Slovo diktátor má pôvod v starovekom Ríme. Bol to človek s absolútnou mocou, proti ktorej sa nebolo možné odvolať. Všetci úradníci bez debaty plnili jeho rozkazy. Rola diktátora pretrvala dodnes. Nájdeme ich na čele niektorých exotických krajín, ale môžeme na nich natrafiť napríklad aj doma v obývačke. Tento samozvaný vládca rodiny používa strach a silu, aby donútil ostatných tancovať tak, ako on píska.
Život s diktátorom je na míle vzdialený od vysnenej vízie o partnerskom šťastí. Ako už samotné slovo naznačuje, diktátor diktuje. Diktuje všetkým členom rodiny čo a ako majú robiť. Všetko musí byť podľa jeho predstáv. Nielen výsledky práce, ale aj ľudia ako takí. Deti diktátora aj jeho manželka presne vedia, akými by mali byť a ako sa majú správať, ak sa chcú vyhnúť prípadným konfliktom a trestom. „Manžel by napríklad nikdy nedovolil, aby som nosila topánky na opätku. Pripadá mu to vulgárne a vraj sa to nehodí k matke s malými deťmi a žene v domácnosti. Schvaľuje mi aj to, aké oblečenie si môžem kúpiť a čo je, naopak, nevhodné. Svoje kritériá mi obvykle ani nevysvetľuje, nemusí ma to vraj zaujímať, on to jednoducho vie,“ zveruje sa so zážitkami zo života s diktátorom päťdesiatročná Radka.
Diktátor má tendenciu upraviť si ženu na mieru podľa svojich predstáv. Hoci sa na začiatku môže javiť ako veľmi vrelý a empatický človek, a tyrana by ste v ňom rozhodne nehľadali, začne sa postupne miešať do všetkých záležitostí ženy, až sa jej do života zapletie totálne ako popínavý brečtan. Pomáha jej naprávať narušené vzťahy v rodine alebo v práci, rieši za ňu konfliktné situácie, radí, čo má robiť. A tak ju pomaly pripravuje o samostatnosť a začína ovládať ako divadelnú bábku. Pri tom všetkom sa odvoláva na vyššie hodnoty a ideály a vy mu veríte, že je skutočne niečo viac ako vy, a má teda, samozrejme, právo riadiť chod rodiny a celého vášho života. „S manželom sa často hádame ohľadne výchovy detí. Podľa neho by mali plniť rozkazy bez odvrávania a hneď. Keď im uprostred hry zavelí, aby skončili, hneď upratali a išli spať, musia bez odvrávania urobiť, čo od nich chce. Keď sa ich zastanem a prehováram ho k väčšej benevolencii, umlčí ma argumentom, že deti musia ctiť a poslúchať svojich rodičov. Inak vraj skončia na drogách, alebo dokonca v krimináli, a to by som im ako milujúca matka predsa nepriala. Čo mu na to môžem povedať? Odvoláva sa na morálku a priaznivý vývoj našich detí, ale úprimne si myslím, že za tým všetkým je jeho neochota ďalej počúvať ich krik a komunikovať s nimi,“ rozpráva tridsaťdvaročná Helena.
Keď ide do tuhého, diktátor neváha vytiahnuť svoje šľachetné správanie ako eso z rukáva. Zasype vás výčitkami, všelijakými príkladmi toho, ako vám pomohol a pripomenie vám, kedy ste zlyhali a on celú situáciu vyžehlil. Dovoláva sa vďaky, takže nakoniec odchádzate s pocitmi viny a sebavedomím na úrovni zbitého psa. A kto celú situáciu na záver vyžehlí a napraví? Asi netreba dodávať, že diktátor sa takmer nikdy neospravedlňuje. Prečo by mal, veď pravda bola jasne na jeho strane.
Zlatá klietka je stále len klietkou
Ešte stále nerozumiete tomu, ako sa niekto môže dobrovoľne pripútať do okov diktátora? Situácia nie je vôbec jednoduchá, diktátor má veľa masiek a často trvá celé mesiace, kým sa pod rúškom baránka zjaví pravá tvár vlka.
Tvrdý pád a sklamanie zažila aj tridsaťročná Jana. Na začiatku bol nepríjemný rozchod. Sedem rokov svojho života strávila s nevyzretým Marekom, o ktorého sa musela starať, ako by bol jej syn. Všetka zodpovednosť bola na nej. Financie, zariaďovanie bytu, plánovanie spoločných aktivít. „Veď ty to vieš lepšie ako ja.“ „Ja neviem, nechám to na tebe.“ Také a podobné výhovorky počúvala z Markových úst každý deň. Po siedmich rokoch sa cítila neskutočne unavená. Rozhodla sa vzťah ukončiť. Už nechce byť tá, ktorá robí prácu za dvoch, ktorá vzťah ťahá a drží. Chce vedľa seba poriadneho chlapa. Takého, o ktorého sa môže oprieť, nie nevyzretého chlapca bez názoru a sily.
Jej želanie bolo vypočuté. Vnímala ako dar z nebies, keď pár mesiacov po rozchode stretla v banke úradníka Juraja. Nielenže jej odborne poradil, čo je náplňou jeho práce, ešte jej aj pomohol do kabáta a osobne odkázal k ďalšiemu kolegovi, ktorý mal prípad na starosti. Cestou navyše prejavil obavu z jej zdravotného stavu, keď poťahovala trochu opuchnutým nosom, ponúkol jej vreckovku a odporučil dobré vitamíny na posilnenie imunity. Takého mať doma, snívala Jana. „Konečne som stála pred mužom, ktorý by sa o mňa postaral. Cítila som sa vedľa Juraja v bezpečí, mala som pocit, že s ním sa mi nemôže nikdy nič stať,“ opisuje. Ďalší deň zašla do banky znova, aby Juraja pozvala na kávu. Z jednej schôdzky sa za pár týždňov stal dobre fungujúci vzťah a už po mesiaci sa Jana k Jurajovi nasťahovala. Juraj k nej bol stále pozorný. Zaujímal sa o to, čo robí, ako sa o seba stará, čo je a aké nosí oblečenie. Mal jasno v tom, čo chce od života, od ich spolužitia aj od Jany ako takej. Juraj Jane doslova imponoval. Bol to sebaistý muž, ktorého hľadala. Idyla trvala asi pol roka. „Potom mi došlo, že sa začínam vo vzťahu dusiť. Bála som sa, kedy príde Juraj domov a, naopak, nemohla som sa dočkať chvíle, keď budem zase sama, až odíde napríklad do Bratislavy na služobnú cestu. S ním som nikdy nebola v pohode. Diktoval mi, čo mám robiť a ja som ako malé dievča plnila jeho rozkazy. Postupne som začala chápať, že som stratila akúkoľvek svoju autonómiu. Prestala som sa stýkať s kamarátkami, prestala som chodiť na cvičenie a všetok čas som trávila doma a plnila príkazy partnera. Párkrát sme sa aj poriadne pohádali, raz ma Juraj dokonca udrel, takže som sa ho začala báť.“ Po necelom roku Jana vzťah s Jurajom ukončila. Mala šťastie, že vytriezvela, keď s ním ešte nemala žiadne záväzky a našla dostatok odvahy od neho odísť.
Po boku diktátora
Nie všetkým ženám sa to však podarí. Niektoré pod taktovkou diktátora zostávajú roky alebo dokonca celý život. Znášajú dusno a krik, v extrémnych prípadoch dokonca prejavy domáceho násilia. Najčastejšou emóciou vznášajúcou sa v takom domove je strach. Vzťah s diktátorom je plný pocitov strachu. Nezabudla som na niečo? Je všetko v poriadku? Už o hodinu má byť doma. Diktátora sa bojí nielen manželka, ale aj deti alebo dokonca jeho vlastní rodičia. Ostatní členovia rodiny potom proti nemu často vytvárajú koalície. Typická býva koalícia medzi matkou a deťmi. Keď je otec diktátor mimo domov, panuje v ňom veselá a uvoľnená atmosféra. Potom príde veta „už je tu“ a nastane razantný obrat. Ticho, úzkosť, strach. Zovretý žalúdok. Otec sa tak stáva nepriateľom rodiny namiesto toho, aby bol jej ochranca. „Keď otec nebol doma, niečo z nás spadlo. Bola tam pohoda, ako by bol byt zrazu farebnejší a vzduch o niečo ľahší. Aj mama bola uvoľnená, usmievavá, dalo sa s ňou baviť o čomkoľvek. Hneď ako sa otec vrátil, mama len drela a my sme sa triasli, kedykoľvek nás zavolal. Stále bolo niečo, čo nám mohol vytknúť alebo za čo nás mohol potrestať,“ spomína devätnásťročná Petra na svoje detstvo s otcom diktátorom.
Deti vyrastajúce v rodine s despotickým otcom si stopy jeho výchovy odnášajú aj do dospelého života. Trpievajú nedostatkom sebavedomia, pochybnosťami o sebe a ťažko nadväzujú zdravé a funkčné partnerské vzťahy. Niekedy sa u nich objavia vážnejšie problémy už počas dospievania – klamú, utekajú z domu, berú drogy alebo sa chytia rizikovej partie. Robia čokoľvek, len aby sa mohli vymaniť z jarma uzurpátorského otca.
Diktátor alebo diktátorka?
Hoci hovoríme o diktátoroch, nemôžeme s čistým svedomím povedať, že by bola reč iba o mužoch. Aj keď sa v ženskej podobe nevyskytujú tak často, nájdeme predsa len aj diktátorov v sukniach. Ide o priebojné ženy, ktoré neváhajú uplatňovať svoju moc ráznymi príkazmi a uzurpovaním často introvertného a submisívneho muža. Možno sa vám vybavia rodiny vo vašom okolí, kde žena rozkazuje a muž poslúcha. Nemýľme si však život s diktátorkou s klasickou situáciou, keď muž naoko plní rozkazy, ale aj tak si nakoniec všetko urobí podľa seba.
Diktátor sa dá spoznať nielen podľa toho, že rád a často rozkazuje, ale najmä podľa toho, že okolo seba šíri strach a obavy. Nepripúšťa akúkoľvek diskusiu, jeho slovo je dogma. Za jeho správaním však nájdeme hlbokú studnicu vlastnej neistoty a vnútorných pochybností o sebe samom.
Môj život s… diktátorom
Štyridsaťročná Iva žije po boku diktátora dlhých dvadsaťpäť rokov.
Aký je váš manžel?
Keď som hovorila, že je despota, mala som tým na mysli najmä jeho vlastnosť totálne riadiť všetko, čo sa doma deje. Bez jeho súhlasu nesmú ísť chlapci von – hoci sú už v puberte, nesmiem nič kúpiť, či už do bytu, na seba alebo chlapcom na hranie, nesmiem pozvať návštevu alebo naplánovať výlet k rodičom. Chce mať o všetkom prehľad a posledné slovo. Nalinajkoval nám, čo máme ako robiť – kedy chce mať na stole večeru a akú, kedy majú chlapci chodiť spať, kedy sa majú učiť a akým spôsobom, ako mám doma upratovať, ako a čo variť. Hovorí nám aj do toho, čo si berieme na seba. Práve včera ráno mi vynadal, že chcem ísť do práce bez čiapky.
Aký je život s takýmto človekom?
Čo na to povedať, je to ustavičný stres. Už mi to pripadá úplne normálne, báť sa chodiť domov a, naopak, tešiť sa do práce, že budem mať na chvíľu pokoj a budem môcť vypnúť. Stále sme všetci v pohotovosti. Karol, môj manžel, nie je žiadny násilník, ako by sa to mohlo zdať. To, našťastie, nie. Ale dokáže sa tak rozčúliť, že sa z toho trasiem ešte hodinu. Stačí, keď niečo nie je tak, ako by si predstavoval. Nehovorím, že nie sú aj pekné chvíle, keď napríklad niekam vyrazíme, ideme na dovolenku alebo sa len tak rozprávame. Ale tých je málo a, navyše, ani vtedy sa nedokážem uvoľniť, pretože viem, že stačí nejaká drobnosť a bude zasa oheň na streche.
Prečo teda ostávate s manželom?
Je to jednoduchšie ako byť sama. Nezvládla by som to. Manžel sa o nás postará, na to sa môžem spoľahnúť. Sme pre neho dôležití. Ja aj naši dvaja synovia. Navyše ho aj napriek tomu všetkému mám rada. Beriem ho takého, aký je. Možno niekedy v budúcnosti, ale asi nie, nedokážem si predstaviť, že by som mu urobila niečo také.
