Dnešné deti oplývajú značnou mierou sebadôvery a sú veľmi činorodé. Na druhej strane je u nich zjavná istá absencia mantinelov. Tie im musíme vytvoriť ešte v dobe, kým začnú chodiť do školy, usudzuje psychológ Mgr. Polák.
Pracujete s celými rodinami?
Áno, často je veľmi vhodné zapojiť do terapie celú rodinu vrátane detí, ktorých sa, samozrejme, rodinné ťažkosti tiež týkajú. Musí to však byť vhodnou formou. Ako príklad by som mohol uviesť metódu „Ostrov rodiny“, kedy si celá rodina na podlahe pomocou povrazu vytyčuje priestor ostrova, ktorý hernou formou reprezentuje samotnú rodinu, a jej jednotliví členovia si tak môžu uvedomiť skutočné pravidlá vzájomného spolužitia a svoje vzťahy.
Myslíte si, že sa dnes rodičia vzhľadom na tlak doby deťom menej venujú?
Nezabudnime, že žijeme v krajine, kde socializmus oslobodil ženy od ich rodín a poslal ich do pracovného procesu. Kapitalizmus z toho urobil len takrečeno ekonomickú nevyhnutnosť. Pred nami všetkými stojí rozhodnutie, koľko času trávime prácou a koľko času inými, nezárobkovými aktivitami. Či sa nám to páči alebo nie, život je plný rozhodnutí. Len čo sa rozhodneme pre jednu alternatívu, automaticky tým zavrhujeme všetky ostatné možnosti. Páči sa mi anglické príslovie: „Kto chce mať koláč, ten ho nesmie zjesť.“
Poznám jeden starý vtip: Matka porodí dieťa, prebaľuje ho, obskakuje, robí, čo mu na očiach vidí. Po piatich rokoch zájde s dieťaťom k psychológovi s otázkou, či by ho už nemala začať vychovávať. „Choďte domov,“ zalomí rukami psychológ: „Stratili ste päť najcennejších rokov!“ Je to i váš názor?
Postup tejto mamičky prospieva dieťaťu zhruba v prvom roku života. Potreby veľmi malého dieťaťa by mali byť v rozumnej miere uspokojované milujúcimi a starostlivými rodičmi, najmä matkou, a to bezprostredne potom, čo sa dieťa prihlási o ich uspokojenie. Klasik vývojovej psychológie Erik Erikson vraví, že počas prvého roku života dieťaťa sa u neho buduje budúci vzťah k celému svetu. Práve zaobchádzanie s dieťaťom a uspokojovanie jeho potrieb rozhodne o tom, či bude v budúcnosti považovať svet za priateľský a dôveryhodný, alebo za nebezpečný a podozrivý. Neskôr už je postup mamičky z anekdoty pre dieťa priamo škodlivý. Je pravda, že to, čo označujeme v psychológii ako osobnosť človeka, je do značnej miery utvorené pred nástupom dieťaťa do základnej školy, teda pred tým, než sa dieťa naučí čítať a písať a kým sa u neho plne rozvinie myslenie.
Vnímate nejaký rozdiel v správaní dnešných detí a detí predchádzajúcich generácií?
Rozdiely tu nepochybne sú. Dnešné deti väčšinou nevykazujú známky strachu a určite si nedávajú taký pozor na to, čo a kde hovoria, ako to bolo bežné u prednovembrových generácií. Zdá sa mi, že ubudlo i studu a pocitu previnenia. Dnešné deti vykazujú značnú mieru sebadôvery a sú veľmi činorodé. Na druhej strane môže táto činorodosť pôsobiť ako istá „odbrzdenie“, ale to už je viac–menej vec názoru a treba s tým pracovať individuálne. Ľudia vyrastajúci v dnešnej dobe majú pravdepodobne pocit, že môžu ovplyvniť svet, v ktorom žijú, v oveľa väčšej miere, ako to bolo predtým. Sú oveľa náročnejší a netrpezlivejší. Napriek tomu by som tieto zmeny nevidel ako nevyhnutne negatívne.
Pribúda detí s ADHD (poruchy pozornosti s hyperaktivitou)? V akom veku sa dá táto porucha diagnostikovať a možno ju vyliečiť?
V USA sa početnosť tejto poruchy počas 20. storočia zoštvornásobila a údajne ňou trpia až 4 percentá tamojších detí. V tom istom čase je takto diagnostikované len asi 1 percento detí vo Veľkej Británii. To nám ukazuje, že základ problémov s koncentráciou pozornosti, impulzívnosťou a nadmernou živosťou je akosi daný naším genetickým vybavením. Počet detí s týmito predispozíciami sa teda nemení. Niektoré deti sú jednoducho také a iné nie. Roztržité a neposedné deti spravidla nemajú problém v škôlke, ale až po začiatku školskej dochádzky. Čo sa teda nepochybne mení, nie sú nevyhnutne deti, ale škola, ktorá kladie na deti stále väčšie požiadavky a tie pri stále väčšom počte detí prevyšujú ich možnosti. Na druhej strane by sa učitelia mohli brániť, že deti neprichádzajú do školy optimálne pripravené – a tak by sme mohli pokračovať stále dokola.
Diagnostikovanie ADHD má zmysel až vtedy, keď túto diagnózu niekto potrebuje. Spravidla sú to rodičia, aby škola poskytla úľavu a pomoc ich dieťaťu; alebo naopak škola, aby odôvodnila špeciálnu pomoc a prípadné náklady spojené so vzdelávaním takto postihnutých detí. V extrémnych prípadoch sa používa medikácia a iné formy terapie, ale vo väčšine prípadov dieťa zo svojich ťažkostí za pomoci rodičov a učiteľov jednoducho vyrastie.
Aký máte názor na plošné testy piatakov a deviatakov? Neznamenajú prílišné „kastovanie“ detí?
Nezabudnime, že psychologické testy sú metóda, ktorá z psychológie pred sto rokmi urobila rešpektovanú vedu. Dovtedy bola akademickou disciplínou, ktorá spoločnosti neposkytovala veľa prakticky využiteľného. Napriek tomu by som sa prihováral za ich rozumné využívanie. Komu a na čo majú slúžiť tieto didaktické testy? V ideálnom prípade samotným žiakom, to sa však temer vylučuje s ich masovým využitím. Pokiaľ, naopak, tieto testy budú slúžiť najmä vzdelávacím inštitúciám na posudzovanie ich činnosti, robíme to pravdepodobne preto, že ich kvalitu nevieme inak posúdiť. Osobne som priaznivcom otvoreného vzdelávacieho systému, ktorý umožňuje prístup k vzdelaniu ľuďom všetkého veku a nadania. Študenti by mali mať možnosť školy opúšťať, ale aj sa do nich vrátiť, kedykoľvek si zrovnajú v hlave, že potrebujú viac vzdelania, a testy v tomto považujem za druhoradé.
Je z hľadiska psychológie významná skutočnosť, že rodičia detí vo vyspelých štátoch vrátane Česka a Slovenska pristupujú k reprodukcii v stále vyššom veku?
Áno, deti sa rodia rodičom v neskoršom veku a stíhame ich mať menej než v minulosti. V tomto zmysle sme už pevnou súčasťou západnej civilizácie. Tieto skutočnosti majú, samozrejme, významný vplyv na štýl výchovy detí. Všeobecne je asi dobré, že deti majú ľudia, ktorí ich chcú mať. Podobne je dobré, keď sa deti narodia rodičom, ktorí dosiahli potrebnú úroveň osobnostného vývoja a zrelosti. Zároveň však s vekom u mnohých z nás ubúda aktivita, podnikavosť, pružnosť a nasadenie, ktorými často oplývajú mladší rodičia. Nezrelosť príliš mladého rodiča teda môže nahradiť prílišná opatrnosť a úzkostlivosť staršieho rodiča, ktorý si môže až priveľmi uvedomovať všetky riziká a nebezpečenstvá a byť tak hyperprotektívny (s prehnane ochranárskym prístupom k dieťaťu). To už však súvisí s osobnosťou toho konkrétneho rodiča.
S čím za vami najčastejšie chodia dospelí?
Keď sa zamyslím nad tým, s akými ľuďmi som sa vo svojej praxi stretol za uplynulý mesiac, potom asi najčastejšie pôjde o ľudí, ktorí majú rôzne ťažkosti s medziľudskými vzťahmi.
foto: Unsplash.com, Pixabay.com
