako­niec spôsoboval, že ste boli neustále chorá…

To je pravda. Keď som bola dlho v kolektíve, cítila som podvedomú paniku z toho, že neviem, čo sa odo mňa očakáva, neviem, kedy sa do toho netrafím, no viem, že mi to bude vyčítané. To napätie sa vo mne stupňovalo a doslova som vnímala, ako „choriem“. Maminu to, samozrejme, znepokojovalo, ale nespo­mínam si, že by sa obzvlášť riešilo, prečo som takto často chorá. A sama som bola príliš malá, aby som dokázala hovoriť o tom, že sociálne situácie v škôlke sú pre mňa stresujúce, skôr som si budovala akýsi ob­ranný mechanizmus tak, že som sa do seba uzatvára­la, čo sa mi podarilo prekonať až v puberte.

Nakoniec ste do škôlky chodiť prestali. Bolo to dob­rovoľné?

Nie. Takým priamo-nepriamym spôsobom ma od­tiaľ vyhodili. Rodičom totiž opakovane odporúčali, aby som tam chodiť prestala. Dôvodov bolo viace­ro. Najväčším z nich bol fakt, že som v škôlke pre choroby naozaj často chýbala. A keď som tam bola, neposlúchala som – neakceptovala som nastavený režim, odmietala som po sebe upratovať hračky, neviem, či som si odtiaľ náhodou aj neukradla ne­jakého plyšáka. Nebola som však nevychovaná, ono to bolo viac o tom, že som nerozumela tomu, čo a prečo tam odo mňa chcú, keďže mi to nebolo jas­ne a zrozumiteľne vysvetlené. Navyše som tam ani chodiť nechcela. Mamina teda uznala, že bude pre mňa naozaj lepšie zostať doma, pretože tam jednakneboli so mnou žiadne problémy a jednak som bola viditeľne šťastnejšia.

Základná škola je však povinná. Nebáli ste sa jej po skúsenosti zo škôlky?

Práveže nie. Ale to bolo zrejme mojou naivitou. Veľ­mi som sa tešila, že sa tam budeme učiť. Bola som prirodzene zvedavá a mala som rada „dobrodruž­stvo“. Zároveň som sa veľmi tešila na ostatné deti, chcela som mať kamarátov a mať s nimi spoločné zá­žitky. Samozrejme, realita ma schladila a minimálne prvé dva roky som pravidelne vstávala do školy s pla­čom. Viac sa totiž kládol dôraz na poslušnosť než na šikovnosť. Deti sa navyše jeden druhému posmievali, doberali, vytvárali skupinky. To všetko bolo pre mňa veľmi mätúce.

Cítili ste sa opäť odstrkovaná, alebo vás tu spolužia­ci vnímali inak?

Popravde, vôbec neviem, ako na mňa pozerali. Mys­lím, že videli, že sa snažím kamarátiť, no nevedela som, ako na to. Nikdy na mňa neboli zlí, ale mala som pocit, že je medzi nami akási bariéra. Strašne som sa snažila ju prekonať, ale z ich strany som cítila, že ma neberú ako súčasť kolektívu. Vyslovene neprí­jemní boli ku mne iba niektorí vrátane učiteliek.

„Pri viacerých učiteľoch som mala pocit, že som ich dobrými výsledkami iritovala. Nezapadala som im do ich pomyselnej šablóny – problémové dieťa predsa nemá čo byť šikovné.“

Prečo? Boli ste výborná žiačka. To nestačilo?

Boli aj takí, ktorí ma ako jednotkárku mali radi a pod­porovali ma, no pri viacerých som mala pocit, že som ich dobrými výsledkami ešte viac iritovala. Nezapa­dala som im do ich pomyselnej šablóny – problémo­vé dieťa predsa nemá čo byť šikovné. Snažila som sa však sústrediť na to pekné – na učiteľov, ktorí ma oceňovali.

Cítili ste sa aspoň tými prijatá?

Myslím, že áno, nakoniec som si tým začala nahrá­dzať chýbajúce sebavedomie. Nedávno som si však uvedomila, že sa to vo mne zrejme zakorenilo natoľ­ko, že som dodnes emocionálne až závislá od toho, aby som bola úspešná.

Stačilo to, že vás „brali“ učitelia, na to, aby ste sa necítili sama? Alebo ste stále stáli o prijatie od spo­lužiakov a vnímali ste to, že vás nechcú, až ako ši­kanovanie?

Uvedomovala som si, že mi druhí nerozumejú a ja veľmi nerozumiem im, a cítila som sa často veľmi osamelo, no nemyslím si, že by som o sebe pre to niekedy začala pochybovať. Skôr som sa uzavrela sama do seba a svoj svet som si začala veľmi skoro akýmsi spôsobom chrániť. Toto vlastne rokmi silnelo a vyvinul sa u mňa strach z intimity, s ktorým v blíz­kych vzťahoch zápasím dodnes. Mám tendenciu byť nedôverčivá voči tomu, či ma druhí budú akceptovať.

Cítili ste kvôli tomu bezmocnosť? Ku kamarátstvu totiž naozaj človek nikoho neprinúti…

Začal som svoju snahu o priateľstvo presúvať k spolu­žiakom, ktorí tiež nezapadali. S tými som si rozume­la, dokonca som mala pocit, že som v tých vzťahoch bola pomerne dominantná. A čo je veľmi pekné, s odstupom času práve z týchto vzťahov vznikli viace­ré celoživotné priateľstvá.

Čo vám vlastne učitelia, ktorí vás kritizovali, vyčí­tali?

Že som „nepružná“, „nezaujímam sa“ alebo som „aro­gantná“. Paradoxom však je, že z môjho pohľadu som sa zaujímala niekedy až príliš, no ak by som to dala najavo mne prirodzeným spôsobom, vedela som, že nebudem prijatá. A tak som vzdorovala zdanlivou aroganciou, snažila som sa ňou pritiahnuť pozor­nosť. Pedagógovia to však brali ako chybu v správaní. Nikto za tým nič hlbšie nehľadal.

Už vtedy ste sa našli v matematike? Alebo to prišlo až neskôr?

K tej som sa dostala až na strednej škole. Spomínam si na moment, keď mi do seba zapadol princíp ma­tematického dôkazu a fakt, že matematika má akúsi samooverovaciu vlastnosť. Ide o to, že pokiaľ správne logicky uvažujeme, matematiku nemožno oklamať. Zrazu som videla, že v nej dokážem objavovať fakty a zároveň realizovať svoju kreativitu. A cítila som strašnú zvedavosť, čo ďalšie ponúka.

„Cítila som zmätok – nechápala som, prečo so mnou učiteľky komunikovali tak, ako so mnou komunikovali, respektíve mi nedochádzalo, čo sa mi snažili povedať.“

Školu ste zvládli. Základnú, strednú, dokonca ste už študovali na vysokej. Prečo ste začali pátrať po svojej diagnóze? Potrebovali ste vysvetlenie toho, čo ste prežívali?

V podstate ma k tomu priviedol blog klinickej psy­choterapeutky Tanie Marshall, kde opisovala žen­skú charakteristiku Aspergerovho syndrómu. Mala som pocit, že čítam o niečom, čo mi hovorí z duše tak presne a dokonalo, až sa mi nechcelo veriť vlast­ným očiam. Mala som dvadsať rokov, a bola som uprostred intenzívnej liečby depresie a panických atakov – a zrazu som pochopila aj psychologickú, aj psychiatrickú príčinu toho, čo sa mi práve dialo. Tieto stavy boli pre mňa totiž najhorším peklom, aké som zažila, a zvládala som ich len vďaka dobre na­stavenej liečbe. Ten blog ma teda nakoniec priviedol k tomu, že som sama požiadala o diagnostiku.

Tá vám potvrdila, že aj vy ste naozaj aspergerka. Aký to bol pocit?

Pravdupovediac, zmiešaný. Aj keď to pozitívne pre­vládalo. V súvislosti s duševným zdravím mi to totiž dodalo nádej, že bude lepšie a voči aspergerovskému neurotypu ako takému som už niekoľko rokov pred­tým prechovávala hlboký obdiv. Určitým spôsobom bolo pre mňa preto potešujúce, že som iná práve takýmto spôsobom. Navyše som sa aspoň zo strany odborníkov konečne cítila pochopená. Nemusela som sa obhajovať. To bola veľká úľava, v niektorých momentoch som bola až dojatá.

To som pravdupovediac aj ja, keď vidím, čo všetko ste napriek prekážkam, ktoré ste mali od detstva pod nohami, dokázali. Ako sa to dá zvládať – škola, triatlon, maľovanie…?

Priznávam, že je to náročné a momentálne sa ne-stíham venovať všetkému tak, ako by som si predsta­vovala. Nedokážem však žiadnu z týchto činností vy­pustiť, pretože by to malo vplyv aj na tie ďalšie – cítila by som sa akási nekompletná. So všetkým, čo robím, sa totiž cítim až v hĺbke duše stotožnená. Akoby mi to prinášalo do života svetlo. Ani šport, ani umenie, ani vedu nerobím pre úspech, ale preto, že mám po­cit, že sa tým spôsobom dokážem, a aj potrebujem vyjadriť.

FOTO: SHUTTERSTOCK A ARCHÍV A. D.