V živote ma už nič nečaká?

Kríza stredného veku nastáva, keď sa v živote zastavíme a s hrôzou si uvedomíme, že sa nachádzame v polovici cesty. Že už stojíme na vrchole kopca a čaká nás len pozvoľný zostup dole.

Petrov život spĺňal všetky predstavy o splne- nom sne. Vyučil sa za stolára a práca mu prinášala radosť a uspokojenie. Pracovať s drevom bol už od detstva jeho koníček, a keď nastúpil do firmy, ktorá navyše vítala jeho kreativitu a vlastnú iniciatívu, mal pocit, že lepšiu životnú cestu si nemohol vybrať. Navyše, šťastie mal aj na partnerku. Zoznámili sa, keď mal dvadsaťdva rokov a vzali sa o dva roky neskôr, lebo Radka otehotnela. Bola mu veľkou oporou a hoci aj ich vzťah prešiel občasnými ťažkosťami aj niekoľkými vážnejšími krízami, bolo im spolu dobre. Podporovala ho aj pri založení vlastnej firmy, ktorá sa na trhu tak dobre uchytila, že si onedlho musel nájsť ďalších zamestnancov, pretože na toľko zákaziek sám nestačil. Cítil sa vo svojom živle. Práca, ktorá ho baví, doma pokoj a pohoda, deti bez väčších problémov. V posledných rokoch však začala mať jeho firma problémy. Konkurencia bola veľká a navyše trh začali ovládať veľké obchodné domy s nábytkom za pár korún. Peter cítil, že to, čo predtým bolo zdrojom jeho radosti, ho teraz nenechá pokojne spávať. Navyše, desila ho predstava, že by mal začať robiť niečo iné. Veď stolárčina je celý jeho život. Nemá na to už silu ani čas. Uvedomil si, ako rýchlo mu život uteká. Veď tento rok oslávi už štyridsiatku! Čo teraz, ako ďalej?

JESEŇ ŽIVOTA

Na prvý pohľad sa zdá, že okolo tridsiatich piatich rokov zažívame obdobie životného rozmachu a duševnej pohody. Človek si už vytvoril akési zázemie, má stabilné zamestnanie, dostatočnú prax a celkom slušný plat. Väčšina už našla trvalého partnera a založila si rodinu. Malo by teda nastať obdobie pokoja a rastu. Obdobie duševnej stability. Skúsenosť psychológov z praxe je však iná. Odborníci sa zhodujú na tom, že vek medzi tridsiatym piatym a päťdesiatym rokom je obdobím psychologického prerodu. Mnohí z nás ho nesú s ťažkosťami, ktoré často prerastajú do krízy. Ak chcete vedieť, ako vyzerá kríza stredného veku, vybavte si postavu Kevina Spaceyho z filmu Americká krása. Alebo akúkoľvek inú tragikomédiu o mužovi, ktorý sa v štyridsiatke snaží chytiť druhý dych a vymení manželku i deti za dlhonohú mladú asistentku a stravovanie z konzerv. Alebo si pred- stavte ženu, ktorá míňa strašne veľa peňazí za kozmetiku, zúfalo sa snaží vtesnať do oblečenia svojej dcéry a každý večer strávi pri zrkadle hodiny hľadaním nových vrások. Možno si spomeniete aj na iný prípad – po uliciach totiž každý deň chodia mraky ľudí, ktorí prežívajú krízu stredného veku. Štatistiky o jej výskyte sa líšia, tie nekompromisné ju nachádzajú až u ôsmich osôb z desiatich. A navyše, striehne na nás už oveľa skôr, ako v časoch našich babičiek. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Social Science & Medicine, ktorá skúmala dva milióny ľudí v osemdesiatich krajinách sveta, vrcholí už po štyridsiatom roku života. Výnimkou sú iba rozvojové krajiny, kde zrejme ťažké životné podmienky stavajú ľudí pred rôzne iné problémy. Obdobie okolo štyridsiatky je obdobím zlomu. Začíname si uvedomovať, že z našich cieľov a ambícií uskutočníme len zlomok a zo zrkadla na nás pozerajú prvé známky starnutia. Myšlienka na to, že od smrti sme už vzdialení rovnako ako od nášho začiatku, nás núti bilancovať, konfrontovať sa s doterajším životom a hodnotami, rozhodnúť sa, ako prežiť druhú polovicu života. V tomto veku sme znovu (rovnako ako v adolescencii) postavení pred tému vlastnej identity. Kto vlastne som? A čo od života chcem? Ako si ho predstavujem? A aké sú moje reálne možnosti? Podobne ako tieto otázky prichádza aj kríza stredného veku postupne a pozvoľna. Málokomu sa stane, že by sa jedného rána prebudil s krízou, hoci jej odštartovanie na základe jedného silného zážitku nie je výnimkou. Oveľa častejšie je však jej rozvoj otázkou mesiacov, niekedy aj rokov.

NIČ UŽ NIE JE TAKÉ, AKÉ BOLO PREDTÝM

Asi najnápadnejším prejavom krízy stredného veku je nespokojnosť s vlastným životom bez ohľadu na rodinné zázemie, zdravotný stav či postavenie v práci. Dotyčný nemá záujem o nič, čo ho bavilo, všetko sa mu zdá byť nudné, trápne, nezmyselné. „Vždy som bola aktívny a spoločenský človek s mnohými záujmami. Problém je v tom, že v posledných mesiacoch sa akoby oddelilo to, čo robím, od toho, čo pritom prežívam,“ sťažuje sa štyridsaťročná Júlia. „Grilujeme, hráme na gitare a ja akoby som sa na to odrazu pozerala z výšky a hovorila si – to je tanec na palube Titaniku. Sedíme s kamarátkami ako obvykle na káve a vtipkujeme a ja mám pocit, že hovoria nejakým cudzím jazykom. Hráme s mužom tenis a zase – namiesto reálne prežívanej radosti z pohybu vidím akoby zvonku smiešnu blond postavičku poskakujúcu po kurte.“ Podobné pocity sa môžu v období krízy stredného veku objaviť aj v práci. Človek si začína uvedomovať svoje limity, jeho výkon a nadšenie už nie sú to, čo bývalo. Na všetko už nemá sily a často nevie, ako ďalej. Je ťažké prispôsobiť sa rozvoju nových technológií, registrovať všetky aktuálne poznatky. A k tomu ešte noví mladší kolegovia, ktorí prichádzajú plní elánu a motivácie. Udržať s nimi krok je nad ľudské sily.

motivá­cie. Dospievanie a raná dospelosť sú charak­terizované prebytkom síl, energie a motivácie a predstavou, že vo svete čaká na človeka úspech a šťastie, len vedieť kde to je. Stredný vek sa oproti tomu postupne napĺňa poznaním ohraničenosti vlastných síl a možností. Môže sa objaviť zníženie záujmu a úsilia zvládať nároky okolitého sveta alebo dokonca predčasná tendencia odovzdať sa osudu, usúdiť, že jedinec nemôže ovplyvniť to, čo sa s ním deje, a nakoniec rezignovať na seba ako na tvorcu svojho osudu. Toto obdobie je obdobím trúchlenia nad sebou samým: objavuje sa ľútosť, hnev, sklamanie z toho, čo bolo stratené.

PRVÉ VRÁSKY

Stopy stredného veku vidíme i na tele. Práve telesné známky starnutia často bývajú štartovacím palivom do motora krízy stredného veku. Človek začne registrovať prvé vrásky, úbytok svalov a pribúdajú aj faldíky pod oblečením. Vlasy začínajú šedivieť a vypadávať. Schudnúť je už oveľa ťažšie ako kedysi. To všetko nám surovo a bez okolkov ukazuje, že mladosť nás už definitívne opustila.

Spôsoby riešenia sú potom rôzne. Niektorí siahnu po kompenzácii v podobe plastickej operácie, iní sa pustia do úmorného cvičenia, ďalší sa rozhodnú pre radikálnu zmenu šatníka a štýlu obliekania. Akoby dúfali, že sa im spolu s tínedžerskou bundou či minisukňou vráti aj uplynulých tridsať rokov života. Táto honba za stratenou mladosťou je však skôr karikatúrou než skutočným riešením krízy, a asi aj preto často vyvoláva v okolí silné reakcie – od schvaľujúceho uznania rovesníkov s rovnakými ťažkosťami cez pohŕdavý pohľad starších kolegov až po výsmech alebo hanbu za rodičov zo strany detí. „Keď môj muž raz prišiel domov v koženej bunde, pripadala som si ako z lacnej komédie,“ zveruje sa päťdesiatročná učiteľka Dagmar. „O mužoch chytajúcich v päťdesiatke druhý dych som už všeličo počula, ale to, že sa ním stane i môj manžel, vyrovnaný a vždy dobre fungujúci otec troch detí, mi ani vo sne nenapadlo. Keď som s ním mala niekam ísť a on si navliekol svoju novú bundu a rifle, pripadala som si ako vedľa pubertiaka. Bolo mi dosť trápne, keď sme potom stretli niekoho známeho, pretože všetci na Petra uprene hľadeli a s posmechom si ho obzerali. Viem, že o nás po­tom v dedine kolovali všelijaké klebety,“ rozpráva.

Ľudský život sa dá prirovnať k dráhe Slnka: každé ráno vychádza a osvetľuje svet, na poludnie dosiahne najvyšší bod svojej dráhy, jeho lúče začínajú ubúdať a potom zapadá. Popoludnie je takisto dôležité ako dopoludnie, hoci sa riadi inými pravidlami.

MANŽELSKÁ KRÍZA

Oblasť, ktorej sa však kríza stredného veku najviac dotýka, je rodina. Pre tú býva často zaťažkávacou skúškou, ktorá preverí, na akých pevných zákla­doch stojí. Partnerský vzťah stredného veku býva charakterizovaný stereotypom, kompromi­som a niekedy aj rezignáciou na to, že by sa ešte niekedy mohlo niečo zmeniť. Partnera poznáme ako vlastné topánky a už ani nedúfame, že by nás na ňom mohlo niečo prekvapiť alebo oslniť. Ani sexuálne radovánky nebývajú po dvadsiatich rokoch manželstva to, čo kedysi, čo úzko súvisí práve s týmto zlo­movým obdobím: „V dlhoročných manželských a partner­ských zväzkoch existujú dve vývojové úlohy, ktoré nemusí byť ľahké spracovať: akceptovať telo starnúceho partnera také, aké je, a prekonať silnejúci sexuálny stereotyp, ktorý v kombiná­cii so slabnúcou sexuálnou túžbou oslabuje sexuálny zážitok. Zvládnuť tieto úlohy je ľahšie vo vzťahoch, kde pretrváva vzájomné porozumenie, úcta a láska oboch partnerov, ktoré kompenzujú vývojovo via­zané zmeny sexuality.

Pokiaľ človek tieto vývojové úlohy nezvládne, začne obvykle hľadať dobrodružstvá v iných posteliach. Mimomanželské vzťahy, často s mladšími part­nermi a partnerkami, nie sú v tomto období ničím výnimočným. Okrem sexuálnej búrky prinášajú dotyčnému predovšetkým pocit znovu nájdenej mladosti, akoby mohol oklamať vek tým, že naň jednoducho zabudne. Dávajú mu pocit, že znovu žije a že zase všetko pôjde. Kto by už nepoznal nejaký príbeh muža po štyridsiatke, ktorý zatúžil po dvadsaťročnej milenke a začal sa správať ako nezod­povedný pubertiak.

To však neznamená, že táto kompenzá­cia a túžba po mla­dom partnerovi je iba otázkou mužov. „Mám o desať ro­kov mladšieho mi­lenca a vôbec sa za to nehanbím,“ píše na diskusnom fóre štyridsaťjedenročná Renáta. „Viem, že je to strašné, ale už by som si život bez neho nedokázala predstaviť. Predtým som mala pocit, že svet už stratil akúkoľvek farbu, že už som vlastne prestala žiť. Dcéra odišla do in­ternátu a manžel trávil väčšinu času v práci. Bola som sama a život mi pretekal medzi prstami. Každý deň bol rovnaký ako ten predošlý. S Jožom je to iné. Na rozdiel od manžela je veľmi aktívny – bicyklu­jeme sa, chodíme na prechádzky do hôr, vymýšľa, čo budeme robiť cez víkend. Dal môjmu životu šťavu, po mnohých rokoch si zase pripadám, že mám pre niekoho hodnotu, že ako žena za niečo stojím.“

Práve túžba po tom, byť zase žiaduca, rozmaznávaná a obletovaná, vedie mnohé ženy v strednom veku k tomu, aby si našli mimomanželské vzťahy. Mladší muži, takzvaní „zajačikovia“, ich často obdivujú, obdivujú ich zrelosť a životné skúsenosti. Poskytujú im nežnosť a romantiku, ktorá z ich dlhodobého manželského vzťahu už pred niekoľkými rokmi vyprchala.

Tak isto, ako väčšina iných javov, nie je iba čierna alebo biela, kríza stredného veku so sebou prináša určité poklady, ktorými sa môžeme duševne obohatiť. Je však dôležité prijať ju ako výzvu na preskúmanie a prehodnotenie vlastného života. Jej stavebným kameňom totiž často býva mylný predpoklad, že úlohy a nároky druhej polovice života môžeme zvládnuť rovnakým spôsobom ako predošlú etapu. A tak lipneme na doterajšom spô­sobe života a často dokonca ešte pridáme plyn, ako keby sme sa snažili nefungujúce auto zúfalo naštartovať namiesto toho, aby sme dopravný pros­triedok vymenili. Oveľa účinnejšou stratégiou býva zmieriť sa s vlastným vekom, prijať život taký, aký je, nájsť nový smer a nové hodnoty. A práve to nám môže pomôcť toto obdobie nielen prekonať, ale aj vyjsť z neho bohatší, niekam sa v živote posunúť a dať mu hlbší zmysel. Ako hovorí Arthur Scho­penhauer: „Prvých štyridsať rokov nášho života dodáva text, nasledujúcich tridsať rokov komentár k nemu, až ktorý nás naučí chápať pravý zmysel a súvislosť textu.“

MÔJ ŽIVOT S… KRÍZOU STREDNÉHO VEKU

Štyridsaťpäťročný František bojuje s krízou stredného veku už niekoľko rokov. Neskutočne mu otočila život naruby a vyvolala v ňom zmätok a ne­istotu.

Kedy sa u teba objavila kríza stredného veku?

Na ten okamih sa pamätám celkom presne. Pred štyrmi rokmi som bol na stretnutí po strednej škole a zažil som obrovský šok. Pekné okaté dievčatá sa za tie roky zmenili na usadnuté tetky a chlapci z našej triedy, s ktorými sme fajčievali za školou a navzájom si kryli chrbát pri všelijakých úletoch, tam vyzerali ako vyžratí oteckovia, čo sa blížia k dôchodku. Veľké bruchá, dvojitá brada, niektorí už dokonca začínali plešatieť. Vrátil som sa ako urieknutý. Prvý raz mi došlo, že som sa možno zmenil aj ja a že mladosť je už definitívne fuč. Uvedomil som si, čo sa to s nami stalo. Odvtedy som sa pozeral na svet inak. Videl som manželku kritickejšie, všímal som si nedostatky, ktoré pre mňa predtým neboli podstatné. Ako som ich mohol toľko rokov nevidieť?! Ako som mohol prehliadať, že chodí po byte vo vyťahaných teplákoch a maľuje sa, už len keď ideme do divadla? Začal som byť čím ďalej, tým nepríjemnejší a protivný na ňu i na deti, akoby oni mohli za môj pokazený život.

A ako na to reagovali?

Najprv si to veľmi nevšímali, ale ja som stále pridával na intenzite. Možno som i podvedome chcel, aby situácia dopadla tak, ako nakoniec do­padla. Žena sa odo mňa odsťahovala aj s deťmi a práve prechádzame rozvodovým konaním. Priznávam, asi sa to so mnou nedalo vydržať. Trávil som doma stále menej a menej času, a keď už som tam predsa len bol, vždy som len nadával, že sa mi to či ono nepáči. Väčšinu času som teda trávil v práci, kde som sa cítil aspoň trochu potreb­ný. Doma mi všetko naznačovalo, aký som už starý a nemožný. A potom do toho všetkého prišla Katka, moja kolegyňa z práce, s ktorou sme si padli do oka a ktorá ma dokáže aspoň na chvíľočku vtiahnuť do sveta, kde čas nehrá rolu a kde si pripadám ako ob­divovaný a príťažlivý muž.

Čo myslíš, čo sa bude diať ďalej?

To sa nedá povedať, mám pocit, že sa celý môj život otriasa v základoch a otáča sa o stoosemdesiat stupňov. Nedokážem si predstaviť, ako dopadne táto zmena. Ani či sa to niekedy skončí a bude zase dobre. Ani nemám jasno v tom, čo by tým do­brým výsledkom malo byť… Niekedy mám pocit, že už nevládzem a neviem, čo je správne. Občas mi je veľmi smutno za deťmi, za bývalou ženou, za predošlým životom, inokedy si však hovorím, že žijem len raz a chcem si ten život užiť naplno. Nevyznám sa v sebe a väčšinu dňa trávim ako au­tomat. Prosto automaticky robím, čo sa odo mňa očakáva a snažím sa to všetko nejako prežiť.