Keď zadáte do internetového vyhľadávača slovo trápenie, každá druhá vec, ktorú ponúkne, je motivačný citát o tom, že je to príležitosť ukázať silu, ktorá vo vás je. Znamená to, že či to tak cítime alebo nie, musíme zvládnuť všetko? A sme toho podľa psychológa PhDr. Jána Grossmanna vôbec schopní?
Dookola počúvame, že dostávame len toľko trápenia, koľko zvládneme. Takže vlastne nie je možné niečo nezvládať?
Začal by som tým, že je často rozdiel medzi tým, koľko ťažkostí si človek myslí, že má, a tým, koľko ich má reálne. Nehovoriac o tom, že to, čo je pre jedného živorením, nedostatkom, trápením, nezdarom a životnou prehrou, môže iný vnímať ako príležitosť skúsiť to opäť a inak – berie teda trápenie ako akýsi zdroj či príležitosť k rastu.
Ale zvládne všetko aj ten, čo to ako výzvu nevidí? Aj on si môže povedať, že mu určite nebolo naložené zhora viac, ako je v jeho silách?
Je ľahké tvrdiť, že Boh nedá viac trápenia, ako človek unesie. Ale máme právo niekomu povedať, že toto trápenie mu poslal Boh? Navyše sú ľudia, pre ktorých môžu byť ich problémy naozaj nad ich možnosti. Tak ako sú ťažkosti, ktoré sám neunesie nikto. V oboch prípadoch je to o tom, aby sa im dostalo pomoci. Preto by sme nemali byť odrezaní od seba navzájom. Pre toho, kto stráda, nemusí byť ľahké, možno kvôli vlastnej hrdosti, aby požiadal o pomoc. A okolie mu ju väčšinou samo neponúkne. Nechceme sa miešať do problémov druhých a radšej sa ani nepýtame, či môžeme niečo pre neho urobiť. Veď čo, ak by povedal áno…
Nie je to aj tým, že dnes sa sťažuje na problémy každý druhý človek? Skutočne žijeme tvrdšie, respektíve najtvrdšie časy, aké si ľudia pamätajú?
Dovolím si povedať, že vo väčšine utrpenia, ktoré na Slovensku momentálne máme, nejde až tak o život, ako o naše pohodlie a náš pohľad na to, ako by náš život mal vyzerať.
„To, že práve v tejto chvíli ma opustila akákoľvek nádej, je normálne. Nemalo by to však znamenať, že nádej pre mňa nadobro zomrela a zajtra už žiadne slnko spoza mrakov nevyjde.“
Niektorí ale majú pocit, že predsa len musia preskakovať viac ako iní. Naozaj sa niektorým ľuďom problémy vyhýbajú? A ak áno, čo robia lepšie ako tí, ktorí sa zas a znova nachádzajú v porekadle – hladnému aj z hrnca vykypí?
Myslím, že všetkých stretávajú podobné ťažkosti. Rozdiel je v tom, že ľudia, ktorí systematicky riešia svoje problémy, plánujú a predvídajú, čo sa asi bude diať, sú vo výsledku na tom lepšie, ako tí ľudia, ktorí žijú zo dňa na deň. No zdá sa, že na Slovensku mnohí žijú práve týmto spôsobom, pričom majú ešte aj malú schopnosť zvládať emočné nároky partnerského, rodinného, ako aj pracovného života.
Mimochodom, keď už sme pri tých zákonoch schválnosti, naozaj platí niečo také, že čím to máme ťažšie, tým sa nám to ešte viac komplikuje? Spôsobujeme si to sami?
Je to z veľkej časti o tom, či k životu pristupujeme aktívne, alebo nechávame problémy takzvane vyhnívať a udržiavame ich nevyriešené. To súvisí s tým, či sme k tomu, aby sme ich vedeli riešiť, boli vedení ako deti. Mnohí vyrástli v tom, že rodičia ich to nenaučili. Boli na to príliš netrpezliví a vznetliví. Ako dospelí potom máme podvedome tendenciu sa vyhýbať riešeniu aj tých najjednoduchších vecí, ktoré sa odsúvaním logicky komplikujú.
„O tom, či budeme silnejší alebo nie, nerozhoduje samotná situácia, ale to, ako vnímame našu schopnosť sa s ňou vyrovnať.“
Sú však aj problémy, ktoré sú objektívne ťažké – či už ide o zdravotné problémy, násilie, stratu blízkych… Ako sa pod ich ťarchou nezložiť?
Situácie, ktoré spomínate, sú skutočne extrémne a ťažko zvládnuteľné. Jednak pre stres, ktoré vyvolávajú, a jednak preto, že nie je možné sa na ne pripraviť. Výskumom stresu sa zistilo, že ľudia, ktorí majú nejakú možnosť kontroly stresovej situácie, ju dokážu zvládnuť oveľa lepšie ako tí, ktorí takúto možnosť kontroly nemajú. Ide aj o to, či sami vnútorne prežívame, že máme nejakú kontrolu nad svojím životom, alebo či máme dojem, že sa s nami život len hrá.
Môžeme napriek tomu všetkému, čo sme doteraz povedali, aj nevládať a nevidieť svetlo na konci tunela?
Je to úplne v poriadku. To, že práve v tejto chvíli ma opustila akákoľvek nádej, je normálne. Nemalo by to však znamenať, že nádej pre mňa nadobro zomrela a zajtra už žiadne slnko spoza mrakov nevyjde. Vo chvíľach, keď nevieme ako ďalej a máme dojem, že na nás padá celý svet, je jednoducho potrebné vyhľadať pomoc. Ak nemáme dôveru k blízkym, je dobré zavolať na niektorú z krízových liniek. Alebo vyhľadať odbornú pomoc – či už lekára psychiatra, psychológa alebo psychoterapeuta. Bohužiaľ, niektorí ľudia majú dojem, že budú vyzerať ako slabosi či dokonca hanba rodiny. Pritom je to naopak, požiadať o pomoc je prejavom snahy veci riešiť, a to je dôkaz sily.
V tejto súvislosti sa často spomína slávna veta nemeckého filozofa Fridricha Nietzscheho, podľa ktorej, čo nás nezabije, to nás posilní. Naozaj však vychádzame z ťažkostí silnejší?
Zažité ťažkosti, ktoré vnímame ako zvládnuteľné, dokonca aj keď nedopadli podľa našich predstáv, nám v budúcnosti pomáhajú ľahšie zvládať podobné problémy. Teda o tom, či budeme silnejší alebo nie, nerozhoduje samotná situácia, ale to, ako vnímame našu schopnosť sa s ňou vyrovnať.
Foto: archív a Shutterstock
