Farebný svet bulváru, ktorý nám v palcových titulkoch a niekoľkých riadkoch napísaných tým najjednoduchším jazykom vysvetlí, kto s kým a prečo, je skrátka lákavejší a chytľavejší, než sme si ochotní pripustiť. Od médií chceme na jednej strane objektívne a relevantné informácie – a na druhej zábavu, škandály, pikošky, jednoducho relax v pár riadkoch. Škandály majú silnú moc a priťahujú pozornosť čitateľov bez ohľadu na vzdelanie a sociálny status – aj keď si nahovárame niečo iné.
Je to jednoduché, v hre sú bazálne princípy: túžba po vzrušení, možnosť nad niekým sa morálne povýšiť, šanca súdiť cudzie poklesky, pocítiť spravodlivý hnev aj škodoradosť z cudzieho zlyhania, vychutnať si cudziu trápnosť alebo kajúcnosť… Áno, aj tieto „nízke“ pudy sú v automatickej výbave civilizovaného človeka 21. storočia. A nič na tom nezmenia ani akademické tituly alebo kariéra spoločensky uznávanej osobnosti. Inými slovami: pred bulvárom sme si všetci absolútne rovní.
„Dobrý škandál musí byť dráždivý, poburujúci, zábavný aj povznášajúci, aby nám umožnil cítiť sa lepšími.“
Je jedno, ako to je
A čo o škandáloch hovoria slovníky? „Slovo škandál pochádza z gréckeho skandalom, čo znamená aféra. Tou je verejná hanba, ktorej príčinou je skutočné alebo domnelé správanie sa osôb a inštitúcií, spravidla vyššie postavených alebo autoritatívnych. Spoločnosť také správanie považuje za neprijateľné, prekračujúce medze obvyklej tolerancie alebo za nemorálne či korupčné. Škandály sa môžu týkať tak konania, ktoré nie je v rozpore so zákonmi, tak aj konania, ktoré explicitne alebo svojou povahou zákon porušilo alebo je trestné.“
Je potrebné si povšimnúť nenápadné spojenie „skutočné alebo domnelé“. Aj v tom je skrytá ničivá moc škandálov. Pravda vo finále nie je podstatná, podstatné sú, naopak, reči okolo, ten šťavnatý priestor pre predstavivosť, ako by veci mohli byť a prečo. Aj v tom dokážu bulvárne média zohrať fatálnu úlohu a poponáhľať sa s dráždivými špekuláciami a morálnymi súdmi, ktoré sa na rozdiel od tých právnych interpretácií nemusia opierať o žiadnu legislatívu. A aktérom škandálov môžu bez škrupúľ zničiť kariéru, spoločenské postavenie aj súkromie.
Túžba po krvi
Čo robí škandály takými zaujímavými? „Dobrý škandál musí byť dráždivý, poburujúci, zábavný, uspokojujúci aj povznášajúci, aby nám umožnil cítiť sa lepšími,“ tvrdí americká psychologička Susan Kolodová. Podľa jej teórie nás totiž škandály okrem iného uistia, že je nám omnoho lepšie v našej obyčajnej existencii bez akýchkoľvek búrok a eskapád.
Pokiaľ sa obzrieme do histórie, musíme konštatovať, že „lačnosť po krvi“ je stará ako ľudstvo samo. Čo popisovali stredoveké kramárske piesne? Vraždy, zločiny a tragédie. Tlač vie už od dôb Gutenberga využívať drámu a vzrušenie, vrátane toho sexuálneho, na zvýšenie pozornosti čitateľskej obce. bulvárne noviny vznikli na začiatku 19. storočia, išlo o tlač predávanú na ulici, ktorá nepredpokladala vyššie vzdelanie a ktorej mohol každý rozumieť. Bola lacná, masovo prístupná, sľubovala vydavateľom zisky. Máte pocit, že je to dnes inak?
Nevera. Prečo nie?
Na druhej strane, to, čo škandál a verejné pohoršenie vzbudzuje, je relatívne. Zaspomínajme si napríklad na divoké žúry Silvia Berlusconiho, ktorých sa zúčastnili neplnoleté prostitútky. Odtiaľ je to tajomné slovné spojenie bunga bunga. V Taliansku žiadny problém. Režisér Paolo Sorrentino k tomu povedal denníku The New York Times, že je to tým, že v Taliansku má každý rád párty.
Rovnako zhovievavo zareagovali Francúzi, keď sa na pohrebe prezidenta Mitterranda objavila jeho dosiaľ neznáma dospelá dcéra z mimomanželského vzťahu. Nikoho to nešokovalo. Asi preto, že nevera vo Francúzsku má rovnakú tradíciu ako croissanty na raňajky.
Bývalému americkému prezidentovi Billovi Clintonovi však románik so stážistkou Monikou Lewinskou zlomil väz. Potom, čo bol usvedčený z nevery a krivej prísahy, išla jeho politická kariéra ku dnu.
Čo nás fascinuje?
Vráťme sa však k tomu, čo nás na škandáloch najviac priťahuje, fascinuje a baví. Psychologička Susan Kolodová sa pokúsila zhrnúť niekoľko najvýraznejších faktov. Ako najčastejší dôvod fascinácie cudzím škandálom uvádza potešenie nad tým, že niekto iný porušil pravidlá, ktoré si sami porušiť netrúfame. Hriech je podľa nej lákavý a zvodný. A tí, ktorí neodolali a prekročili hranice slušného správania, k sebe logicky pútajú pozornosť okolia. Naoko rozhorčeného, vnútorne však stotožneného so správaním vinníka. Dôležitú rolu podľa nej hrá aj uspokojivý pocit nad trestom hriešnika. Pokiaľ škandál vyústi do spravodlivého potrestania, dáva nezúčastneným pozorovateľom možnosť zažiť morálnu satisfakciu, že veci sú také, ako majú byť, a zlo je – rovnako ako vo všetkých archetypálnych príbehoch – potrestané.
„Lačnosť po krvi“ je stará ako ľudstvo samo…
Škandály podľa terapeutky posilňujú trochu čiernobiele vedomie, že na svete existujú dobrí a zlí ľudia. Ale publikum fascinujú aj protikladné prípady. Aj aktér škandálu, ktorý spravodlivému trestu neunikne, môže budiť sympatie. Práve preto, že je nepolapiteľný a spĺňa romantickú predstavu rebela. Mnoho ľudí tiež priťahuje radosť nad kajúcnosťou vinníka. Predstava, že niekto žiada o odpustenie alebo sa snaží zachrániť pošramotenú reputáciu, poskytne pocit morálneho víťazstva a blahosklonnej povýšenosti. Hoci si to priznávame neradi, pocit nadradenosti je opojný.
A posledný dôvod, ktorý terapeutka Kolodová vypozorovala, je úplne obyčajná túžba uniknúť z nudy vlastného života, možnosť zasnívať sa nad vzrušujúcim osudom rozmaznaných a márnivých celebrít, ktorý je taký rozdielny od sivej reality bežne pracujúcej populácie. „Čítanie o škandáloch, ktoré trápia ostatných, je prosto skvelé rozptýlenie. Nielenže sa tak myseľ odpúta od vlastných problémov, ale tiež si pri sledovaní cudzieho nešťastia uvedomíme, aké sú naše problémy malé a zvládnuteľné,“ uzatvára terapeutka. Možnože práve kvôli tomu si to občasné bezmyšlienkovité blúdenie bulvárnymi servermi najľahšie odpustíme.
foto: unsplash.com
