Cisárske zväzky vôbec neboli také romantické, ako to poznáme z filmov. Manželstvom sa riešila politika, upevňovala moc panovníkov. U Habsburgovcov vládli prísne pravidlá. Pohnuté osudy členov cisárskej rodiny odkrýva zámok neďaleko slovensko-rakúskych hraníc Schloss Hof.
Romantická láska, ktorá sa dnes považuje za najdôležitejší dôvod na uzavretie manželstva, nebola na cisárskom dvore dôležitá. Manželstvo sa považovalo za štátny akt, nie za zväzok dvoch milujúcich sa ľudí. Často sa nevesta a ženích po prvýkrát stretli až pri oltári, pričom existovala viac-menej povinnosť uzavrieť manželstvo a splodiť potomstvo. „Panovnícke rody využívali manželstvo na spájanie dynastií. V popredí stále mocenské záujmy a členovia cisárskej rodiny boli v rukách politiky ako hracie figúrky, ktoré sa mohli podľa potreby posúvať či presúvať,“ prezrádza počas našej návštevy manažér marketingu rakúskeho zámku Schloss Hof Zsolt Orbán. Od arcivojvodu alebo arcivojvodkyne sa podľa neho očakávalo, že manželský zväzok prijmú so sklonenou hlavou ako svoj osud. Museli si totiž poslušne plniť povinnosti a vzdať sa šťastia v láske pre dobro dynastie. „Manželstvo sa považovalo za úspešné, ak sa v ňom narodili hlavne zdraví potomkovia – chlapci, nie podľa toho, či manželia žili v dobrom partnerskom vzťahu,“ prekvapuje Orbán s tým, že otázka, či sa narodí alebo nenarodí mužský dedič, bola kľúčová nielen pre dynastiu, ale aj pre štát. Absencia mužského dediča totiž nevyhnutne viedla ku konfliktom s konkurenčnými dynastiami. Svedčia o tom mnohé nástupnické vojny, ktoré sa viedli počas celej histórie Európy. Za veľké nešťastie sa považoval vzťah bez dedičov. Podobný osud mal jeden z najväčších rakúsko-uhorských panovníkov reformátor cisár Jozef II., syn Márie Terézie. Zomrel bez zanechania mužského potomka, aj to aj napriek tomu, že bol dvakrát ženatý.
„Panovnícke rody využívali manželstvo na spájanie dynastií. V popredí stáli mocenské záujmy a členovia cisárskej rodiny boli v rukách politiky ako hracie figúrky.“
Svadba trvala dva roky, manželstvo štyri
Od roku 1740 do roku 1918 sa v cisárskej rodine konalo 110 svadieb, pričom Habsburgovci sa riadili veľmi prísnymi predpismi, ktoré platili až do rozpadu monarchie v roku 1918. „Napriek všetkým pravidlám, svadby v cisárskom dome boli najdôležitejšie udalosti, ktorým sa venovala veľká pozornosť,“ poznamenáva marketingový manažér. Niektoré sa konali tri dni, niektoré však aj týždne či mesiace. Úplne rekordnou bola svadba Leopolda I., ktorá sa konala dva roky. Jeho vzťah nakoniec vydržal len štyri roky, potom sa rozpadol. „Paradoxné je, že polovica toho vzťahu bola vlastne svadba,“ dodal. A čo všetko sa dialo počas osláv? „Išlo o hostiny, plesy, divadelné predstavenia, opery. Napríklad jedno z divadelných predstavení, ktoré sa vytvorilo práve na svadbu Leopolda I., trvalo desať hodín a bolo rozdelené do dvoch dní,“ konštatuje.
Šaty sa po svadbe prešívali na cirkevné ornáty
Na zámku Schloss Hof podľa Zsolta Orbána práve prebieha mimoriadna výstava, kde si všetko o týchto sobášoch môžete podrobne pozrieť. „Bohužiaľ, čo neuvidíte na žiadnej výstave, sú svadobné šaty. Je to preto, že tradíciou u Habsburgovcov bolo šaty po svadbe darovať cirkvi, ktorá ich prešívala na cirkevné ornáty,“ vysvetlil. Sú tu však vystavené šaty arcivojvodkyne Sisi, ktoré mala oblečené pred odchodom za svojím manželom Františkom. „Prípad takzvaných Polterabend Kleid, ktoré by sme dnes mohli nadnesene nazvať šatami pri rozlúčke so slobodou, je totiž iný ako tých svadobných,“ vysvetľuje Orbán, podľa ktorého sa takzvaná rozlúčka so slobodou, respektíve vlasťou konala deň pred odchodom nevesty do novej krajiny. „Išlo o veľkú udalosť. Konal sa ples či divadelné predstavenie. Nevesta mala krásne šaty a kópiu tých Alžbetiných máme vystavenú,“ doplnil s tým, že ďalším problémom, prečo sa originály šiat veľmi ťažko zachovávali, sú materiály, z ktorých boli šité. „V druhej polovici 19. storočia sa používali látky, ktoré boli veľmi ľahké, napríklad mušelíny, a tie sto či stopäťdesiat rokov nevydržia, jednoducho sa rozpadnú,“ priblížil.
Nešťastne ženatí panovníci
Príkladom dohodnutého manželstva a nešťastnej lásky je vzťah Štefánie Belgickej s najstarším synom Františka Jozefa a Sisi – korunným princom Rudolfom. „Svadba vyzerala veľkolepo, aj na obraze je stvárnené, akoby išlo o veľkú lásku a romantickú svadbu. No bola to len hra a všetko bolo zinscenované. Realita bola úplne iná. Keď sa Rudolf vybral do Belgicka za svojou budúcou manželkou, v postate išiel za svojou milenkou a popritom navštívil aj svoju budúcu ženu. Ruža z Belgicka, ako Štefániu volali, sa vydala do cisárskej rodiny, ale bola veľmi nešťastná,“ hovorí Zsolt Orbán, podľa ktorého Štefánia vyslovene trpela tým, že Rudolf ju nemiloval a mal stále milenky. Dokonca aj keď spáchal samovraždu, ako sa oficiálne hovorí, tak najskôr zabil svoju milenku a potom seba. Štefánia sa podľa Orbána neskôr, už ako vdova, zaľúbila do grófa Eleméra Lónyayho. Lenže potrebovala mať súhlas cisára, aby sa za neho mohla vydať. Keďže ona bola arcivojvodkyňa a on bol „iba“ gróf, išlo by o nerovnomerný vzťah. „Štefánia o súhlas cisára nežiadala, len mu oznámila, že sa ide jednoducho vydávať. Bol to taký prelomový krok,“ uviedol s tým, že gróf Lónyay jej kúpil zámok v bratislavskej časti Rusovce, čím sa stali jeho poslednými majiteľmi. Počas prvej svetovej vojny potom odišli do Maďarska. Trápenie v manželstve však zažíval neraz aj sám panovník. Napríklad ani cisár Jozef II. nebol vo vzťahu šťastný. Svoju prvú manželku princeznú Izabelu Bourbonsko-Parmskú miloval, no ona jeho nie. „Izabela bola veľmi pekná, inteligentná, vzdelaná, ale melancholická. Jozef sa do nej zamiloval na prvý pohľad, Izabela ho očarila a stala sa jeho veľkou láskou. Bol to však jednostranný vzťah,“ prekvapil marketingový manažér zámku Schloss Hof. Krátko po pôrode ich dcéry navyše Izabela dostala kiahne a zomrela. Pritom mala iba 22 rokov. Cisár, ktorý podľa Orbána už vtedy vládol so svojou matkou, sa tak musel postarať o potomkov sám. Zo smrti Izabely bol zronený a už sa nechcel ženiť. Bola to však jeho povinnosť, a tak si náhodne vybral bavorskú princeznú Máriu Jozefínu, ktorá dostala prezývku nemilovaná. „Jozef ju nemal rád až tak veľmi, že s ňou nebol ochotný zostať v jednej izbe sám. Vždy to muselo byť len v spoločnosti iných. Samozrejme, že takto nevzišlo z manželstva žiadne dieťa. Nakoniec sa aj panovníkovej druhej polovičke stali osudnými kiahne, no Jozef II. jej nebol ani na pohrebe,“ dodal.
Svadobný obrad aj na dvakrát
Zásnuby sa podľa Orbána dohadovali ako politický akt – podpísaním zmluvy. Všetko bolo dopredu dohodnuté. Svadobný obrad sa často konal dvakrát. Prvýkrát v krajine nevesty, ženícha zastupovala poverená osoba, a druhýkrát, keď nevesta prišla do krajiny ženícha. Svadby v zastúpení, čiže svadba per procurationem nebola v tej dobe ničím výnimočným. Keď potom nevesta vycestovala do vlasti svojho manžela, obrad sa neskôr vykonal opäť ad personam, čiže osobne. Takúto svadbu mala napríklad dcéra Márie Terézie arcivojvodkyňa Mária Antónia, neskôr Mária Antoinetta. Pre matku bola pritom veľmi dôležitá, pretože sa mala vydať za budúceho francúzskeho kráľa Ľudovíta VI. Išlo o potvrdenie dôležitého spojenectva Rakúsko-Uhorska a Francúzska. Svadba Márie Antónie tak bola dohodnutá, už keď mala 14 rokov. V roku 1769 ju namaľoval Joseph Ducreux a obraz s jej podobizňou potom putoval do Versailles, aby si jej manžel Ľudovít XVI. mohol urobiť predstavu o tom, ako vyzerá budúca francúzska kráľovná. „Organizovanie svadobnej oslavy si potom vyžadovalo nemalé finančné prostriedky, pričom sa nešetrilo nielen peniazmi, ale ani námahou. Rovnako nákladné bolo aj putovanie Márie Antoinetty do Francúzska. Cesta totiž trvala niekoľko týždňov,“ dodáva Orbán, podľa ktorého boli prenocovania počas cesty zvyčajne spojené s krátkymi odpočinkovými zastaveniami, keď sa nevesta na verejnosti predstavila ľuďom v príslušnom regióne, čo zároveň zvyšovalo imidž monarchie a robilo jej takpovediac reklamu. Dôležitú súčasť programu popritom vytvárali hudobné a divadelné predstavenia rovnako ako návštevy bohoslužieb a bankety. Sprievod nevesty totiž tvorilo množstvo ľudí – slúžky, sluhovia, dvorné dámy a podobne. „K dispozícii máme záznamy, ako taký sprievod prebiehal, pretože všetko muselo byť presne naplánované. Máme aj nákres budovy, v ktorej sa uskutočnilo odovzdávanie Márie Antoinetty. Na jednej strane vošla ako Mária Antónia, v miestnostiach sa prezliekla, odovzdali sa zmluvy a von vychádzala ako Mária Antoinetta,“ prezrádza marketingový manažér. Pobyt nevesty z cisárskeho dvora bol pre každý kláštor a každé mesto nielen veľkou poctou, ale aj mimoriadne nákladnou záležitosťou. „Brali to však ako obrovskú príležitosť, pretože takéto niečo bolo možné vidieť len raz za život,“ dodáva.
Kto bol dosť dobrý pre cisársku rodinu?
Do rodiny s „cisárskou“ krvou sa nemohol priženiť len tak hocikto. Výber partnerov bol veľmi prísny. Museli ísť o potomkov vládnucej dynastie, okrem toho museli byť z jednej cirkvi. Keďže Habsburgovci boli katolíci, týmito prísnymi kritériami sa veľmi zúžil okruh vhodných partnerov. Anglické rodiny napríklad neprichádzali do úvahy. Záujem sa zúžil na španielske, talianske a francúzske rody. „Išlo o naozaj pomerne úzky okruh možností. Viete si predstaviť, že po istom čase boli všetci sesternice či bratranci z jednej rodiny,“ dodáva Orbán. Napríklad cisár Leopold I., nazývaný aj barokový cisár, bol trikrát ženatý. Prvá manželka bola jeho sesternica, ale zároveň aj jeho neter. „Samozrejme úspešné manželstvo bolo len to tretie, pretože z prvých dvoch sa mu nenarodili mužskí potomkovia,“ povedal s tým, že jeho tretia manželka princezná Eleonóra Magdaléna Falcko-Neuburská mu porodila desať detí, aj dvoch následníkov trónu. Jozef I. však zomrel v roku 1711 bez mužského potomka, zostali mu len dve dcéry. Na trón preto nastúpil jeho mladší brat Karol VI. – otec Márie Terézie.
„Keďže Habsburgovci boli katolíci, týmito prísnymi kritériami sa veľmi zúžil okruh vhodných partnerov. Anglické rodiny napríklad neprichádzali do úvahy.“
Občas sa objavila aj láska!
V histórii Habsburgovcov však nájdeme aj partnerstvá, ktoré síce vznikli z čisto dynastických a politických dôvodov, ale napriek tomu medzi manželmi vzbĺkla iskrička lásky. Takýmto príkladom sú dva páry: Mária Terézia s Františkom Štefanom Lotrinským a František Jozef s Alžbetou, ktorú poznáme z filmového spracovania ako Sisi. „Hovorí sa, že Mária Terézia sa vydala z lásky, no nedovolila to svojim deťom. Takto to nebolo. Mária Terézia mala šťastie, že sa zaľúbila do toho, koho jej vybrali. Už od samého začiatku išlo o rodinu Lotrinských,“ poznamenal Orbán s tým, že Mária sa s Františkom poznala už od detstva, pretože vyrastali spolu. „Našli si k sebe cestu a zamilovali sa,“ dodal. Keď František nakoniec zomrel, Mária Terézia až do konca života nosila čiernu farbu. Ďalším manželstvom z lásky bol legendárny vzťah Sisi a Františka Jozefa, hoci aj tu išlo o príbuzenský vzťah. Sisi bola Františkovou sesternicou, keďže ich matky boli sestry, bavorské princezné. „Mladý cisár František Jozef si nevestu mohol vybrať z určitých vznešených rodov. Prvá sa nepáčila Františkovi, ďalšia nádejná nevesta bola z Pruska, lenže tam zase nechceli Františka. Zostávala teda ešte bavorská vojvodkyňa Ludovika, ktorá mala až päť dcér a z nich dve vhodné pre Františka. Najstaršia Helena už mala 19 rokov, čo bolo viac, než by sa patrilo na nevestu cisára. Už bola považovaná za starú dievku. Keďže František chcel mladšiu, vybral si 15-ročnú Alžbetu,“ hovorí Zsolt Orbán. Aj oni sa podľa neho do seba zaľúbili, hoci zmluvy o zväzku už boli podpísané. A František miloval Sisi až do smrti. Alžbeta v prvých rokoch manželstva opätovala jeho lásku, no potom už zrejme nie. Cestovala po svete a ich vzťah sa zmenil. „Vo filme s Romy Schneider vzťah Sisi a Františka viac zromatizovali,“ doplnil.
Dátumy svadieb určovali poľnohospodárske práce
Cisárske svadby sa väčšinou konali na začiatku roka, najčastejšie vo februári alebo v marci. „Potom už sa začala sezóna poľnohospodárskych prác, ľudia pracovali na poliach, nebol teda čas na zábavu,“ poznamenal Zsolt Orbán s tým, že ďalšími svadobnými mesiacmi boli až október alebo november. Ďalšou zaujímavosťou sú obrúčky. Dnes bez nich svadba jednoducho nie je. V tom čase však žiadne neboli. „Jediné obrúčky mal Jozef II. a jeho druhá manželka, ale boli vyrobené vyslovene pre cirkev,“ hovorí Orbán, podľa ktorého nevesty od svojich ženíchov dostávali šperky a namiesto obrúčok nosili portréty svojich vyvolených.
Foto: archív, Shutterstock
