Spája odvážne ženy, ktoré zdolávajú vysokánske kopce, aby hore v oblakoch nachádzali samy seba. Aby sa zastavili, zabudli na svet okolo, na prácu, povinnosti, manžela, deti a v jeden moment boli len ony. „Dokonalá psychohygiena hore v oblakoch,“ zhodne tvrdia členky jedinečnej komunity Ženy v horách, ktorú založila Monika Sivulič.
„Ak by sme si položili otázku, čo je pre nás v živote najdôležitejšie, čo by sme odpovedali? Šťastná rodina, spokojné deti, dobrá práca? Ale na prvom mieste by mal byť človek sám a jeho potreby. Len ak sme my sami šťastní, dokážeme totiž šťastných urobiť všetkých okolo nás, starať sa o nich a venovať sa im,“ hovorí psychologička Lenka Jurčová z Centra poradenstva a prevencie v Košiciach. Pokiaľ sa nepostaráme o seba, ako sa môžeme po-starať o iných? „V dnešnej uponáhľanej dobe, by sme sa mali sústrediť na naše zvyky. Už Aristoteles totiž písal, že zvyky sú naša druhá prirodzenosť. Väčšinou cítime, myslíme a konáme tak, ako sme si zvykli. Aby sme však mohli naše zvyky meniť, potrebujeme sa naučiť niečo nové. Skúsme pátrať, ako a kedy sa cítime, ako o sebe uvažujeme, čo nám robí dobre. Vtedy urobíme prvý krok k tomu, aby sme sa začali starať o naše duševné zdravie,“ vysvetľuje psychologička.
KTO HĽADÁ, TEN NÁJDE
S touto motiváciou som hľadala na sociálnych sieťach niečo, čo by ma inšpirovalo, nakoplo, nápad, myšlienku, niečo, čo by uspokojilo moje túžby. Nový typ cvičenia? Kurz varenia? Aranžovanie kvetín? Maľovanie? Všetko je možné, pomyslela som si. Zrazu mi padol zrak na fotografiu žien s turistickými palicami, ako stúpajú do kopca. Klik, a už som bola v tom. „Zajtra sa chystám na Muránsku planinu. Ktorá baba ide so mnou? Mám auto, zveziem.“ Komentár nižšie: „Cez víkend by som sa aj ja k vám pridala.“ Rolujem ďalej: „Kamoška na hory bajk, fitko, ja z Martina, 50 rokov, pohodové tempo.“ Začala som pátrať, prečo sa úplne neznáme ženy spoja a spoločne šliapu do kopcov. Už som tušila, že motivácie máme rovnaké. „Môj partner nie je turistický typ, nemala som ani kamarátky, ktoré by boli rovnako nadšené z chodenia po horách. A ak už bola vôľa, tak zladiť sa bolo veľmi problematické. Vtom čase som sa ešte neodvážila chodiť do hôr sama, a tak som si veľakrát nechala príležitosť na výlet ujsť a potom ma to doma vždy žralo. Povedala som si, že musia predsa existovať aj nejaké iné ženy s rovnakým „problémom“. Tak som sa rozhodla, že sa ich pokúsim spojiť,“ vysvetľuje Monika Sivulič, ako vznikol nápad založiť facebookovú skupinu Ženy v horách. Keď pred piatimi rokmi začala komunita žiť svoj život na sociálnej sieti a komentárov pod fotografiami zo spoločných ženských výletov pomaly pribúdalo, začala si uvedomovať, že jej nápad mal zmysel a že nie je jediná, hoci Monika priznala, že na prvú túru išla sama. „Už predtým som sa snažila cez iné skupiny nájsť spoločnosť na túry, ale veľakrát to dopadlo tak, že si to muži zamieňali so zoznamkou, čo mi prekážalo. Prišiel nápad, urobiť čisto ženskú skupinu.“
KAMARÁTKY DO HÔR AJ DO ŽIVOTA
Hoci prvotnou myšlienkou bolo organizovanie spoločných výletov, skupina má dnes aj iné poslanie. Pre ženy, ktoré sa vydávajú spoločne do hôr, je to spôsob relaxu, oddychu, načerpania vnútorných síl, aby sa potom opäť matky, manželky, partnerky mohli vrátiť späť k svojim rodinám, k práci, do každodenného kolobehu života. Pri spoločných výletoch existujú iba ony…
Celý článok si môžete prečítať v časopise Moja psychológia číslo 3/2023.
Obsah čísla 5 nájdete – TU.
