Mali tri deti, keď na tehotenskom teste neplánovane opäť našla dve čiarky. „Napriek tomu som sa na toto bábätko nesmierne tešila. Asi najviac zo všetkých, hoci som sa radovala zakaždým. Toto bol však taký iný, nový pocit šťastia,“ spomína Veronika Verešová na obdobie, keď čakala svoje štvrté dieťa. Všetky tri predchádzajúce rodila cisárskym rezom, takže bola pod obrovským tlakom lekárov, že riskuje svoj život. Nakoniec však zvládla tehotenstvo aj pôrod bez problémov. Tie prišli až potom… Svojho syna si nikdy neodniesla domov.
Keď sa ich druhý chlapček narodil, nevedela sa na neho Veronika vynadívať. „Taký bol krásny. Mal čierne vlásky vyčesané „na kohútika“, malé ústočká a noštek ako gombička. Bola som tak vďačná Bohu… Celý čas som mu hovorila: „Pane, ďakujem ti za tento dar života, za to, že si nám doprial mať ďalšie bábätko. Obetujem ti ho a budem sa modliť za to, aby sa stal kňazom, ak to bude tvoja vôľa,“ vracia sa veriaca mladá žena o jedenásť rokov späť. Tri dni po pôrode sa už nevedela dočkať, kedy ich z pôrodnice prepustia. Keď vtedy za ňou prišla lekárka, ani jej nenapadlo čakať zlé správy. Dodnes tak, akoby sa jej vtedajšie slová o tom, že Jeremiáško má vážne problémy so srdiečkom, strácali v hmle. „Doslova som ich vtedy nedokázala spracovať. Len som plakala. Bol to strašný šok,“ spomína. Nechápala, ako je to možné. Veď celých deväť mesiacov bolo všetko v poriadku… „Pani kardiologička mi vysvetlila, že vývojovú chybu, ktorú mal Jeremiáško, nebolo možné zbadať ultrazvukom. Išlo o otvory medzi komorami a spojenú pľúcnicu s aortou. Takže sa mu zmiešavala okysličená krv s odkysličenou,“ opisuje synovu diagnózu. Čo bude ďalej, to mali odborníci rozhodnúť až v detskom kardiocentre v Bratislave. „Namiesto domov sme tak z trenčianskej pôrodnice šli do ďalšej nemocnice.“
Vyzeral, ako keby len spinkal…
„Vôbec som si nepripúšťala, že by to malo dopadnúť inak ako úspešnou operáciou.“
Keby som mohla byť pri ňom, nič také by sa nestalo…
Keďže kvôli slabému srdiečku nevládal sám piť, mal Jeremiáš zavedenú sondu do žalúdka. „Po večernej dávke mliečka však grckal a vdýchol to. Začal sa preto dusiť a veľmi plakať. Keďže ho sestry nevedeli utíšiť, začalo mu zlyhávať srdiečko,“ opisuje Veronika, čo jej novorodeného syna stálo život. Priznáva, že to personálu dlho dávala za vinu. „Bola som presvedčená, že keby som mohla byť pri ňom, nič také by sa nestalo… Lenže mamy v noci nemohli byť pri deťoch na JIS, spali sme v izbách matiek.“ Hnevala sa na seba, že tam nebola, aj na Boha, že to dopustil. „Dlho som sa nedokázala modliť. Hnevala som sa, prečo práve my? Prečo ja? Čo tým Boh zamýšľa? Celé dni som hľadala odpovede na tieto otázky.“ A zároveň musela ísť ďalej, musela tu byť pre svoje deti, manžela…„Našťastie sme sa navzájom neodcudzili. Možno každý prežíval bolesť po svojom, ale nemali sme pocit, že by sa nám kvôli tomu rozpadávalo manželstvo.“
Všetko sa vrátilo
„Nielen rodina, ale aj kamarátky rešpektovali moju bolesť, dovolili mi vyplakať sa.“
Už nič nebolo ťažšie
Dnes, po jedenástich rokoch, hovorí šesťnásobná mama, že čas naozaj lieči a hlavne dáva človeku nový pohľad. „Strata Jeremiáška akoby ma naučila vidieť život pozitívnejšie. Akákoľvek bolesť alebo kríž prišli do nášho života, už nič nebolo pre mňa ťažšie ako strata dieťaťa. Ako by ma to posunulo v dôvere v Boha, že čokoľvek sa nám deje, má nejaký zmysel. Vďaka tomu, akoby sa mi teraz žilo ľahšie.“
Foto: archív V. V., Shutterstock