Hovorí sa, že súrodenci sú tu pre nás „navždy“. Že rodina je základ a bratia a sestry by si mali byť oporou v každej situácii. Lenže realita býva oveľa pestrejšia. Niekedy láskavá a pevná, inokedy napätá, vzdialená alebo dokonca bolestivá. Čoraz viac ľudí si tak kladie otázku: Musia sa súrodenci mať radi len preto, že sú rodina?
Martina má štyridsaťdva a o tri roky staršiu sestru. Ako deti sa hádali často, no všetci verili, že dospelosť to medzi nimi všetko „napraví“. Nenapravila. „Sestra je úplne iná povaha. Kritická, direktívna, vždy má pocit, že vie všetko lepšie. Roky som sa snažila byť tou dobrou – volať, pomáhať, ustupovať. Až som si uvedomila, že po každom kontakte som vyčerpaná,“ hovorí Martina. Dnes sa vidia len pri rodinných udalostiach. „Nie sme si blízke, ale prestala som mať výčitky. Nie každý vzťah musí byť intenzívny, aby bol v poriadku.“
NAJDLHŠÍ VZŤAH V ŽIVOTE
Vzťah so súrodencom je podľa odborníkov často tým najdlhším, aký v živote máme. Spája nás spoločné detstvo, rovnakí rodičia, rodinné rituály aj spomienky, ktoré nik iný nepozná. Zároveň je to však aj vzťah, v ktorom sa učíme riešiť prvé konflikty, robiť kompromisy, a prvýkrát zažívame žiarlivosť. Súrodenci sú našimi prvými spoluhráčmi aj rivalmi. „Súrodenecký vzťah je blízky vzťah, ktorý prechádza rôznymi výzvami a zmenami. Čím sme si vo vzťahu bližší, tým sme emočne angažovanejší,“ vysvetľuje odborníčka Mgr. Barbora Medovarská z platformy ksebe.sk. Po narodení druhého dieťaťa podľa nej stráca prvorodený výhradný kontakt s rodičmi a začína sa o pozornosť rodičov deliť. „Prvorodený môže pociťovať hnev, závisť, žiarlivosť aj smútok zo straty výlučného kontaktu s rodičmi. Aj tieto emócie sa prenášajú do vzťahu medzi súrodencami vo forme správania a vzniká vzťahová dynamika,“ poznamenáva s tým, že neskôr môžu súrodenci súperiť o priazeň, pozornosť či uznanie rodičov. V dospelosti sa do vzťahu premietajú aj rozdielne povahy, hodnoty a životné rozhodnutia. A nie vždy to do seba zapadne.
KEĎ LÁSKU ZATIENI RIVALITA
Mnohí dospelí si v sebe nesú spomienky na porovnávanie: Ty si tá zodpovedná, on je ten šikovný, ona má vždy problémy. Roly, ktoré vznikli v detstve, sa s nami vlečú celé roky. Ak mal jeden zo súrodencov pocit, že je menej videný alebo oceňovaný, môže sa to neskôr prejaviť odstupom, chladom či nevypovedanou zlosťou. Podľa Medovarskej nie je výnimkou, že súrodenci si v dospelosti nemajú čo povedať. „Pokiaľ sa súrodenecký vzťah rozvíjal na dysfunkčnom podklade, v podmienkach, ktoré neviedli k harmonickému vzťahu, je prirodzeným dôsledkom, že sa súrodenci od seba vzdialia,“ hovorí. Obaja zo súrodencov zároveň podľa nej prinášajú do vzťahu aj vlastnú individualitu. „Závisí teda aj od zmýšľania, prežívania a presvedčení každého z nich, akým smerom sa bude ich vzťah v dospelosti vyvíjať. Súčasne ako každý vzťah, tak aj ten súrodenecký prechádza fázami,“ upozorňuje s tým, že ak sa aj v istom životnom období od seba súrodenci vzdialia, neskôr môžu cestu k sebe nájsť.
„Roky som sa snažila byť dobrou sestrou – volať, pomáhať, ustupovať. Až som si uvedomila, že po každom kontakte som vyčerpaná.“
KEĎ SÚ HRANICE NUTNOSŤOU
Sú však situácie, keď kontakt so súrodencom viac ubližuje, než obohacuje. Manipulácia, neustále ponižovanie, vyťahovanie starých krívd či emocionálne vydieranie – aj to sa môže diať v rodine. „Ak hovoríme o bežných, drobných vzťahových zraneniach, môžeme uvažovať, ako spoluvytvárame dynamiku vo vzťahu, či existuje niečo, čo môžeme zmeniť na svojej strane, napríklad nejakú reakciu alebo konanie,“ hovorí s tým, že opakované, dlhodobé či hrubé prekračovanie hraníc, nerešpektovanie potrieb, násilie či strata moci a kontroly vo vzťahu sú destabilizujúce a premýšľať o odstupe je tu na mieste. „Je dobré vedieť, že v situáciách, keď cítime ohrozenie, sa potrebujeme chrániť. Odstupom v takom prípade rešpektujeme seba, svoje zdravie a hranice,“ poznamenáva. Zároveň ak podľa nej nehovoríme o takto závažnej vzťahovej dynamike, odstup môže byť v prípade potreby aj krátkodobý či situačný.
DÁ SA VZŤAH NAPRAVIŤ?
Niekedy áno. Najmä ak majú obe strany chuť a ochotu hovoriť o minulosti otvorene a bez obviňovania. „Pomáha, ak je aspoň jeden zo súrodencov schopný reflektovať minulosť. Rešpektovaním svojich hraníc a hraníc druhého, úprimným záujmom o zlepšenie vzťahu a komunikáciou bez obviňovania, výčitiek či vyťahovania starých krívd zvyšujeme šance na nápravu vzťahu,“ hovorí odborníčka na vzťahy. Ak podľa nej potrebujeme hovoriť o minulosti, je dobré byť pripravený na negatívnu reakciu a jej prijatie. V takýchto prípadoch netlačiť a rešpektovať je opäť prínosné.
Foto: Unsplash
