MENU

Stále sa vyhýbam deťom do dvoch-troch rokov

Keď dnes meno Matěja Pudicha zadáte do internetového vyhľadávača, vyhodí vám predovšetkým jeho cestovateľskú stránku a rozhovory o tom, čo všetko prešiel. Po tom, čo prišiel o syna, bolo pre neho cestovanie spôsobom, ako prežiť a neutrápiť sa na smrť.

Bol by z vás dnes cestovateľ, aj keby neprišla tragédia, ktorá vám zobrala syna?

Cestovať som plánoval aj predtým s malým. Chcel som si zaobstarať malú dodávku a kým nastúpi do školy, precestovať Európu, aby spoznal aj niečo iné, ako sme mali doma. Malé deti totiž všetko nasávajú ako špongie…

Máte pravdu. Bohužiaľ, s Martinkom ste to už zažiť nemohli, keďže maminou rukou prišiel o život. Môžem sa na ňu spýtať? Viem, že z vašej strany to bola láska na prvý pohľad, čo vás ale spájalo?

Obaja sme boli vysokoškoláci… Dnes si uvedomujem, že spoločných záujmov sme veľa nemali, ale fungovala tam neuveriteľná chémia.

Čo ste študovali?

Študoval som záchranárstvo, nakoniec som to však neskončil, keďže som šiel na rodičovskú dovolenku. A potom sa stalo to, čo sa stalo…

Celý čas, čo sa tejto téme venujem, sa v duchu pýtam, či sa dá vidieť, že partnerovi niečo takéto chodí hlavou, či niečo naznačuje, že je schopný dieťaťu ublížiť… Myslíte, že sa na Martinkovej mame dalo niečo spozorovať?

Neviem. Možno áno… Od prvej chvíle bola strašne odťažitá. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že by to mohlo viesť k tomu, že naše dieťa zabije. Vôbec by som to na ňu totiž nepovedal… Hoci ma po čase varovala rodina aj priatelia, bol som proti tomu hluchý a slepý, pretože som jej veril. Miloval som ju. Takže som pred niektorými vecami asi zatváral oči… To, čo urobila, si totiž človek nepripustí, nevie si to ani predstaviť. Inak by som jej nedovolil sa k nemu ani priblížiť, nedovolil by som, aby s ním zostala sama…

Som mama, takže si úprimne neviem predstaviť, ako by som dokázala ďalej žiť. Kde ste zobrali silu na druhý deň sa zobudiť a vstať z postele?

Nezobral. Týždeň som len sedel a pozeral do ohňa. A potom som sa dva mesiace opíjal. Doslova som pil v jednom kuse. Raz som však vytriezvel a uvedomil som si, že nechcem minúť všetky peniaze, čo mám, za alkohol a premárniť svoj život. V ten deň som si zbalil batoh a vyrazil na cesty. Napísal som na Facebook, kto cestuje najďalej, a jeden kamarát mi napísal, že ide do Maďarska. Nasadol som k nemu do auta a na druhý deň som bol v Budapešti.

Bojovali ste aj s tým, či vôbec váš život má ešte na tomto svete zmysel?

Veľmi mi pomáhala rodina. Doslova ma držali pri živote. A nevedel som si predstaviť, že by som to urobil rodičom, prarodičom… Naopak, uvedomoval som si, že musím byť silný aj preto, že som videl, ako sú zlomení oni.

Pre mňa bolo paradoxom, že počas súdu sa napriek tomu, čo spravila synovi, snažili vašu partnerku jej príbuzní vyviniť a problém hľadať vo vás, čo bola ďalšia vec, ktorú ste museli ustáť. Ako ste to zvládli?

Ten súd si takmer nepamätám. Bolo to v čase keď som bol prázdny, doslova dutá nádoba. Okolie som v podstate viac-menej nevnímal. Navyše, počas jej výsluchu som v súdnej miestnosti ani nebol, svedčil som totiž až po nej…

Odvtedy ste viac-menej na cestách, ale – ako som sa dozvedela z jedného z vašich rozhovorov – nielen za zážitkami. Máte totiž za sebou aj humanitárnu návštevu na vojnou zmietanej Ukrajine. Sám si nesiete svoje trápenie, prečo idete ešte aj tam, kde ho je omnoho viac?

Možno práve preto, že viem, čo tí ľudia prežívajú. Celý život robím veci, ktoré mi dávajú zmysel a na ktoré veľa ľudí nemá odvahu. Keby som ich ne- robil ja, tak kto? Ale v tom momente, keď som tam vyrazil, hlavne nebol čas na nejaké premýšľanie. Vrátil som sa z Portugalska, keď vojna na Ukrajine už zúrila tri týždne a jednoducho som tam odišiel s prvým evakuačným kon- vojom, ktorý tam v ten deň vyrážal. Šli sme do obkľúčeného Kyjeva, kde bol hrozný zmätok. Na každom kroku človek cítil bezmocnosť a strach. Ľudia sa odtiaľ chceli dostať preč. Nad nami stále lietali rakety. Takže sme pomáhali evakuovať nemocnicu.

Médiá neustále prinášali a stále prinášajú z tých oblastí najmä obrázky trpiacich detí, vystrašených, zranených, mrznúcich. To je náročné pre každého, pre vás ale muselo byť ešte viac.

Úprimne priznávam, že sa stále vyhýbam deťom do dvoch-troch rokov. Tam však človek nad tým nemôže premýšľať. Na chvíľu sa zarazí, ale potom musí začať konať a pomáhať. Inak by tam bol zbytočný a sám na ťarchu.

Vaše cestovanie bolo na začiatku tak trochu útekom pred bolesťou. Myslíte, že sa zrazu dokážete zastaviť a založiť si rodinu ešte raz?

To je zložitá otázka… Verím, že áno, ak bude s kým. No stále to je niečo, na čo by som vedel odpovedať jednoznačne. Aj keď sú to už štyri roky…

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.