Zostať zamestnaný, alebo sa pustiť do podnikania? Platiť si životnú poistku, alebo sa spoliehať na pevné zdravie? Naučiť sa všetky otázky testu, alebo len časť? Cestovať autom, alebo lietadlom? Náš život sprevádzajú rozličné výzvy s rôznou mierou rizika. Ako to urobiť, aby sme eliminovali straty a pritom neprichádzali o bonusy?
Každá voľba, ktorú robíme, veľká alebo malá, zložitá či jednoduchá, so sebou nesie potenciálne prínosy, ale tiež určitú mieru rizika, že zvolíme zle. Najčastejšie sa rozhodujeme na základe svojich emócií a skúseností, spoliehame sa na to, že to, čo nám obvykle vyšlo, by malo vyjsť aj nabudúce. Alebo jednoducho „cítime v kostiach“, že sme vybrali správne riešenie a iné ani neskúsime.
Lenže ako postupovať, ak nemáme svoj úsudok o čo oprieť? Je lepšie hrať vabank, alebo si detailne preštudovať dosiahnuteľné informácie a rozhodovať sa až po bedlivom zvážení všetkých za a proti? Rozhodne to závisí od nášho osobnostného nastavenia. Keď je človek extrovertný sangvinik, je veľmi pravdepodobné, že bude riskovať viac než introvertný cholerik. Jednak má dar pozitívneho optimistického myslenia, jednak sa ľahšie vyrovnáva so stratou. Obzvlášť nerozhodní ľudia, ktorí všetky svoje rozhodnutia odkladajú až na samú únosnú hranicu, to majú zložitejšie. Obvykle im nestačí ani kopa argumentov na definovanie voľby a kladú si ďalšie a ďalšie otázky: je auto, ktoré chcem kúpiť, naozaj bezpečné? Mám si brať hypotéku, keď neviem, čo bude o desať rokov? Mám investovať práve do tohto partnerského vzťahu? Otáznikov je väčšinou viac než jednoznačných odpovedí.
Zažiť adrenalín
Existujú ľudia, pre ktorých je riziko životný motor. Radi rozhadzujú peniaze, radi sa predvádzajú, neváhajú sa vrhnúť do akcií, ktorých zmysel chápu len oni. Bežný všedný život v kancelárii by ich zdolal, a tak podnikajú, cestujú, pestujú adrenalínové športy, vedia zarobiť a minúť. Všeobecne sa však dá povedať, že oveľa viac riskujú muži ako ženy. Je to fakt daný evolúciou, muži-lovci museli potlačiť strach a vrhnúť sa do rizika, aby uživili seba aj svoju rodinu. Bojovali, lovili, vydávali sa do neznámeho terénu, čelili nepredvídateľným prekážkam. Ženy mali od nepamäti inú úlohu (na chvíľu teraz zabudnime na emancipáciu), tým je ochrana rodinného hniezda, výchova detí, starosť o zachovanie rodu. Nikto ich v minulosti nenútil vydávať sa na nebezpečné výpravy, zabíjať mamuty a bojovať s členmi iných kmeňov. A toto nastavenie v nás všetkých ostáva aj v bezpečnom 21. storočí – civilizácia necivilizácia.
Ženy si síce vedia život tiež pekne komplikovať, ale pokiaľ ide o riziká, sú omnoho racionálnejšie a opatrnejšie než muži. Dokladá to napríklad chmúrna štatistika úrazov mozgov – s vážnymi úrazmi hlavy a chrbtice putujú do nemocnice najčastejšie mladí muži medzi dvadsiatimi a tridsiatimi rokmi. Horolezci, motorkári, snoubordisti a ďalší adrenalínoví športovci. Riziko je pre nich droga a balansovanie na hrane životná nutnosť. A to, čo im reálne hrozí v momente, kedy prežívajú závrat z rýchlosti alebo prekonania samého seba, si nepripúšťajú.
Niektorí ľudia vnímajú hraničné zážitky ako korenie života, spomeňme japonské reštaurácie, kde sa servíruje legendárna ryba fugu. Ide o jedného z najjedovatejších živočíchov na svete, ktorého jed je 1200-krát silnejší než kyanid a človeka dokáže usmrtiť jediný hlt. Japonskí kuchári musia prejsť dvojročným výcvikom, kým sa naučia pripraviť rybu tak, aby hostí neotrávili. A do reštaurácií ponúkajúcich fugu sa hrnú záujemci, ktorí za nebezpečnú pochúťku neváhajú utrácať tisíce. Čo ich k tomu motivuje, vedia azda len oni sami, ich správanie sa ako racionálne rozhodne vyhodnotiť nedá.
A pokiaľ pôjdeme hlbšie do minulosti, na rovnakom princípe funguje známa „ruská ruleta“, ktorou si krátili dlhú chvíľu cárski dôstojníci. Nechať kolovať revolver s jediným nábojom, otočiť bubienok a priložiť si zbraň k spánku, to je naozaj výrazne riziková zábava… Nedá sa však povedať, že ľudia, ktorí sa rizikám vyhýbajú, prežijú šťastnejší, bezstarostnejší či bezpečnejší život.
Ťarcha zodpovednosti
Riskovanie sa, pochopiteľne, premieta aj do partnerských vzťahov. Láska, bohužiaľ, nezačína zakaždým tak, že si dvaja pozrú do očí a pohne sa zemeguľa. Väčšinou okolo seba budúci partneri nejakú chvíľu krúžia, oťukávajú sa a počítajú za a proti. A pretože nikto nie je dokonalý, je nutné od všeličoho ustúpiť. Odborníci opäť odporúčajú úplne banálnu radu: napísať si na papier zoznam toto, čo je pre nás dôležité, a potom svoju potenciálnu polovičku obodovať. Pokiaľ získa plusové ohodnotenie v nadpolovičnej väčšine položiek, rozhodne stojí za to vzťah prinajmenšom vyskúšať. Strach niekedy zbytočne paralyzuje a prílišný optimizmus sprevádzajúci prvé týždne vzťahu zase lakuje veci naružovo. A to je tiež veľmi riskantné.
Na druhej strane sú ľudia, ktorí nevedia poľavovať z nárokov. Podľa psychológov ide predovšetkým o narcisticky ladených jedincov, ktorí žijú v istej forme sebaklamu, svoje schopnosti si idealizujú – a o to kritickejší sú k svojmu okoliu. Dostať sa do pazúrov narcistického partnera je potom ohromne zložité. Hrozia dve veci: stála a neutíchajúca kritika alebo druhý extrém – polapenie do ideálneho sveta, kde sa nedostatky nepripúšťajú. Partneri narcistických ľudí bývajú zahrnutí do rozprávky o tom, aké je všetko skvelé a ako to funguje, bez ohľadu na to, že realita môže byť celkom opačná.
Mnoho ľudí si v súvislosti s partnerskými vzťahmi radšej necháva otvorené zadné vrátka, než aby riskovalo.
S riskovaním v partnerských vzťahoch má skúsenosť každý z nás, rozhodnúť sa napríklad pre sobáš nie je žiadna banalita. Vyrovnaní jedinci uzatvárajú manželstvo po nejakej dobe spoločného spolužitia, kedy si overia, že im to spoločne funguje a že majú v živote podobné ciele. Predstava niečoho definitívneho môže vyvolávať problém a stres u voľnomyšlienkárskych pováh, ktoré sa nerady nechávajú zväzovať konvenciami. Mnoho ľudí si radšej necháva otvorené zadné vrátka, než aby riskovalo. To však býva chyba a nie je nič ojedinelé, keď taký človek skončí ako v rozprávke Ako dedko menil, až vymenil. Skrátka, partnerstvo je veľký risk, ale práve v tomto prípade je nekonečne dlhé zvažovanie a prešľapovanie na mieste skôr kontraproduktívne.
Ako zvážiť riziko?
Chicagský psychoterapeut Alex Lickerman odporúča pred akýmkoľvek závažnejším rozhodnutím položiť prínosy a riziká na váhy a racionálne ich vyhodnotiť. Tvrdí, že ľudia sú od prírody nerozumní, zdĺhavo váhajú trebárs nad finančnými investíciami, ale úplne bežne fajčia, prekračujú povolenú rýchlosť v aute a napchávajú sa vyprážaným jedlom z fastfoodu, čo nie je nič iné, ako drobné každodenné pokusy o samovraždu. A pretože vychádza z premisy, že mieru prínosu hodnotíme viac-menej emocionálne, odporúča túto subjektívnu stránku porovnať s dosiahnuteľnými „tvrdými dátumami“ alebo realitou. „Je to celkom zložité,“ tvrdí Lickerman. „Pretože to, čo považujeme za dôležité, môže niekomu inému pripadať ako banalita – a naopak. Ale vo chvíli, kedy oprieme rozhodnutie o faktické, reálne a objektívne čísla, riziko aspoň čiastočne eliminujeme.“
Niekedy je rozhodovanie dielom okamihu, pretože riziká sú natoľko zrejmé, že ich vôbec nebudeme pokúšať, ale niekedy sa im vôbec nedá vyhnúť, napríklad vo chvíli, kedy sa rozhodujeme pre novú prácu. Čakajú nás nové skúsenosti, možno lepší plat, ale na druhej strane odchádzame do neznáma. Nevieme nič o atmosfére na novom pracovisku, prichádzame o vzťahy sa starými kolegami. Avšak, ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným. A. Lickerman v tejto chvíľu odporúča vziať do ruky papier a ceruzku a pekne si vypísať mieru rizika aj naše očakávané bonusy pri každom zásadnom životnom kroku. Riziká k životu patria a eliminovať sa nedajú. Samozrejme, dá sa vyhnúť spomínaným adrenalínovým zábavám, ktoré si o problém priam koledujú, ale krčiť sa v kúte a radšej nerobiť nič, ako zažívať paniku z riskovania, je tiež zlá cesta. Ako vo všetkom, aj tu platí pravidlo zlatej strednej cesty. Nebáť sa vykročiť do neznáma, ale dokázať dohliadnuť na dopad svojich krokov.
Evolúciou je dané, že viac riskujú muži. Muži-lovci museli potlačiť strach a riskovať, aby uživili rodinu.
foto: unsplash.com
