Každé malé dieťa vie, že existujú dve čarovné slovíčka, vďaka ktorým sa výrazne zvyšuje pravdepodobnosť, že dostane to, po čom túži, a že ho pochvália za dobré správanie. Čo sľubuje malú odmenu navyše. Sú to slovíčka „ďakujem“ a „prosím“. Viete ich používať?
Majú veľkú moc. Väčšiu, než si možno myslíte. Ich správne a vhodné použitie z vás môže urobiť miláčika spoločnosti, leva salónov, dieťa šťasteny, obľúbenca širokej rodiny, nadriadených, podriadených aj susedov. V prípade, že čarovné slovíčka príliš často nepoužívate, stane sa z vás prinajmenšom nevychovanec, v horšom prípade arogantný nadutec, horenos, egoista alebo rozkazovačný snob. K tomu, aby vás ostatní mali radi a považovali vás za sympatického a okúzľujúceho človeka, však nestačí tie dve slovíčka len vyslovovať. Povedať „ďakujem“ sa musí vedieť. V správnej chvíli a správnym spôsobom.
Ako sa hovorí?
Vyzerá to ako tá najjednoduchšia vec na svete. O niečo poprosiť a za niečo poďakovať. To zvládnu – mali by zvládnuť – všetci. Už len preto, že ďakovať a prosiť sa učíme ešte skôr, než začneme hovoriť – najprv pomocou gest, keď batoľa priloží dlane k sebe. Dieťa, ktoré už zvláda vyslovovať slabiky a skladať prvé slová, má okrem mama, tata, auto alebo ham v repertoári aj čarovné slovíčka (či nejakú ich detskú podobu). Keď na ne zabudne, rodičia mu to rýchlo pripomenú: „Čo si mal povedať?“ Alebo: „Ako sa hovorí?“ Ako dospelí by sme už korekciu nemali potrebovať. Sú to predsa len dve slová: „Prosím ťa, podaj mi to maslo zo stola.“ „Vďaka.“ „Prosím, odvez dnes deti do školy o niečo skôr, včera prišli neskoro na hodinu.“ „Ďakujem.“ „Odnes vrecia s odpadom, prosím.“ „Ďakujem.“ „Vďaka za večeru, bola veľmi dobrá.“ „Prosím, rado sa stalo…“ Napriek tomu od svojich najbližších často počúvame ľahko ironické: „Na niečo si zabudol.“ Keď nie sú práve v dobrom rozpoložení, oboria sa na nás ako na malé dieťa: „Keď nevieš poďakovať, nič nedostaneš.“ Hocikedy nás pri chybe prichytia aj deti, ktoré učíme, že za všetko sa má ďakovať: „A čo čarovné slovíčko, mami?“ Faktom je, že neprosíme a neďakujeme zďaleka tak často, ako by sme mali kvôli dobrým vzťahom s ostatnými. Prečo? Zabúdame na to? Nevieme to? Nepripadá nám to dôležité? Nechceme? Alebo všetko dokopy?
Zlá výchova
V rozdielnych situáciách reagujeme rôzne, a tak môžeme raz zabudnúť, inokedy nepoďakujeme naschvál, pretože z nejakého dôvodu poďakovať nechceme, v niektorých chvíľach zas jednoducho nevieme, ako na to. Zabúdanie je bežné a stáva sa to ako deťom, tak aj dospelým. Dôvodom môže byť napríklad roztržitosť, keď niečo hovoríme a na niečo iné už myslíme, prepracovanosť, starosti a podobne. V takých prípadoch nás okolie väčšinou ospravedlní, pretože vie, že to nie je naschvál a že občasné zabudnutie sa ešte nerovná nezdvorilosti. Niečo iné je, samozrejme, vtedy, ak zabúdame stále alebo skoro stále. Potom už sa totiž o zabúdaní ani roztržitosti nedá hovoriť. Na vine môže byť, ako hovorí tridsaťdvaročná Štěpánka – nemohla by tu byť Štefka?, výchova. „Môj manžel takmer nikdy neďakuje a neprosí,“ vraví. „Niekedy použije prosebný tón, keď o niečo žiada, ale to je všetko. Počas prvej návštevy u jeho rodičov, ktorú som absolvovala pred niekoľkými rokmi, sa ukázalo, prečo to tak je. Jeho otec sa správa úplne rovnako. Neprosí, neďakuje, len rozkazuje a prikazuje. Ty urobíš toto, ty tamto, ty mi podaj chlieb, ty mi prines pivo… Jeho žene a matke môjho manžela to buď neprekáža, alebo si na to zvykla, a pretože nedokázala svojho muža zmeniť, prestala zdvorilosť vyžadovať. U nich doma sa jednoducho neďakuje. Kvôli tomu som vzala svojho manžela na milosť, pretože chápem, že to len ťažko môže mať prirodzene v sebe. Ale nie som jeho matka, a tak trvám na tom, aby sa to naučil. Niekedy mi to pripadá ako výchova malého dieťaťa. Dokiaľ nepoprosí, nič nedostane. Keď nepoďakuje, nedám mu pokoj dovtedy, kým „vďaka“ nepovie. Snažím sa to hovoriť s humorom, aby nedochádzalo ku konfliktom.“
Veci samozrejmé
Ďalej sú veci, za ktoré neďakujeme, pretože ich berieme ako danosť. Ďakovať síce vieme a tiež bežne ďakujeme, ale niečo považujeme za také samozrejmé, že nám ani nenapadne, aby sme za to ďakovali. Súvisieť to môže opäť s výchovou alebo s tým, že sa tieto „veci“ dejú denne. Tridsaťosemročná Lenka uvádza príklad: „Keď som sa zoznámila so svojím partnerom, nevedel ďakovať za jedlo, ktoré som mu pripravila. Jednoducho prišiel, zjedol ho a odišiel. Raz som mu položila otázku: ´U vás doma sa za jedlo neďakuje?´ On chvíľu premýšľal, a potom ľahkovážne odpovedal: ´A vieš, že nie?´ Odpovedala som mu, že u nás áno. Spýtal sa, čo s tým budeme robiť, tak som mu na to povedala: ´Pokiaľ chceš, aby bolo po vašom, nemám s tým problém, len si budeš musieť variť sám. Nebaví ma variť pre niekoho, kto nevie poďakovať.´ Odvtedy sa u nás ďakuje, a to celkom prirodzene, a nie je to preto, že by som prestala variť. Partner prišiel na to, že je to tak príjemnejšie, pretože sme spokojní obaja, a došlo mu, že aj za to, čo považuje za samozrejmé, je dobré poďakovať sa.“ Presne tak to je. Okrem toho – veci samozrejmé zase také samozrejmé nie sú, pretože nikdy neviete, ako ich berie ten druhý.
Kľúč ku šťastiu
Americký psychológ Robert Emmons, autor knihy „Thanks!“, ktorá vyšla pred dvoma rokmi v Spojených štátoch, je presvedčený, že umenie ďakovať je kľúčom k vnútornému šťastiu, k spokojnosti a k harmónii. Človek, ktorý ostatným ďakuje a ďakovať vie, má totiž omnoho lepšie medziľudské vzťahy, čo mu prináša pocit šťastia a celkovú harmóniu. „Na jednej strane stojí základná zdvorilosť, ktorá je nevyhnutná v každej fungujúcej spoločnosti,“ vysvetľuje. „Základná zdvorilosť znamená, že poďakujeme, keď niečo dostaneme alebo keď pre nás niekto niečo urobí, pretože nám to zabezpečuje budúcu spoluprácu. Často ide o poďakovanie formálne, mechanické, ale pre normálne vzťahy to nemusí byť podstatné. Pre normálne vzťahy je podstatné, že sa vôbec poďakuje. Ďakuješ, si milý a zdvorilý človek a teší nás, že s tebou môžeme spolupracovať. Neďakuješ, neteší nás to, a podľa toho sa zariadime. Pre dobré, alebo ak chcete – veľmi dobré až vynikajúce vzťahy, je potrebné dať ku každému ´ďakujem´ ešte niečo navyše. Môže to byť pohľad, úsmev, tón, ale ten, komu ďakujeme, by mal poznať, že si jeho darček alebo jeho snahu skutočne vážime.“ Robert Emmons tiež tvrdí, že umenie povedať „ďakujem“ je dobré pre naše ego. „Samoľúbi ľudia mávajú problémy povedať úprimne ´vďaka´, pretože tým pripúšťajú, že aj druhí urobili niečo dobre a že sa im niečo podarilo. Poďakovaním sa pozornosť presúva na druhých, a to môže byť pre egoistu veľký problém. Okrem presunutia pozornosti poďakovanie svojím spôsobom zaväzuje. Keď nepoďakujete, dávate tým najavo, že to, čo pre vás druhí urobili, nebolo nič výnimočné, za čo by si zaslúžili vďaku. Keď poďakujete, dávate tým najavo, že si ich dar alebo čin vážite, a to znamená, že ho trebárs v budúcnosti nejako oplatíte. Kto dokáže ďakovať, nachádza schopnosť pokory, čo je ďalší krok k celkovej harmónii.“
Nikdy nie je neskoro
Robert Emmons vysvetlil, prečo niekedy ďakovať nechceme, aj keď si dobre uvedomujeme, že by sme mali a že sa to od nás očakáva. Zvýšené ego nám nedovoľuje, aby sme poukazovali na druhých a na ich láskavosť, ochotu či schopnosti. Ako sme už však spomenuli, za niektoré veci neďakujeme, pretože nevieme, ako by sme to mali urobiť. Niekedy nemôžeme nájsť tie správne slová, a kým sa nám to podarí, je na vďaku neskoro. Inokedy nás zastaví ostych, a keď ho prekonáme, opäť sa nám môže zdať, že je neskoro. A niekedy jednoducho nenájdeme odvahu alebo neprekonáme rozpaky. Skoro každý z nás má niečo také – niečo, za čo by rád poďakoval, ale nedokáže to, alebo už nie je komu. „Nikdy som nepoďakovala svojmu otcovi za to, že mi pomohol v jednej životnej situácii,“ hovorí tridsaťročná Jana. „Zo začiatku som nevedela, že to bol on, ale potom som sa to okľukou dozvedela. Stále som sa k tomu chystala, lenže som nevedela, ako na to ísť. Keď už som otvorila ústa, nič z nich nevyšlo. Teraz už mu poďakovať nemôžem, pretože zomrel.“ O sedem rokov starší Pavel nikdy nepoďakoval svojej partnerke, že mu po veľkej, ním zavinenej kríze dala druhú šancu. „Mrzí ma to, ale keby som poďakoval teraz, zas by som jej tie ťažké chvíle pripomenul…“ Štyridsaťročná Katarína by rada raz poďakovala svojej matke. Zatiaľ nevie ako. „V puberte sme sa často hádali, rok sme spolu dokonca nekomunikovali, ale potom, čo sa mi narodili vlastné deti, som zistila, že pre mňa a mojich súrodencov urobila to najlepšie, čo mohla. Nejako si však nedokážem predstaviť, že by som za ňou prišla a z ničoho nič jej za to poďakovala. Pritom by som skutočne chcela, aby vedela, že si to vážim.“
Nie je začo
Pokiaľ chcete poďakovať, urobte to. Neďakujte len za hmotné darčeky, ale aj za veci, ktoré nie sú materiálne, ako trebárs za morálnu podporu, za to, čo vás ten človek naučil, čo ste sa od neho naučili, že na vás bol milý, keď sa k vám ostatní otočili chrbtom a podobne. Umenie ďakovať znamená, že poďakujete tak, aby vás dotyčný počul. Ďalej, že to urobíte s vkusom – to znamená bez pompéznosti, ktorá by dotyčného privádzala do rozpakov alebo ho nejako zaväzovala. Pozor tiež na servilnosť a poklonkovanie, pretože to môže byť veľmi nepríjemné a sympatie si tým v žiadnom prípade nezískate. Zdvorilosť nie je to isté, čo servilnosť. Francúzske prídavné meno servile sa prekladá ako podlízavý, pätolizačský, otrocký či ponížený, takže servilnosť je podlízavosť a pätolizačstvo. Poďakovať áno, predvádzať „úctivého služobníčka“ nie. Iróniu v žartovaní si môžete dovoliť u blízkych priateľov, ale aj tak by ste si mali byť istí, že ste práve naladení na rovnakej strune a rozumiete si, aby nevzniklo faux pas či rovno nedorozumenie. Umenie poďakovať tiež znamená, že to urobíte v správnej chvíli. Ľahko sa môže stať, že na vaše poďakovanie niekto čaká, netuší, že vy neviete, ako poďakovať, prípadne že ste na to kvôli starostiam pozabudli, a potom si v sebe ponesie pocity krivdy. V každom prípade na poďakovanie nie je nikdy neskoro. Možno vám ten, komu ďakujete, odpovie: „Ale prosím ťa, už som na to zabudol.“ To však neznamená, že mu to neurobí radosť. Urobí. A vám tiež. A konečne sa naučte poďakovania aj prijímať. Stačia k tomu zas len dve tri slová. „Rado sa stalo.“ „Za nič.“ „Nie je začo…“
Uznaná myseľ
Veľmi zaujímavý je pôvodný význam slova „dík“. Lingvista Václav Machek v Etymologickém slovníku jazyka českého (vydavateľstvo Lidové noviny) uvádza, že slovo dík, staročesky diek, děk bolo pravdepodobne prevzaté: „…z nemeckého denk-, a to asi z plurálu denke = díky v dobe, kedy sa u Nemcov dank („dík“) plne cítilo ako odvodenina od denken, myslieť, teda ako „dobrá, uznaná myseľ, myslenie“. Nemecký vývoj slova dank možno chápať takto: za dar alebo dobrú službu musí človek, pokiaľ nemôže hneď odplatiť zas práve darom alebo službou, prejaviť aspoň „uznanú myseľ“, uznanie, tj. slovný vďak. K nám teda bolo „dík“ prevzaté s významami mysli, vôle. To dokazuje príbuzné slovo bezvďaky (bez-vďaky) – bezmyšlienkovito, mimovoľne, nevedomky. Poďakovaním dávame najavo uznanie alebo uznanú myseľ, hovoríme ním, že si to či ono vážime čiže to oceňujeme.
Ako a za čo sa tiež ďakuje?
V rôznych kultúrach ľudia prejavujú uznanie a zdvorilosť rôzne – ďakujú rôznymi spôsobmi, za rôzne veci a s rôznou početnosťou. Francúzsky lingvista a antropológ Guillaume Desagulier z parížskej univerzity zdôrazňuje, že to, čo je prirodzené ľuďom z jednej kultúry, v inej sa môže ľahko považovať za nezdvorilosť. Z neznalosti potom vyplýva množstvo nedorozumení a predsudkov. V texte „Comment remercie-t-on ailleurs“ svoje tvrdenie dokladá na niekoľkých príkladoch.
Francúzsko
Francúzi si potrpia na spôsoby, ktoré sa v európskej kultúre všeobecne považujú za galantné. Ďakuje sa veľa a po poďakovaní by malo vždy nasledovať úprimné: „Za nič, nie je začo, s radosťou apod.“ Ich zdvorilosť dokladuje veľmi časté zdravenie. Úplne bežne sa zdravia cudzí ľudia, ktorí sa stretávajú na uliciach menších miest alebo na prechádzkach. Vo Francúzsku sa nemôže stať, aby k vášmu stolu prišiel čašník a nepovedal vám: „Dobrý deň.“ Pri odchode aj z tej najlacnejšej reštaurácie sa hosťom zvyčajne ďakuje za návštevu.
Japonsko
Od osoby, ktorej ponúknete nejaký darček, sa často čaká, že odpovie: „Prepáčte mi, že ste sa kvôli mne museli tak obťažovať.“ Tým podčiarkne úsilie toho, kto darček dáva, a ocení jeho snahu. (Korešponduje to so slovenským „ale to si nemusel“, prípadne „prečo si robíš takú škodu?“) Darujúci na to reaguje slovami: „to je len symbol mojej vďačnosti“, čím dáva obdarovávanému zo slušnosti najavo, že ten mu nemusí byť zaviazaný. Obdarovaný napriek tomu za dar ďakuje aj pri niekoľkých ďalších stretnutiach. Také správanie je časté medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú málo, veľmi blízki sú o niečo menej formálni.
Spojené štáty
V USA sa ďakuje veľmi bežne, veľmi prirodzene a veľmi často. Čo by človeka dokonale neznalého miestnych pomerov mohlo udiviť, je odpoveď na ich „vďaka“. Namiesto odpovede „nemáte začo“, vám môžu odpovedať len jednoduchým „hm“, alebo pokývnutím hlavy. To však nie je v žiadnom prípade výraz nevďaku ani nezdvorilosti. V skutočnosti ide len o bežný zvyk, ktorý sa tam ako nevďak nechápe.
Švédsko
Severanov sprevádza povesť ľudí rezervovaných, niekedy až trochu chladných. Rezervovaní sú, ale ich chladnosť je len výsledkom predsudkov, vyvierajúcich zo zlých interpretácií ich správania. Severania obvykle neďakujú za jednu vec niekoľkokrát. Nehovoria jedným dychom: „Vďaka, vďaka, ďakujem pekne, skutočne ti veľmi a veľmi ďakujem, ešte raz vďaka.“ Poďakujú raz, čím sa však miera ich vďaky nijako neznižuje. Ich „ďakujem“ skutočne znamená „ďakujem“, a nič menej. Keď poďakujú dvakrát alebo trikrát, môže ísť o výraz väčšej vďačnosti, ako keď južnejšie národy povedia „vďaka“ dvadsaťkrát.
Čína
Čo do prejavov zdvorilosti a ďakovania je Čína pre Európana trošku nepochopiteľná a vzdialená. Na rozdiel od Európy sa v Číne považuje za neslušné, keď niekto poďakuje po obdržaní komplimentu. Taký človek je vnímaný ako samoľúby, pretože prijíma niečo, čo by zo slušnosti malo byť skôr popreté. Pokiaľ vám niekto niečo ponúkne a vy poďakujete, môže to medzi vami vytvoriť odstup až napätie. Je to z toho dôvodu, že blízky človek, šofér alebo priateľ by sa vaším slovným poďakovaním mohol cítiť ponížený – neponúka vám predsa žiadnu službu, to, čo robí, je prirodzené. Úplne postačí, keď v takomto prípade namiesto „ďakujem“ len nepatrne pokývnete hlavou.
