Snívala o tom o celé desaťročia. Napriek tomu to nikto nevedel. „Skúste rodičom povedať, že chcete ísť na Mount Everest. Ja som to doma dokonca nepovedala ani teraz, keď som naň už naozaj šla. Nechcela som, aby sa o mňa najbližší báli,“ usmieva sa zubárka Eva Perglerová, ktorá koncom mája najvyššiu horu sveta naozaj zdolala. Ako tretia Češka v histórii.
Po Himalájach pokukovala Eva roky, vlastne už od detstva, aj keď vtedy ju od nich neoddeľovali len tisícky kilometrov, ale aj železná opona. S rodičmi síce veľa cestovali a chodili po kopcoch, ale len tam, kde sa dalo. Až ako medička sa v roku 1997 stala súčasťou väčšej expedície do hôr v Kolumbii. „Išla som so skupinou lekárov k indiánskemu kmeňu Arhuakov, kde sme v niekoľkých dedinách ošetrovali miestnych, a potom sme liezli na Pico Colon. Vtedy som si uvedomila, že nemám takmer žiadny problém s aklimatizáciou a strašne ma to tam nadchlo,“ spomína Eva, ktorú to odvtedy ťahalo na hory stále viac a viac. Svet bol otvorený, už mohla ísť, kam len chcela a postupne prešla naozaj kusisko sveta. „S expedíciou kamarátov sme zdolali Mont Blanc, Kilimandžáro, Pico Orizaba, Chimborazo, Cotopaxi…,“ vymenúva pokorené kopce. Najvyššia hora sveta medzi nimi však chýbala. Na detské sny už bola totiž zubná lekárka príliš dospelá a príliš realistická. Mala pocit, že Mount Everest je jednoducho nad sily bežného človeka. „V roku 2013 sme však vyliezli v rámci medzinárodnej expedície na Carstenz Pyramid v Západnej Papue, čo je najvyššia hora Austrálie a Oceánie. A zistila som, že niekoľko horolezcov z našej skupiny už na Mount Everest vyliezlo. Tam som si po prvýkrát uvedomila, že môj sen je predsa len reálny,“ objaví sa v očiach Evy niečo ako iskričky. Vedela však, že tomu bude musieť dať ešte čas. Medzitým sa totiž stala dvojnásobnou mamou a od svojich chlapcov nemohla len tak odísť, ani si ich pribaliť k výstroju. „Zároveň som vedela, že si ešte musím vyskúšať vyššiu nadmorskú výšku, aby som si overila, že aj na ňu sa dokážem aklimatizovať.“
Abstinenčné príznaky
S malými deťmi si totiž zubná lekárka dala od vrchov niekoľkoročnú pauzu. „Postupne som však začala cítiť doslova abstinenčné príznaky. „Vedela som teda, že už musím niekam vyraziť, začala som ale s menšími akciami v Alpách, na Ukrajine, skrátka, v rámci Európy,“ vracia sa v spomienkach na miesta, ktoré jej postupne vracali odvahu a guráž. Na Everest tak myslela čím ďalej, tým viac, aj keď nie za každú cenu. „Kamkoľvek som išla, odmietala som riskovať a bola som rozhodnutá v prípade ťažkostí alebo veľkého rizika otočiť sa a vrátiť sa späť,“ hovorí úprimne. Ale s tým, že rozhodne nie je tou, čo sa vzdáva len tak a dopredu. Stále mala pred očami vysnívanú horu a robila všetko preto, aby ju dokázala zdolať. Poslednou skúšku správnosti bol vlaňajší výstup na argentínsky vrch Aconcagua s výškou 6961metrov. „Vyliezli sme tam len s kamarátkou a pripadalo mi to celkom ľahké. A to rozhodlo,“ spomína Eva na moment, keď urobila svoj prvý krok na Everest.
„Keď stojíte na vrchole, vidíte, že vyššie to už naozaj nejde a ten pocit je nádherný.“
Kedy vás kopec pustí k sebe?
Vedela však, že to ani v tej chvíli nebude šprint, ale maratón, v ktorom chcela byť na každý krok pripravená. „Akokoľvek s každým výstupom človek získava skúsenosti a situácie, ktoré ma predtým zaskočili, už dnes beriem v pohode, stále mám pred horami rešpekt. A pred Himalájami dvojnásobný,“ hovorí lekárka, ktorú kopce naučili, že človek sa na ne musí perfektne pripraviť a mať v hlave všetko zrovnané. „Musí byť pokorný a mať voči nim rešpekt. Keď sa toto všetko zíde a pridá sa k tomu dobré počasie, potom vás hora pustí k sebe.“ Len čo Eva cítila, že jej čas prišiel, oslovila agentúru, ktorá výstupy na najvyššiu horu sveta zabezpečuje. „Na Everest sa dnes už väčšinou lezie s nejakou spoločnosťou, samotnému výstupu totiž predchádza množstvo papierovania, logistiky, zaisťovania povolení, materiálu. Zvolila som si Madison Mountaineering. Predovšetkým kvôli ich skúsenostiam. Šéf spoločnosti Garrett Madison totiž už bol na vrchole Everestu trinásťkrát, trikrát vyliezol na K2 a dvakrát získal v Amerike cenu za záchranu života. A úžasne sa správa aj k šerpom a ich rodinám,“ vysvetľuje s tým, že podmienkou tejto spoločnosti bolo, aby človek mal za sebou aspoň sedemtisícovku a nejaký technicky náročnejší kopec. „Dôležité je totiž byť zvyknutý na výrazný diskomfort a zostať v pohode, aj keď sa úplne všetko nedarí podľa plánu, alebo sa kazí počasie…“
„Dôležité je byť zvyknutý na výrazný diskomfort a zostať v pohode, aj keď sa úplne všetko nedarí podľa plánu.“
Posledné slovo má vždy hora
Eva síce športuje celý život, no posledný rok musela pridať. „Päťkrát týždenne som behala a plávala. A pol roka pred odletom som pridala aj posilňovňu. Zároveň som v posledných týždňoch jazdila na bicykli so špeciálnou maskou, ktorá simulovala vyššiu nadmorskú výšku,“ opisuje záverečnú prípravu pred tým než na sedem týždňov odletela pod Himaláje. Deň D sa blížil a jej sen sa definitívne začal stávať reálnym, aj keď si uvedomovala, že posledné slovo bude mať hora, nie ona. Prvé dni 
však vyzerali sľubne. „Priamo na mieste sa začína osemdňovým krásnym trekom z nepálskeho mesta Lukla, ktoré je v nadmorskej výške 2860 metrov, do základného tábora pod Everestom vo výške 5400 metrov nad morom, počas ktorého sa prechádza nádhernou krajinou, nepálskymi dedinkami, kde spoznávate miestnych ľudí a kultúru. Na ceste je množstvo modlitebných miest a obetných oltárov. Prechádzate cez visuté mosty a vnímate, ako sa tie krásne vysoké kopce približujú,“ vracia sa Eva o trištvrte roka dozadu. Nakoniec bol Everest doslova na dosah. Ale len pre pripravených. „Preto sme absolvovali ešte aklimatizačný výstup na šesťtisícovku Lobuche East a pred samotným výstupom takzvanú rotáciu, pri ktorej sme si stavali výškové tábory C1 a C2 a vynášali si veci do kempu C2. Vyliezli sme aj do tábora C3 vo výške 7200 metrov nad morom, a potom sme zase zostúpili späť dolu. Spolu sme pred výstupom strávili v Nepále päť týždňov, čo bolo nakoniec o týždeň viac ako bolo plánované, keďže sme museli počkať na vhodné počasie.“
Vyššie to už nejde
Počas čakania skupinu dokonca prepadol kovid, v Evinom prípade však v zvládnuteľnej forme. Bola teda pripravená. Aj keď hlavou jej behalo všetko možné. „Hlavne keď ležíte v stane a máte čas, premýšľate, prichádza nervozita a neistota, ale keď už stojíte pripravený v mačkách, už sa len tešíte,“ hovorí. Ale ani priamo pod Everestom ešte nie je isté, či sa do tým mačiek vôbec obujete. „V našej výprave bolo trinásť mužov a tri ženy, na vrchol sa ale dostala len polovica, všetky ženy, ale len päť mužov,“ prekvapuje Eva, ktorá sa však svojho výstupu dočkala. „Vrcholový deň nastal na piaty deň od štartu zo základného tábora. V noci síce snežilo a bol víchor, ale po polnoci sa počasie upokojilo, takže sme mohli vyraziť. A za osem a pol hodiny som naozaj bola na vrchole. Celý čas bolo krásne, svietilo slniečko, výhľady na okolité kopce boli neuveriteľné,“ nedokáže skryť takmer až blažený úsmev. „Keď stojíte na vrchole, vidíte, že vyššie to už naozaj nejde a ten pocit je nádherný.“
Zoči-voči smrti
Dokázala to. Stála na mieste, o ktorom celý život snívala. Napriek tomu vedela, že ešte nie je v cieli. „Vzadu v hlave vám totiž aj v tej najväčšej eufórie znie, že ste ešte stále nevyhrali. To príde až dole,“ opisuje Eva svoje pocity z vrcholu. Na svojej ceste nahor sa dostala totiž tak blízko smrti ako nikdy predtým. „Na výškovú chorobu nám zomrel kamarát priamo z nášho tímu, s ktorým sme tam boli niekoľko týždňov. Postupovala totiž strašne rýchlo. A to nás doslova zomlelo. Videli sme aj ženu, ktorá si dala zlé istenie a spadla priamo pred nami. Aj chlapca, ktorý šiel bez šerpov, bez kyslíka a nezvládol to. To bolo pre mňa to najnáročnejšie. Takýto priamy kontakt so smrťou som totiž na iných horách nezažila,“ lekárka je otvorená. O to väčšiu vďačnosť a pokoru dnes cíti. Everest ju pustil nielen k sebe, ale aj domov. „Bol pre mňa veľkou výzvou, a viedla k nemu naozaj dlhá cesta, ale ako sa hovorí – cesta je cieľ. Splnila som si sen a som šťastná.“
Foto: archív E. P. a Shutterstock, Pixabay
