Zhodiť nadbytočné kilogramy je veľký sen mnohých z nás. Predstavujeme si, že potom budeme krajšie, sebavedomejšie, obdivovanejšie. Ale čo, ak sa nám to skutočne podarí? Naozaj sa vám zmení život vďaka tomu, že schudnete?
Čo sa stane, keď človek má konečne svoju vytúženú hmotnosť? Zmení sa prístup okolia? Začne si dotyčný sám seba viac vážiť? Sú rozdiely v bežnom živote skutočne také zásadné, ako sa nás o tom snaží presvedčiť reklama? A ako to funguje, keď človek nejaké to kilo naberie späť? Požiadali sme troch ľudí, aby nám opísali, ako váhové výkyvy ovplyvnili ich životy. Jednoznačné odpovede však nečakajte.
Anna Novotná, 32 rokov, lekárka
V škôlke som bola zo všetkých detí najtučnejšia. Na fotke vyzerám, ako keby som už zjedla podobne početnú skupinu. Deti sa mi kvôli tomu smiali a ja som z toho bola nešťastná. Na prvom stupni základnej školy som vyrástla a zrazu som bola chudučká. Prekvapovalo ma, že už o mne ostatní nehovoria ako o „tučniakovi“, ale novú situáciu som, samozrejme, radostne akceptovala. Vtedy sa asi malo dostaviť sebavedomie a čiastočne sa to aj stalo, ale keď som začala nosiť v štvrtej triede okuliare, všetko sa pokazilo. Najlepšia lichôtka, ktorú som v tej dobe dostala, bola od spolužiaka, ktorý mi na hodine telocviku, keď som si okuliare odložila, povedal, že bez nich nie som ani taká škaredá.
V puberte som sa hnala za dokonalou postavou. Bola som presvedčená, že keď schudnem, všetky moje problémy zmiznú. Môj jedálny lístok bol v tej dobe drastický – jedla som len jablká, a to iba poobede a večer. Schudla som osem kíl. Keď sa pozerám na fotky z tej doby, vidím, že som bola veľmi chudá, ale vtedy som to tak nevnímala. Aj keď som bola chudá ako vyžla, problémy nezmizli. Skôr naopak, začali pribúdať. Porovnávala som sa s ostatnými a vždy som z toho vyšla ako porazená. Na strednú školu nemám pekné spomienky. Celé to obdobie mám prikryté spomienkami, ktoré sa točili len okolo jedla.
Na vysokej to bolo lepšie. Čiastočne aj kvôli tomu, že som bývala na internáte a nechcela som, aby niekto komentoval moje stravovacie návyky. Jedla som viac-menej normálne, často to boli študentské lacné jedlá, ale mala som radosť, že táto téma pre mňa už nie je natoľko dôležitá. Trošku som pribrala a na stehnách sa mi urobili strie. Mrzelo ma to, nezmizli, akokoľvek som ich natierala krémom a masírovala, ale neboli až také hrozné. Dnes mám strie aj na bruchu, ktoré mi po tehotenstve, počas ktorého som pribrala dvadsať kíl, zostalo celé povolené. Kilá išli ako-tak dolu, ale problém s bruchom zostal. Nie som dosť motivovaná k tomu, aby som túto partiu pravidelne spevňovala. Radšej si pomôžem oblečením. Uvažujem o liposukcii, ale je to drastické a drahé riešenie, a tiež sa bojím narkózy.
Môj problém nie je vo váhe, ale v tom, ako sama seba prijímam. Nie je to nič, čo by človek vyriešil za pár týždňov, je to dlhodobý proces. Samozrejme, je ľahšie nahovárať si, že keď človek schudne (nájde si nového partnera, dostane dobrú prácu…), jeho vnímanie sveta sa zrazu zmení a jeho dni budú zaliate svetlom a šťastím. Tak to však, prirodzene, nefunguje. Znie to ako klišé, ale všetko vychádza zvnútra. Určite sa cítim lepšie, keď viem, že mi to pristane. Som rada, keď ma ostaní chvália, a to obzvlášť po tehotenstve, počas ktorého je žena pre muža prakticky neviditeľná. Aj tak však žiadne kilá ani lichôtky nepomôžu, ak sami seba nemáte radi. Na tom teraz pracujem viac než na cvikoch, ktorými si spevním brucho.
Kilá dolu ani lichôtky nepomôžu, ak sami seba nemáte radi.
Barbora Dvořáková, 21 rokov, študentka
Už odmalička som mala problémy s váhou – takto spätne si myslím, že to bolo aj tým, že doma sme často dostávali nejaké jedlo ako odmenu. Zmrzliny, čokolády, cukríky za vysvedčenie, dobré známky a podobne. Najväčším lákadlom bolo po návšteve zoo zájsť do „mekáča“ na obed a v škatuľke s detským menu dostať ako bonus nejakú hračku. Ako dieťaťu mi, samozrejme, veľmi neprekážalo, že som bola „macko“, ale v puberte sa to zhoršilo. Asi v dvanástich rokoch som cez prázdniny kvôli okoliu prestala možno na dva týždne jesť – samozrejme som veľmi schudla, ale keď ma doma asi po mesiaci striedavého odmietania jedla našťastie donútili zase jesť normálne, nabrala som späť väčšiu časť svojej predošlej váhy. Dnes viem, že som trpela poruchou príjmu potravy. V tej dobe začal nekonečný boj o lepšiu postavu, ktorý vyvrcholil tým, že som pribrala asi desať kíl a po mnohých nepekných, nečakane vypočutých poznámkach som asi po roku začala skutočne chudnúť. Nakoniec som sa vďaka vytrvalému cvičeniu a pravidelnému jedlu dostala zo 74 na 57 kíl. Rada by som povedala, že správanie okolia sa príliš nezmenilo, ale bolo to presne naopak. Najbližší priatelia a rodina boli, samozrejme, stále rovnakí a skôr sa starali o to, aby som to nepreháňala, ale širšie okolie ma zrazu začalo vnímať úplne inak. Zrazu som už nebola „macko“, ale jednoducho ja. Veľmi veľa ľudí za mnou chodilo a blahoželalo mi. Vypytovali sa na to, ako som schudla, ako sa mi to podarilo a celkovo sa o mňa začali viac zaujímať. Zo začiatku to bolo určite veľmi príjemné – zrazu som nebola mimo všetkého diania a dodávalo mi to energiu a chuť k tomu, aby som v chudnutí pokračovala ďalej. Neskoršie mi došlo, že je to tak trošku smutné, že som to vlastne celé robila preto, ako ma vnímalo okolie – a ako som okolím nechcela byť vnímaná. Ohľadne vnímania seba samotnej – skutočne som začala byť so sebou spokojnejšia, ale až neskôr. Keď som bola „silnejšia“, ani som to nejako neriešila a neprekážalo mi to, bola som práve v živote skutočne šťastná a zmenilo sa to vtedy, keď som začula nejaké nepríjemné poznámky na moju adresu. Takže až keď som bola chudá a pozerala sa na svoje staré fotky, hovorila som si, aké to bolo hrozné a ako som rada, že už takto nevyzerám. Nikdy by som už nechcela vážiť toľko ako predtým, takže sa stále snažím, veľa cvičím a stravujem sa čo najlepšie.
Rada by som povedala, že sa správanie ľudí ku mne nezmenilo, ale opak bol pravdou.
Jan Kučera, 31 rokov, novinár
Výrazne priberať na váhe som začal vtedy, keď som definitívne opustil vysokoškolský internát a našiel si podnájom. A do toho som začal pracovať v kancelárii. Na internáte bola možnosť trošku si zašportovať, stačilo si požičať kľúče na vrátnici a už sme hrali stolný tenis, niekedy aj päť hodín v kuse. Ale v byte, kam som sa potom prisťahoval, vo štvrti, ktorú som nepoznal, a po celom dni sedenia v práci bolo zrazu najjednoduchšie stráviť večer za počítačom a s jedlom. V priebehu pár rokov som pribral dvadsať kíl.
V živote sa mi zmenilo azda všetko. Nemal som váhu, preto som svoje postupné mohutnenie vnímal väčšinou nepriamo. Zrazu so mnou nikto nevchádzal do nášho malého výťahu. Vždy si počkali s ospravedlňujúcim úsmevom na ďalší. Až na tretíkrát mi došlo, že sa boja, žeby sa tam so mnou nevošli a museli by sa na mňa nalepiť. Keď výťah náhodou nešiel, stál ma výstup na piate poschodie nasledujúcich desať minút vydýchavania sa. A úplne ma dorazila skutočnosť, keď som si všimol, ako za mnou na chodníku nervózne hundrú ľudia, že by ma akože radi predbehli, pretože som pomalý, ale že to nie je jednoduché, keď zaberám polovičku chodníka. Kamaráti mi nič otvorene do očí nehovorili, ale niekedy som ich „nenápadné“ poznámky na svoju váhu zaregistroval a veľmi ma mrzeli.
Teraz už som zase o desať kíl ľahší. Schudnúť ma donútila ani nie tak priateľka, ktorú som si medzičasom našiel (našťastie sa jej páčili tuční a fúzatí muži), ale moja praktická lekárka. Nasadila mi diétu a teraz už so mnou občas do výťahu aj niekto vlezie. Má to, samozrejme, aj svoje slabé stránky. Musel som si zvyknúť na to, že chodievam spať hladný, i keď napríklad máme plnú chladničku. Zaspávať s prázdnym žalúdkom a veľmi živými predstavami o jedle nie je nič príjemné. Tak isto som začal byť trošku podráždenejší. Ale zase sa cítim zdravší, natoľko sa nezadýcham, robí mi dobre, keď si niekto moje schudnutie všimne a pochváli ma. Tých ďalších desať kíl bude o to väčšia výzva.
Všetky tri príbehy majú spoločné trápenie s nadváhou a snahu schudnúť. Líšia sa ale vo vlastných skúsenostiach. Anna dospela k záveru, že problémom nie je počet kíl, ale nedostatočné sebaprijatie. Barboru s Janom na celej veci zase zaujalo, že reakcia okolia na vás, keď schudnete alebo, naopak, priberiete, sa podstatne zmení. Zdá sa, že motto – na vzhľade nezáleží – si len navrávame. Máte teda dve možnosti: prijať sa takí, akí ste, bez ohľadu na okolie alebo, naopak, prijať koncept okolia, ktoré fandí štíhlym.
Začal som byť podráždenejší, ale cítim sa zdravšie.
