Nela Boudová o dcére v pestúnskej starostlivosti

Mala pätnásť a odhodlanie, že raz, „keď sa jej bude dariť“ – tak si ten čas zadefinovala, dá domov a rodinu dieťaťu z detského domova. „Keď som totiž v tých pätnástich zistila, že sú tu aj deti bez rodičov, zdalo sa mi to desivé,“ hovorí česká herečka Nela Boudová. Tak nejako si vedela predstaviť, čo prežívajú. Narodila sa totiž českej maminke a otcovi z Tuniska. Hoci mal rodinu tu, nedokázal si predstaviť, že by tu žil a manželku nútil k emigrácii. Kedže odmietla, Nela ako štvorročná o neho prišla. A s ním aj o domov a tak trochu aj o maminku. Kým sa totiž snažila nájsť im nové zázemie v Prahe, zostala Nela u babičky… „Rozhodne to vo mne zanechalo nejaké šrámy,“ uvažuje dnes. Na všetko sa však v živote naučila pozerať z tej dobrej strany. „Keby som také detstvo nemala, my dve so Saškou by sme sa nikdy nestretli…“ hovorí o dcére, ktorú si naozaj zobrala do pestúnskej starostlivosti. „A je krásne, že sa máme.“

Domov ste nestratili len raz. Tých zmien bolo viac, dokonca ste sa ako šiestačka sťahovali do vtedajšej NDR…

Je pravda, že som mala zložitejšie detstvo, s babič­kou u ktorej som bola od jedného do siedmych ro­kov som bola šťastná. Vyrastala som na dedine, po­tom sa však maminka znova vydala, prišiel druhý otec, ktorý bol spravodajcom Československej televízie, a s ním sme odišli do NDR, čo bolo pre dieťa v tom veku veľmi náročné. Bola som tam od šiestej do ôsmej triedy a nespomínam na to veľmi rada. Vtedajší nemecký socializmus bol iný ako ten u nás, priateľstvo so ZSSR sa nám pripomínalo na každom kroku. Problémom tam bola napríklad aj igelitka s nápisom západonemeckého obchodného domu…

Vnímal niekto, že sa trápite, že to celé nie je pre vás jednoduché?

Určite som bola obklopená láskou, čo bolo to najdô­ležitejšie, no rozhodne to vo mne zanechalo nejaké šrámy. Myslím si, že to, že som si potom vzala do pestúnskej starostlivosti dcéru, je svojím spôsobom nejaká kompenzácia môjho detstva alebo vyrovná­vania sa s ním. Dnes sa o tom so Sašou veľmi otvore­ne rozprávame a snažím sa jej ukázať, že na každej ťažkej veci je naozaj vždy aj niečo pozitívne. Ten dar vidieť to tak som mala vždy.

Čím bolo ťažšie vám, tým viac sa to snažíte uľahčiť vy iným? To je sila…

V každom prípade je to cesta, ktorú si moja duša zvolila. Je len na nás, ako sa na veci, ktoré sa nám stali, naučíme pozerať. To je totiž jediná vec, ktorá sa dá na minulosti zmeniť. Keď sa budem stále cítiť len ako obeť okolností, nikam sa neposuniem.

Vy ste sa nielen posunuli, vy ste urobili obrovský krok. Mnoho ľudí má komplikované detstvo, ale nenapadne im premeniť to na niečo dobré. Aj keď na to, že ste dali domov opustenému dieťaťu, je „dobré“ slabé slovo. To chce totiž strašne veľa od­vahy, nesebeckosti, lásky… Keď ste nad tým začali rozmýšľať, mali ste pätnásť, ako je možné, že vám to vydržalo celý život?

Asi to bolo tou cestou, ktorú som do tej pätnástky prešla. Pretože skutočne nebola ľahká. Navyše som mala vždy extrémnu túžbu pomáhať. A keď som zis­tila, že sú na svete deti bez rodičov, zdalo sa mi to desivé. Možno preto, že som sama nikdy nemala tú svoju rodinu celkom úplnú, ma tá téma zasahovala viac než čokoľvek iné.

Nezmenilo na tom nič, ani keď ste si založili vlast­nú rodinu, porodili dve deti…?

Nemôžem povedať, že by som na to myslela každý deň a každý týždeň, ale v podvedomí tam tá myš­lienka bola vždy. Ale hovorila som si, že to urobím, až keď sa mi bude finančne dariť tak, že budem mať pocit, že to zvládnem aj z tejto stránky. Mala som kamarátku v detskom domove, ktorá o tom vedela, no vždy keď som sa pýtala, nebol nikto vhodný. Detí voľných do pestúnskej starostlivosti nie je veľa a tie, čo sú, majú väčšinou nejaké zdravotné alebo psy­chické problémy, a to som vedela, že by bolo nad moje sily. Keď k nim prišla Saša, ukázala mi fotku dvoch dievčatiek, pričom myslela na tú menšiu. A ja jej hovorím – kto je tá druhá? Chcela mi dať, samo­zrejme, čo najmenšie dieťa, keď som však zbadala Sašenku, okamžite som vedela, že to je ona.

„Nikdy neplánujem v hlave negatívnu budúcnosť. Vždy verím, že to bude dobré, a problémy riešim, až keď prídu.“

Niekde ste to nazvali doslova láskou na prvý po­hľad.

To je pravda. Som presvedčená, že to muselo byť osu­dom dopredu pripravené, že my dve patríme k sebe. Našťastie aj jej sestričku si niekoľko mesiacov po tom, čo ja Sašenku, vzala ďalšia kamarátka, takže obe majú rodinu, dokonca sa dievčatá občas vídajú.

Sen bol splnený, ale v tomto prípade je to len za­čiatok. Niekedy sa to najťažšie v tej chvíli len začí­na… Ako je to u vás?

Samozrejme, aj Saša má množstvo problémov ako každé dieťa, ktoré to nemalo jednoduché. Najkľú­čovejšie v detstve sú totiž prvé dva-tri roky, keď to dieťa potrebuje pritúlenie, lásku, objatie, čo tieto deti nikdy nemajú úplne naplnené, a to zanecháva šrámy na duši. Niekto ich má menšie, niekto väč­šie. Práve teraz, keď je Saša v puberte, mnoho z nich „vylieza“ na povrch. Preto nikto, ani ja, nemôžem povedať, že to u nás na sto percent dopadne dobre. Stále sa to môže zvrtnúť…

To asi so stopercentnou istotou nevieme ani pri biologických deťoch.

To je pravda, ale s vlastnými deťmi aspoň viete, že ste im tie prvé roky dali všetko, hlavne ste boli s nimi. Navyše máte rovnakú DNA, v ktorej si kaž­dý nesieme pečať od matky a otca, a to je v tomto prípade komplikované. Takže sa snažíme na tom pracovať s pomocou psychologičky. A verím, že to dopadne dobre. Chcem, aby to dopadlo dobre.

Na to ste však asi boli pripravená, že to nebude len zaliate slnkom…

Je pravda, že som o tom nepremýšľala. Neprechá­dzala som ani tým prípravným kurzom. Ale tým neprechádzajú všetci pestúni a ani ich všetky spre­vádzajúce organizácie neponúkajú. Tie problémy v detstve navyše ani nie sú také ako v puberte, alebo sa aspoň tak neukazujú.

Takže sa cítite zaskočená?

Skôr som si to, že by mohli prísť problémy, nepri­púšťala. Nikdy totiž neplánujem v hlave negatívnu budúcnosť. Vždy verím, že to bude dobré, a problé­my riešim, až keď prídu. Pretože aj tak prídu takým spôsobom, ako to človek nevymyslí. Nemohla som teda riešiť dopredu, čo ešte neprišlo. Keby som si hovorila – budú problémy, budú problémy, načo by mi to bolo?

Je pravda, že dopredu sa ťažko pripravíte, keď ne­viete na čo. A ťažko v druhej triede vyriešite prob­lémy, ktoré prídu v deviatej…

Presne tak. Teraz nás čaká veľmi náročný rok, preto­že Saša robí skúšky na strednú školu, a aj keby sa tam dostala, nie je vyhraté. Stále sa totiž hľadá. V každom prípade je umelecky nadaná, spieva, tancuje a je jas­né, že sa neocitla v našej rodine náhodou.

Mimochodom, ako sa s ňou zžili synovia a ako ju zobral zvyšok rodiny? Máte u nich podporu? Pred­sa len bol to váš sen, vaša myšlienka a vaša inicia­tíva.

Keď som Sašenku priviedla domov, obaja z nej boli nadšení. Toto bolo jednoduché. Babička s tým síce chvíľku bojovala, ale prijala ju a má ju veľmi rada. Zažívalo to viacero kamarátok, ktoré si deti adop­tovali alebo si ich, ako ja, zobrali do pestúnskej starostlivosti. Aj ich maminky sa s tým chvíľu zmie­rovali, pretože ony zrejme myslia vždy hlavne na dobro svojich dcér. Kladú si otázky – ako bude ich život vyzerať ďalej? Čo si to na seba uviazali? To je z pohľadu matky pochopiteľné.

Chalani boli nadšení, vám sa splnil sen, ale čo Saš­ka? Ako to vnímala?

Asi po dvoch rokoch som sa jej presne na toto opý­tala, ona sa na mňa zahľadela a úplne vážne mi po­vedala: „Ja som sa na teba prvýkrát pozrela, a vedela som, že si ma odvedieš.“

„Hneď po prvom mesiaci som prežila šok, pretože mi Sašku vo chvíli, keď už sme spolu zariadili jej izbičku, chceli zobrať.“

Na prvý pohľad to teda celé išlo ako po masle. Zo skúseností iných však viem, že deti, ktoré strávia hoci len krátky čas v ústavnej starostlivosti, majú potrebu cítiť, že sú naozaj vaše, že si ich vyberáte znova a znova…

Je to tak. Tieto deti naozaj musíte o láske stále ubez­pečovať, ubezpečovať a ubezpečovať. U Saše sa to, že mala pocit, že jej nevenujeme stopercentnú po­zornosť, prejavovalo odmalička urážaním. Niektoré situácie doma jednoducho čítala inak. Stále je to trochu iné, ale pochopila som, že jediný liek na to je spomínaná nekonečná láska a obrovská trpezlivosť.

Hovorí sa, že si máme dávať pozor na to, čo si že­láme, lebo sa nám to môže splniť. Napadlo vám niekedy, či to, čo zažívate, je naozaj to, čo ste celý čas chceli? Aké boli vlastne tie prvé dni a týždne so Saškou pre vás?

Hneď po prvom mesiaci som predovšetkým prežila šok, pretože mi ju vo chvíli, keď už sme so Saškou zariadili jej izbičku, chceli zobrať. Najskôr bola u nás totiž na takzvanom hosťovskom pobyte. Bra­li sme si ju z domova pred prázdninami s tým, že do druhej triedy už nastúpi u nás. Sociálka s tým však nesúhlasila, zrejme nechcela rozdeľovať ses­try. Teda aspoň sa domnievam, keďže ich dôvody som sa nikdy nedozvedela. Tých súrodencov je však osem a všetkých tých osem bolo už vtedy v rôznych detských domovoch. Samozrejme, že som začala obvolávať všetky možné organizácie. Nikto mi však veľmi nevedel pomôcť, až na magistráte som natra­fila na skvelú paniu, ktorá mi poradila, aby som si dala na súd žiadosť o predbežné opatrenie. A pani sudkyňa nám vyhovela. Potom ešte na jeseň prebe­hol súd a od tej chvíle je Sašena u mňa.

Takže na nejaké pocity šťastia ani nebol čas?

Mám pocit, že si tie prvé mesiace naozaj ani nepa­mätám. Snažila som sa, aby zapadla do našej rodiny a potom, keď už sa všetko upokojilo, akoby jej telíčko pochopilo, že už sa nemusí báť, a začali sa objavovať rôzne choroby. Zistili jej psoriázu, zlé dioptrie, bolo toho skrátka strašne veľa. Takže som ju dávala do po­riadku zdravotne a to sa podarilo. Naozaj akoby ožila.

A mnohí vám dnes hovoria, že by im nikdy nena­padlo, že nie je vaša. Ešte aj fyzicky akoby vám z oka vypadla. Už ste naznačili, že cítite, že nie je u vás náhodou. Máte pocit, že vy dve ste si naozaj súdené?

Presne tak to cítim. Neskutočne ma posunula do­predu, vychovala ma, otvorila mi obzory, o ktorých som ani nevedela. Myslím, že máme krásny a hlbo­ký vzťah.

Keď k vám Sašenka prišla, boli ste vydatá, bohu­žiaľ, ten vzťah nevyšiel. Prinajmenšom Sašenke tak musíte byť mamou aj otcom. Je to kvôli tomu zložitejšie?

Rozhodne. Našťastie mám dvoch dospelých synov a dnes aj partnera. Síce jej nerobí otca, ale často s ňou vedie veľmi zaujímavé rozhovory. To je veľká pomoc.

Myslím, že nielen pre svoje deti, ktoré, mimocho­dom, všetky idú vo vašich umeleckých šľapajach, ste veľkou inšpiráciou. Už len v tom, že vidíte po­hár radšej poloplný ako poloprázdny. Akoby osud naozaj od začiatku vedel, že práve toto nejaké dieťa bez rodičov potrebuje. Že potrebuje vás. A poslal vám do cesty najskôr sen, a potom Sašku…

Ďakujem vám… Teraz som si pripomenula, koľko lásky voči nej cítim. Máme za sebou totiž obdobie, keď som na ňu bola naozaj naštvaná. A vďaka vám som si uvedomila, ako veľmi, veľmi ju milujem.

FOTO: ARCHÍV N. B.