Vladimír Černý – Boli situácie, keď ma jednoducho hodili do vody

Sú rozhovory, po ktorých si opakujete, že je to len práca, aby vás neškrelo, že z nich odchádzate so zlým pocitom aj zlým nahratým materiálom. A potom sú také, keď si nemusíte hovoriť nič, len sa usmievate – a doslova z vás kričí, že práve kvôli takýmto chvíľam svoju prácu milujete. A napokon je výnimočne pár takých, keď si hovoríte, stálo to za to, aj keby som už nikdy nič nenapísal. Rozprávať sa s hercom, riaditeľom Divadla Astorka Korzo ’90 a aktuálne hviezdou pripravovaného seriálu Večne mladí Vladom Černým je ten tretí prípad. Vy ste sa narodili dvom vrcholovým športovcom.

Mama bola plavkyňa, otec moderný päťbojár. Očakáva sa automaticky, že počali nasledovníka?

Niečo také tam bolo. Najmä zo strany otca, ktorý ma často brával na tréningy so sebou, ale nikdy som ne­mal pocit, že by ma do niečoho tlačil. Stačilo mu, že sa mi to páčilo. Chodili sme na kone, na ktorých som sa naučil odmalička jazdiť, učil som sa šermovať, už ako malý som plával… Aj keď treba povedať, že väč­šinu času boli obaja mimo domu, takže som býval a vyrastal u starých rodičov. Obaja rodičia boli v tom čase totiž ešte aktívnymi športovcami, a hlavne keď som mal päť-šesť rokov, tak sa rozviedli.

Ako ste to prijali?

Mal som úžasných starých rodičov. Bývali sme na Červenom kríži nad hradom, kde bola vtedy kopa detí, takže som si jednoducho užíval detstvo. Vyras­tali sme vonku, na uliciach, hrali sme všetky tie kla­sické hry na Indiánov. Mám na to len tie najkrajšie spomienky. Mal som sa veľmi dobre.

Ani od detí okolo seba ste nepočúvali – kde máš mamu? Kde máš otca?

V istom čase áno, ale potom som zostal žiť s otcom v jeho novej rodine. A mama mala zase svoju.

A do tých šiestich rokov, kým boli ešte spolu?

V tom veku som sa tým nijako nezapodieval. Myslím, že som to ani nevnímal. Mal som naozaj o všetko postarané, dokonca si myslím, že som bol dosť roz­maznávané dieťa. Jednak starými rodičmi a jednak otcom. Keď bol doma, vždy sa mi snažil venovať toľ­ko, koľko sa dalo, až do tých siedmich-ôsmich rokov, keď sa znovu oženil.

Práve vtedy sa začala vaša herecká kariéra, na ktorú vás pre zmenu smerovala stará mama…

Babka, ja som ju volal babi, pochádzala z Moravských Čelechovíc na Hané a ako mladá bola ochotníckou he­rečkou. Aj mňa teda naháňala, aby som chodil naprí­klad na gitaru. Ale veľmi som ju neposlúchal. Len čo som zašiel za roh, gitaru som niekde oprel a hral som s chalanmi na ulici futbal. Ale keď sme mali na škole v tretej alebo štvrtej ľudovej recitačné súťaže, už ma nenechala sa tak ľahko prešmyknúť. Trvala na tom, že sa na tom musím zúčastniť, skúšala ma básničky…

Vám to v tom veku už niečo hovorilo? Alebo ste sa vzpierali?

Hlavne som to chcel mať čo najrýchlejšie za sebou. Načo sa teda vzpierať…? Splnil som babke, čo chcela, a bolo.

Na herectvo ste teda nepomýšľali, napriek tomu ste sa hercom predsa len stali. Opäť zapracovala „babi“, alebo to bola náhoda?

Tentoraz si ma všimla pani učiteľka Pitoňáková, kto­rej manžel pracoval v televízii. Vďaka nej som sa do­stal k prvým hereckým úlohám. Najskôr si ma vybral režisér Pogran do detského filmu Havko o chlapcovi, ktorý zachránil psíka so zlomenou nohou.

Uvedomovali ste si, že sa z vás stáva herec, alebo to bola pre vás stále len hra?

Vôbec som netušil, že to, čo robím, je nejaké herec­tvo. Jednoducho mi povedali, toto je psík, tvoj kama­rát, vnímal som, že svieti kamera, režisér mi niečo rozprával, osvetľovači svietili, ale ja som sa hlavne staral o psa. A nakoniec z toho vznikol veľmi úspešný detský krátkometrážny film.

Pamätám si, že ďalšiu rolu ste si nečakane zabez­pečili sám…

(smiech) Áno, rozbil som režisérovi Bielikovi okno. Býval presne tam, kde sme sa hrávali, volali sme to „na kopečku“. Aj som sa pustil do behu, ale on mal také dlhé nohy, že ma po pár krokoch dobehol. No namiesto výprasku, ktorý som čakal, sa ma spýtal, čo robím na druhý deň. Či by som nechcel prísť, že do filmu Jánošík práve vyberá deti. Samozrejme, že som prikývol – prídem.

Len preto, aby ste nedostali? Alebo ste to mienili aj dodržať?

Sám by som možno nešiel, ale povedal som to doma a babi sa toho hneď chopila. Na druhý deň ma pocti­vo doviedla na Kolibu, kde sa ma pýtali hlavne na to, či sa bojím koní. Keďže som v tom čase vďaka otco­ vi už jazdil, bolo v podstate rozhodnuté. Alebo mi to prinajmenšom veľmi pomohlo.

Pamätám si tie zábery z filmu a podľa mňa ste boli hlavne veľmi sympatický pekný chlapček.

To už neviem. Keď sa na tie fotky pozriem ja, skôr sa pýtam – kto toto je? Čo to je za človiečika…?

To nakrúcanie bolo úplné iné, ako ste zažili pri Havkovi. Nehovoriac o tom, že Jánošík bol plný hereckých legiend. Prišiel s tým aj pocit, že toto by sa páčilo aj vám a chcete byť ako oni?

Vôbec som nad tým ešte neuvažoval. To prišlo až ne­skôr s ďalšími rolami. Pani Lokvencová Husáková, ktorá mi v Jánošíkovi hrala babku, ma totiž vzápätí volala, že potrebuje na Novej scéne mladého chala­na do Majakovského hry Dvanásta odbila. A takýchto postáv som mal vďaka tomu filmu potom ešte niekoľ­ko, takže som sa sám postupne začal zaujímať o veci okolo herectva. A po čase som si poslal prihlášku na Vysokú školu múzických umení. Ale popritom som ešte stále športoval a dosahoval som veľmi zaujímavé výsledky, na základe ktorých, som sa dostal do repre­zentačného výberu juniorov.

Čiže to nebolo len chodenie s otcom na tréningy, aby ste boli spolu, ale reálne ste videli svoju bu­dúcnosť v športe?

Otec bol populárnym športovcom, ktorý vyhrával, a keď som bol s ním, prirodzene sa to všetko, čo zaží­val, lepilo aj na mňa. Chcel som byť ako on. A keď to videl, podporoval ma a veril mi, a ja som si myslel, že dosiahnem to, čo dokázal on.

Verili ste, že môžete byť taký dobrý?

Do sedemnástich áno. Potom prišlo obdobie, keď ma začali zaujímať iné veci a nechcel som už pokračovať ako vrcholový športovec. Cítil som, že musím hľadať nejakú inú cestu. Otec bol síce sklamaný, no do ničo­ho ma nasilu nenútil. Keď som chcel ísť na tréning, šiel som, keď nie, netlačil na mňa. Napriek tomu som sa dostal na majstrovstvá sveta juniorov do Anglicka, kde sme ako tím skončili štvrtí iba pár bodov od me­daily. Ako šesťnástročný som bol najmladším účast­níkom majstrovstiev, a mnohí oveľa straší obdivovali moju výkonnosť. Po návrate z Anglicka som ešte ako tak trénoval a v roku 1974 som bol členom družstva TJ Slavín, ktoré v tom roku vyhralo Majstrovstvá Čes­koslovenska. Potom som s vrcholovým športom defi­nitívne skončil.

Napriek tomu, že ste sa v podstate už dotkli vr­cholu a ukazovalo sa, že naozaj môžete byť ako otec?

Začal som žiť inak. Boli 60. roky, vtedy sa jednoducho žilo. Okrem krčiem a vinární sme chodili do brati­slavského Véčka, na muziku, a odtiaľ na žúr k nieko­mu, kto mal voľný byt. A hlavne už som začal koketo­vať s tým, že chcem ísť na herectvo. A pravidelne som chodil do divadiel a na koncerty.

Otec nebol proti?

Nie. V tomto som mal voľnú ruku. Aj keď prežíval nejaké vnútorné sklamanie, nedal mi to pocítiť. Skôr som to na ňom sám videl. Na druhej strane však ve­del, že moderný päťboj v tom čase nebol šport, kto­rý by bol finančne zaujímavý. Všetci tí ľudia to robili väčšinou popri zamestnaní, pretože ich to bavilo.

Celý čas spomíname len otca, bolo automatické, že ste zostali s ním? Prečo ste nešli k mame?

Neviem, ako to bolo v tom čase medzi rodičmi, ale pre mňa bolo úplne prirodzené byť u otca. K mame som sa potom dostal až ako väčší, ale máme výborný vzťah. Vždy sme ho mali dobrý.

Vrátim sa teda k herectvu, ktoré vás viditeľne chytilo viac ako päťboj, čo neuniklo ani prijíma­cej komisii na VŠMU a zobrali vás hneď na prvý­ krát, ale viem, že ste tam museli ísť ešte raz… Čo sa stalo?

Vyhodili ma… (úsmev)

Ale prečo?

Bohémské záležitosti… Skrátka som nečakal, že budem mať takého profesora, betálneho a fantas­tického, ako bol Zachar. To bol neskutočný človek, u ktorého neexistovalo, že by chýbal čo len na jednej hodine. Prišiel, aj keď mal zápal sedacieho nervu. Ale došlo mi to neskôr, a tak som na začiatku, namiesto toho, aby som sedel v škole, chodil s rôznymi ume­lecky nadanými kamarátmi na pivo. V Starom Meste bolo neskutočne veľa dobrých krčmičiek. (smiech)

… takže sa nie vždy podarilo prísť do školy.

Asi tak. Raz sa nám s Mirom Košickým, ktorý študo­val réžiu asi o dva roky vyššie, dokonca stalo, že mu niekto povedal, kde sedíme, a profesor Zachar tam po nás normálne prišiel, aby sme šli do školy. To bol taký prvý zdvihnutý prst, že pozor. Druhá vec bola, že sme v prvom a druhom ročníku mali prakticky zakázané filmovať. Mali sme zostať nepopísaným papierom a až škola z nás mala urobiť hercov. Ale ja som práve v tom prvom a druhom ročníku dostával najviac ponúk. Nikdy v živote som ich už nemal toľko ako v tom čase. Napriek tomu som to dodržiaval, po­tom však prišiel jeden film, volal sa Brat, ktorý robil režisér Evžen Šimko, a tomu som už neodolal. V ško­le som to však zatajil. Dlho sa darilo, aby to tak zosta­lo. Ale potom ma niekto bonzol pánovi profesorovi, a vyriešilo sa to tak, že ma prosto vyhodili zo školy, lebo som tak trochu nestíhal školské povinnosti.

Ten film musel stáť za to… Ako ste to zobrali? Bol to pre vás koniec sveta?

No, bol to rozhodne „prúšvih“. Našťastie sme počas štúdia už hrávali v Národnom divadle. Ja som účinko­val v hre Herodes a Herodias, ktorú režíroval práve Zachar. A tam som chodil ďalej, aj keď som bol už pol roka vyhodený zo školy. Stál som tam vždy presne o šiestej, hodinu pred predstavením. Potom sa raz stalo, že Oldo Hlaváček nemohol hrať, už si nepamä­tám, či si zlomil nohu alebo niečo podobné. A vtedy profesor prišiel za mnou: „Vladko, naučil by si sa toto za Oldíka?“ Keďže som celý čas stál na javisku ved­ľa Olda, všetky tie jeho repliky som už ovládal. Bez problémov som to teda povedal za neho, predstave­nie sa odohralo a potom som to už hrával aj ďalej. A po jednom z predstavení prišiel Zachar za mnou a pýta sa: „Čo robíš v utorok?“ Ja hovorím – nič, pre­čo? „Tak príď na pohovory…“ Na prijímačkách už odo mňa potom ani nič extra nechcel, vedel som teda, že ma chce zobrať naspäť.

To bolo ako návrat strateného syna. Aký ste sa vrátili?

(úsmev) Trošku som sa scivilizoval. Školské povin­nosti som dal na prvé miesto, a tak som to nakoniec aj dokončil.

To už ste si asi nevedeli predstaviť, že by ste robili niečo iné…

To som teda nevedel. Keby ma vtedy znovu „vyliali“ zo školy, zrejme by som sa potĺkal na voľnej nohe a snažil sa niekde herecky upichnúť.

Vráťme sa k rodine. Váš otec sa znovu oženil a vám sa narodil brat, neskôr známy muzikant Ďuro Černý, ktorý sa zjavne takisto „nepotatil“. Nemal otec ani pri ňom tendenciu viac tlačiť, aby šiel v jeho športových šľapajach?

Nie. Ďuro bol ešte rozmaznanejšie dieťa ako ja.

Bol medzi vami desaťročný vekový rozdiel. V do­spelosti to nebol problém, ako ste ho však vníma­li, kým bol malý? Bol medzi vami nejaký súrode­necký vzťah napriek tomu, že keď on mal desať, vy ste už boli dospelý dvadsaťročný muž?

Samozrejme. Človek prirodzene pociťuje, že mlad­šieho brata treba ochraňovať. Aj keď zaujímavejšie to, samozrejme, bolo po tom, čo vyrástol. Bohužiaľ, padol do drog a to bolo tvrdé.

Myslíte, že to bolo tým, že kým divadlo vyžaduje disciplínu, muzikantský život je jeden veľký žúr?

Ale aj Ďuro neskutočne tvrdo trénoval. Teda, tréno­val… On mal taký neskutočný talent, že keď mu otec kúpil bubny, hneď na nich vedel hrať. Mal rytmus, vý­drž, prosto všetko. Bicie sú pritom neskutočná drina. Jeden koncert, a ste úplne vyšťavený. Bohužiaľ, asi aby vládal, pomáhal si práve drogami. To bola celá jedna generácia chlapcov, ktorí do toho jednoducho padli.

Vám to nikdy nehrozilo?

Nie. Ja som sa toho bál. Možno som vyskúšal „ma­riánku“, ale tvrdé drogy u mňa neexistovali. Brácho a títo mladší chalani to však, bohužiaľ, brali ako vec, ktorá k muzikantom patrí. Mysleli si, že tak budú lepšie hrať. Že v sebe musia objavovať stá­le nové trináste komnaty… Ale ukázalo sa, že tak to nie je.

Snažili ste sa ho zachrániť?

Ježišikriste, samozrejme. Lenže ono sa to v podstate nedalo. Našťastie sa z toho potom dostal a bol to dia­metrálne odlišný človek ako ten, čo tomu prepadol. Tam boli viacerí takí kvalitní ľudia, ktorí sú dnes na­šťastie špičkovými umelcami. Ale ich rodiny sa roz­padávali. Aj otec s bráchom boli na nože tak, že sa to už viac snáď ani nedalo. Bolo to ako balvan, ktorý gniavil všetky vzťahy.

Čo to spravilo s jeho talentom?

Stále bol odo mňa talentovanejší o sto percent. Toto som si uvedomoval celý čas.

To neviem posúdiť…

Ale ja áno. Čohokoľvek by sa chytil a zamakal by na tom, tak by to dokázal. Mal talent na réžiu, na fotku, na všetky možné veci, ale v podstate si ho, s prepáče­ním, presr*l.

Myslíte, že tie zdravotné problémy, ktoré ho na­koniec pred deviatimi rokmi zabili, boli dôsled­kom tohto obdobia?

Stopercentne. To sa ukázalo. V podstate však zomrel na strach z lekárov. Radšej sám seba presviedčal, že to ešte nie je také vážne. Ale odkladať veci takmer vždy znamená prísť neskoro.

Uvedomujete si, koľko ste toho v živote museli zvládnuť? Že ste museli byť celý život silný? Tým­to sa to totiž neskončilo. Vášmu synovi krátko po nástupe do školy diagnostikovali leukémiu. A opäť sa od vás čakalo, že budete ten, kto sa len tak nezloží… Vedeli ste, koľko sily vo vás je?

Nie. To sa objavovalo postupne. Jednoducho prišla ďalšia situácia, na ktorú som musel nejako reagovať. Vždy vás v takýchto chvíľach hodia do vody – a plávaj­te. Buď sa zachránite, alebo nie.

Keď ste prežívali strach o brata, ten vám v tom najhoršom období veľa nádeje, že to bude dobré, nedával. Ako to bolo pri synovi – dokázali ste na­priek všetkému veriť, že on sa z toho dostane?

Pri synovi stopercentne. Absolútne som nepochybo­val. Každý deň som bol v nemocnici, čo bolo, samo­zrejme, strašne náročné. Kým sa podarilo dostať ho do remisie, bol najprv päť dní v nemocnici, tri dni doma a postupne sa to menilo, pričom tá liečba trva­la takmer päť rokov. Dnes je to však našťastie zdravý muž.

Dalo sa popri tomto hrať?

Na úplnom začiatku som musel prácu odmietať. Ve­del som, že syn potrebuje, aby som bol dennodenne pri ňom. Neviem si predstaviť, čo by bolo, keby som tam dva-tri dni neprišiel.

Výzvy pokračovali aj potom. Tentoraz síce pozi­tívne, ale nič to nemenilo na tom, že silu a pevný chrbát to chcelo, aj keď ste prebrali vedenie Di­vadla Astorka Korzo ’90…

Bola potrebná kontinuita. Ľubo Gregor ako riaditeľ odchádzal a život to poskladal tak, že som v tej chvíli bol na nejakom mieste a musel som sa k tomu posta­viť. Tak som to zobral a riaditeľom som dodnes.

K pôvodnému Divadlu na Korze ste vraj mali od mlada špeciálny vzťah…

Chodil som ako blázon na každé predstavenie Lasicu a Satinského. Videl som všetky. A potom ma tam v se­demdesiatom roku ešte ako študenta dotiahla Zita Furková do inscenácie Vlada Strniska Les, kde som alternoval práve s Milanom Kňažkom. Nakoniec to bol posledný rok existencie divadla, kým ho režim zavrel.

V Korze sa totiž hralo viac ako len divadlo… Čo však chcelo odvahu. Nemali ste strach, že skončí­te ako spomínaná dvojica Lasica a Satinský, ktorí dostávali jednu stopku za druhou?

Nemal. Bol som mladý a teoreticky mi to bolo asi jed­no. V podstate každé predstavenie vrátane klasických kúskov malo medzi riadkami niečo, čo sa nepome­novávalo, ale medzi javiskom a hľadiskom vznikalo akési spoločné kolektívne vedomie. Vedeli sme, že všetci vedia… Preto tie predstavenia mali obrovský úspech. Nazvali sme to, že sú to klasiky s presahom do súčasnosti. A v podstate sa to v našich predstave­niach udržiava dodnes.

Zrazu ste mali za túto legendárnu značku zodpo­vednosť vy. Nebola to priveľká ťarcha? Spávali ste dobre?

(smiech) Tým, že som taký, aký som, športovec, tak áno. Ďakujem za opýtanie…

Úspešný príbeh divadla po jeho obnovení v roku 1990 pokračuje teda vďaka vám už ďalších tridsať­päť rokov. Vybralo si to nejakú daň v súkromnom živote? Čo robí úspešná kariéra so vzťahmi? Dá sa zvládať na sto percent jedno aj druhé alebo to za­ručene niekde praskne?

Nemusí to prasknúť.

Napriek tomu ste druhýkrát ženatý…

Ale nie kvôli divadlu! (úsmev) Skrátka a dobre, bol som mladý. To súviselo s tými bohémskymi rokmi. Boli obdobia, keď som napríklad tri dni neprišiel do­mov. Moja prvá žena bola neuveriteľne tolerantná, ale potom sme sa dohodli, že nám bude lepšie odde­lene. No dodnes máme veľmi dobrý vzťah.

Dnes ste opäť roky šťastne ženatý. Poučí sa človek teda z vlastných chýb? Dozrie?

Máte pravdu, naozaj som šťastne ženatý a veľmi spo­kojný. Asi som dozrel. Skrátka už je mu trápne robiť tie isté chyby. Brzdí ho zdravie, rozum…

Dúfam, že nechcete povedať, že starne? Aktuál­ne máte totiž za sebou nakrúcanie nového seriá­lu televízie Joj Večne mladí s Milanom Kňažkom a Bolkom Polívkom. Verím, že sa tak aj cítite…

Už asi pomaly ani nie, ale snažím sa… (smiech)

FOTO: ARCHÍV M. M.