Alopécia. Autoimunitné ochorenie…

Keď pred rokmi predstúpila pred porotu v televíznej šou Česko-Slovensko má talent, zaujala skôr, než začala spievať. Nežným vzhľadom a holou hlavou. A tak jedna z prvých otázok, ktorú speváčka Anežka Binková dostala, bola, či je to len imidž. „Nie,“ bola úprimná. „Alopécia. Autoimunitné ochorenie…“

Mala len jedenásť, keď jej z ničoho nič vypadali mihalnice na ľavom viečku. To ešte vyriešila kortikoidová masť. „Potom som si však raz začala česať vlasy, ktoré som vždy mala dlhé a kučeravé, a zistila som, že vzadu mám holé miesto. A vzápätí mi začali vypadávať aj na temene a v priebehu pol roka som bola v podstate holohla­vá,“ opisuje Anežka, ako choroba vtrhla do jej života. Aj keď vtedy ešte nemala meno. „Lekári si dlho mysleli, že ide o alergiu. V tom čase totiž nebolo takých prípadov, ako som bola ja, veľa, takže aj sami lekári boli asi trochu zmätení.“ A čo už ona? Školáčka v najcitlivejšom veku… „Strašne ma to trápilo, sama seba som sa pýtala – prečo sa mi to deje? Okolie navyše nebolo vždy priamo taktné. Alebo lepšie povedané, občas boli ľudia naozaj zlí,“ spomína na chvíle, keď sa mimo domu cítila doslova zle. Našťastie vždy tu boli jej najbližší. „Stáli pri mne, neustále ma podporo­vali, takže nakoniec som to vďaka nim zvládla celkom dobre.“

ČO JE ALOPÉCIA?

Ide o autoimunitnú poruchu, ktorá spôsobuje padanie vlasov. Zdravý imunitný systém nás chráni pred škodlivými vplyvmi zvonku, ako sú vírusy či baktérie. V prípa­de alopécie však považuje za nežiaduce vlasové folikuly, a preto ich napáda. Tie sa vinou toho zmenšujú a prestávajú vyživovať vlasy, ktoré následne vypadnú. Ich množstvo je pritom u každého iné, zatiaľ čo niekomu sa tvoria lysiny na rôznych miestach na hlave, inému vypadajú všetky vlasy. Zároveň platí, že u nieko­ho je strata vlasov trvalá, inému opäť dorastú. Alopécia sa však objavuje aj v súvislosti s endokrin­nými ochoreniami, hormonálnymi zmenami, diabetom I. typu či reumatoidnou artritídou. Okrem toho sa vedci domnievajú, že k jej rozvoju prispievajú aj genetické dispozície, životný štýl a prostre­die, v ktorom pacient žije, alebo aj niektoré chronické problémy, ako je napríklad astma, alergia, vitiligo či niektoré druhy postihnutia, ako Downov syndróm.

Parochňa ako vyslobodenie

Hoci doktori nehádzali flintu do žita, ona neverila, že sa to niekedy zlepší. „Svoju prvú parochňu som preto brala doslova ako vyslobodenie. Cítila som sa v nej omnoho viac žensky, síce v nej bolo horúco, a keď niekto veľmi chcel, videl, že je umelá, ja som ju však brala ako svoju súčasť. Len som musela dávať pozor, aby mi nespadla, keď príliš zafúkalo alebo som sa viezla na kolotoči,“ usmeje sa. Tak ako boli istý čas parochne pre to, aby to zvládla, dôležité, tak jej neskôr začali vadiť. „Postupne som cítila, že to nie som ja. Nechcela som už byť nervózna z toho, či ju nemám nasadenú nakrivo. A tak som, najskôr tam, kde ma nikto nepoznal, začala chodiť bez parochní. Opäť na začiatku s podporou rodiny. A potom som už ‚len tak‘ chodila všade, a bolo to veľmi príjemné…“ S holou hlavou predstú­pila aj pred porotu televíznej šou, do ktorej ju prihlásil priateľ.

Pomohla jej vlastná plazma

„Vtedy už som bola vyrovnaná s tým, že alopécia sa stala súčasťou môjho života viac-menej navždy,“ prezrádza Anežka, ktorá v tom čase už vystupo­vala s gitarou a vlastnými pesničkami. A talentová súťaž mala byť ďalší krok. Chcela počuť názor iných, vedieť, čo si o tom myslia tí, ktorí sa v tom vyznajú, aj keď… „Priznávam, že som mala strach, že príde veľká kritika. Nakoniec som si však povedala, že budem svojej muzike veriť.“ V kaž­dom prípade jej to pomohlo ukázať sa a posunulo ju to do veľkého sveta. „Trochu som sa ‚otrkala‘ a pochopila, že človek musí mať ostré lakte. Síce mi to vzalo ilúzie v tom zmysle, že je to prosto a jednoducho šou, ktorá má baviť skoro za každú cenu, ale aj tak neľutujem,“ hovorí o televíznej skú­senosti s tým, že v živote je skrátka potrebné niekedy trochu aj riskovať. Čo v podstate platí aj o liečbe jej diagnózy. Vyskúšala totiž mnoho možností – od byliniek a kvapiek až po menšie dávky kortikoidov. „Nič však nezabralo, alebo aspoň nie na sto percent.“ Najúspešnejšia bola liečba pomocou vlastnej plazmy, keď jej na holých miestach urobili perom s ihlami ranky a do tých vtreli plazmu. „Nebolo to nič príjemné, ale funguje to. V každom prípade alopécia ako taká je pravdepodobne neliečiteľ­ná, a aj keď mi táto liečba pomohla, nezaručuje mi to, že budem mať vlasy všade a navždy. Človek sa s tým síce nezmieri, ale nakoniec sa s tým naučí žiť.“