Markéta si nikdy nemôže byť istá, čo je jej predstava a čo realita. Trošku ako Russel Crowe v Čistej duši. Aké to je, keď na ňu príde psychotický atak? A máme dôvod sa takéhoto človeka báť?
Je to strih. Napríklad si práve kupujete na peróne párok v rožku a okrem toho, že vás príšerne bolí hlava, sa nič nezvyčajné nedeje. Lenže potom zodvihnete oči a stŕpnete od hrôzy, pretože sa pozeráte do očí chirurgovi, ktorý sa práve chystá rozrezať vás na kúsky. Náhle ste v inej realite a nič a nikto vás nepresvedčí, že nie je skutočná. Ak by sa na vás v tej chvíli rútil vlak, neuvidíte ho. Namiesto toho zažívate, aké to je, keď vás porciujú skalpelom. Až to skončí, nič si nepamätáte. Že sa niečo stalo, poznáte len podľa vykričaných hlasiviek. Asi sa preberiete aj priviazaná k posteli na samotke psychiatrickej liečebne a budete sa pýtať – čo sa stalo? Takto nejako to vyzerá, keď u Markéty, štyridsaťdvaročnej invalidnej dôchodkyne, predtým účtovníčke, prepukne atak choroby nazývanej paranoidná schizofrénia.
Žena v klietke
Mala devätnásť, pracovala v Taliansku ako spoločníčka jednej staršej dámy, keď prišiel jej prvý záchvat. „Opisovali mi, že som starej panej najprv začala nadávať a bola nazúrená. Ja som pritom nikdy v normálnom stave nenadávala. Vydesená rodina zamestnávateľky zavolala lekára, ktorý mi pichol upokojujúcu injekciu a zavolali môjmu otcovi, aby si po mňa prišiel. Keď sme sa vracali autom domov, mala som intenzívny pocit, že ma sledujú mimozemšťania. Vyskočila som z auta a utiekla. Otec ma dohonil, a keď sme prišli domov, odviezol ma rovno do nemocnice. Odtiaľ už ma viezli vo zvieracej kazajke na psychiatriu.“
Po pár dňoch, počas ktorých sa ju pokúšali upokojiť medikamentmi, ju museli dať do izolácie a priviazať k posteli. Svojím krikom a správaním narúšala chod celého oddelenia. Na samotke počas nasledujúcich dvadsiatich troch rokov strávila ešte veľa času, vie dokonca, čo znamená byť zatvorená v klietke. „Dodnes sa mi o tom sníva, ale chápem, že to niekedy inak ani nejde. Psychotik má totiž obrovskú silu. Kričala som, mala som strašné halucinácie, videla som príšery.“
Ocitnete sa v inej realite. Keby sa na vás rútil vlak, neuvidíte ho.
Idú po mne
Po jej prvom zrútení nasadili Markéte lieky, s pomocou ktorých mohla ešte pár rokov normálne pracovať, ale pretože ich odmietala brať, ataky sa každé tri roky vracali. Dnes je na plnom invalidnom dôchodku. „Vedľajšie účinky vtedajších liekov boli hrozné, preto som ich odmietala. Vyzerala som ako zdrogovaná, neustále som sa triasla na celom tele, zle som videla, nemyslelo mi to, bolo mi zle od žalúdka a tiež som veľmi pribrala.“ Aj napriek tomu, že jej otec nosil prášky do postele, aby mal istotu, že ich berie, našla si vždy spôsob, ako ich neprehltnúť. Schovávala ich pod jazykom, vypľúvala do záchoda. „Lenže keď sa pobyty v nemocnici opakovali, pochopila som, že lieky musím brať, a to zrejme celoživotne.“
Ako je možné, že sa hranica medzi vedomím a podvedomím pretrhne a to, čo je vo vnútri, sa premieša s tým, čo je vonku, teda že choroba prepukne? Na vine môže byť genetická predispozícia, úraz hlavy alebo choroba, napríklad zápal mozgových blán, ktorý Markéta v detstve prekonala. Štartérom potom býva nejaký druh extrémneho správania. „Viem presne, čo prvému ataku predchádzalo. Začula som v televízii, že sa niekto zahrabal do zeme, aby dokázal, že vydrží bez kyslíka a jedla. Napadlo mi, že všetkým dokážem, že je možné vydržať bez jedla a bez spánku. Často sa pýtam sama seba, či by choroba prepukla, keby som to vtedy neurobila, ale na to mi doktori hovoria, že samotné rozhodnutie nespať a nejesť už o niečom svedčí.“ Sedem dní vydržala nejesť a nespať, a potom sa jej osobnosť úplne zrútila. Prečo si dala taký nezmyselný cieľ? „Môj pán psychológ mi vysvetlil, že mám potrebu stále niekomu niečo dokazovať. Mám dobrých rodičov, ale otec má všetko rád pod kontrolou. A ja som sa mu snažila celý život až patologicky zavďačiť.“
Príchod aury
Keď sa snažila vypozorovať, kedy záchvaty prichádzajú (tomu varovaniu sa hovorí aura), zistila, že im predchádza nesústredenosť. „Keď som v práci potrebovala skopírovať jeden papier, a pristihla som sa, že ho kopírujem už piatykrát, vedela som, že to príde.“ Upozornením, že choroba môže o chvíľu prejaviť svoju tvár, je stupňujúca sa bolesť hlavy až na nevydržanie.
Markéta je presvedčená, že ataky prichádzajú vo chvíľach, keď sa jej otvára podvedomie. „Verím, že človek, ktorý je psychicky chorý, môže vidieť niekam, kam vidieť nemá. Ľudia so sklonmi k psychickým chorobám sa veľmi zaujímajú o filozofické otázky typu, čo je po živote, čo je správne a čo nie, či sa má hovoriť pravda vo všetkých prípadoch, keď je zároveň zraňujúca a podobne. Na tieto otázky dostávam počas atakov odpovede, ktoré si však ale nikdy nezapamätám. Tieto myšlienky mi dokážu spustiť záchvat. Tak isto mi škodí joga, mám počas cvičenia čudné predstavy a psychológ mi potvrdil, že pre duševne chorých nie je joga vhodná, pretože napomáha otváraniu podvedomia. Viete, veľmi sa nevie o tom, že psychotici sú často až príliš dobrí a úprimní ľudia, ale idú až k samotnej podstate, kedy sa už vlastne dobro stáva zlom. Hovorí sa len o tom, akí sú agresívni a nebezpeční, a to mi je ľúto. Preto som napísala v spolupráci s Libušou Horkou knižku V tieni za zrkadlom, ktorú vydalo nakladateľstvo Triton, veľmi mi pomohlo, že som sa zo svojej bolesti mohla vypísať.“ Psychicky chorí ľudia majú kvôli zvýšenej senzibilite problém s uzemnením, a práve písanie sa im odporúča, pretože ceruzka v ruke ich udržiava v kontakte s materiálnou realitou, podobne ako napríklad práca v záhrade.
Neviem, čo robím
Predstavy, ktoré jej občas nahradia realitu, môžu byť bežné alebo bizarné, často velikášske. „Raz som prežívala, ako ma lekári rozrezávajú na kúsky, a potom zase zošívajú dohromady. Vedela som, že je to nejako spojené so slávou. Bola som presvedčená, že som prvý človek, na ktorom sa to podarilo. Niektoré predstavy sú ale z bežného života, a niektoré veci sa neskoršie aj splnili, napríklad keď som vedela, že otec má niečo so srdcom, ešte v dobe, keď mu nič nebolo, dnes už má tri bypassy. Niekto počuje hlasy v hlave, ja mám skôr vizuálne a zmyslové halucinácie. Napríklad, že som zatvorená v horiacom dome, nemôžem sa dostať von a som celá popálená. To sa končí väčšinou zachrípnutím a modrinami. Niekedy je to však aj vtipné. V izolácii som mala nádobu na vykonávanie potreby a posteľ. Pamätám sa, že som zrazu dostala do hlavy príkaz vyriešiť podstatu problému, nepýtajte sa ma akého, pretože neviem. Stiahla som z postele obliečku, namočila ju, posteľ som obrátila hore nohami a navrch som položila matrac. Problém bol takto vyriešený.“ Kvôli čudným alebo násilným prejavom sa ľudia psychotikov boja a podľa Markéty na to aj majú dôvod. „Nikdy neviete, aký film tomu človeku práve beží v hlave. Hovorím úprimne, že ak mám atak, neviem, čo robím. Počas záchvatu by mal byť každý hospitalizovaný.“
Markéta je desať rokov vydatá. V manželstve, ktoré je živnou pôdou na podozrievanie aj pre zdravých jedincov, sa paranoik ani jeho partner skutočne nenudia. „Raz som mala chrípku, a tak som požiadala manžela, aby spal v inej miestnosti. Lenže v noci som ho chodila každú chvíľu kontrolovať s presvedčením, že za ním chodí cudzia žena. Všetko to vydrží, je to skutočne dobrý človek a pomáha mi, ako len vie.“
Psychicky chorý človek môže nazerať niekam, kam nemá.
Plusy a mínusy
Niekedy Markéta cíti, že sa jej ľudia boja a vyhýbajú, a to ju zraňuje. „Najviac sa ale stigmatizujeme my samotní. Chorý totiž musí prijať seba samého, a to nie je jednoduché. Koľkokrát som sa seba samej pýtala, prečo, začo.“
Ale keď sa jej opýtam, či má jej postihnutie aj nejaké pozitíva, neváha ani chvíľku: „Verím, že ma tá bolesť niekam posúva. Choroba mi dala väčšie poznanie seba samej. Kedysi som si myslela, že som dobrý človek, úžasný, prajúci druhým. V nemocnici som v sebe objavila aj zlé vlastnosti, svoju temnú stránku. Všetko pekné máme vo vedomí a v podvedomí si schovávame to, čo o sebe nechceme vedieť. A toto sa mi otvorilo v psychóze. Je to tvrdá škola, ale tiež stretnutie s vlastným ja. A to je šanca k náprave.
foto: Unsplash.com
