Bez pochýb vyčnieva z radu. Ale nie tým, že je celkom určite jediný princ z Kysúc. To totiž v preklade z arabčiny znamená jeho meno zdedené po otcovi. Amir Khan hlavne žil dva profesionálne životy. Je úspešným lekárom a operným spevákom zároveň.
Jeho príbeh sa začal na bratislavskom vysokoškolskom internáte Družba, aj keď vtedy ešte nebol celkom jeho, ale dvoch študentov. Krásnej medičky z Čadce a šikovného študenta z Pakistanu. „Doma bol otec vynikajúci študent, vďaka čomu dostal štipendium a prišiel študovať medicínu na Slovensko,“ spomína Amir. Nad skriptami preskočila iskra a o tridsať rokov po rovnakých internátnych chodbách chodil ich syn, ktorý sa aj sám vybral v rodičovských lekárskych šľapajach. Má otcov šarm aj exotický vzhľad, ale miesto narodenia je už slovenské. „Som rodák z Čadce, Kysučan…“ Otcovu domovinu pozná len z niekoľkých návštev. „Jeho blízki žijú stále v Pakistane,“ hovorí mladý muž s tým, že si tam zakaždým uvedomoval silne kultúrne zakorenené náboženstvo. „Nepijú alkohol, majú extrémnu úctu k najstarším členom rodiny, medziľudské a susedské vzťahy sú tam oveľa silnejšie, ako to poznáme u nás. Berú ich ako rodinu,“ oceňuje časť svojho kultúrneho dedičstva. „Na druhej strane mi je však postavenie ženy v tej patriarchálnej spoločnosti absolútne cudzie,“ dodáva. Rodeného Slováka, ktorý tu prišiel na svet, vyrástol a žil doteraz celý svoj život, však neraz samého považovali za cudzieho. „V malom meste ako Čadca v deväťdesiatych rokoch veľa Amirov naozaj nebolo… A my Slováci sa často bojíme nepoznaného, iného… Myslím však, že máme otvorenú myseľ aj srdce. Keď dostaneme šancu to neznáme spoznať, strácame predsudky raz-dva!“
VYHRÁŽKY POLÍCIOU
O tom, čo so svojím životom, vraj mladík nemusel ani rozmýšľať. „Odmalička som vedel, že chcem byť lekárom. Mal som tuším sedem alebo osem rokov, keď som doma našiel anatomické knihy a atlasy rodičov. Tak veľmi ma to zaujalo, že som sa naspamäť naučil sled orgánov tráviaceho traktu po latinsky,“ opisuje Amir lásku na prvý pohľad. „Na gymnáziu sa k tomu navyše pridali moje nematematické gény – matematika je náš rodinný postrach, hoci sme všetci lekári – a bolo rozhodnuté,“ usmeje sa. Akurát, že ešte pred maturitou mu to nečakanou náhodou skomplikoval Pavarotti. „Mal som sedemnásť, keď som len tak surfoval internetom a na youtubovom kanáli na mňa zrazu ‚vyskočilo‘ video s Lucianom Pavarottim. Keď som ho počul spievať, sánka mi, obrazne povedané, spadla až na zem. A zrazu som bol presvedčený, že chcem študovať operu,“ smeje sa. Na prijímacie skúšky na konzervatórium sa totiž podľa vlastných slov začal pripravovať s rozsahom asi štyroch tónov. „Všetci okolo ma prosili, aby som prestal spievať, keď to neviem. Tvrdili, že sa to nedá počúvať, a vyhrážali sa mi, že ak neprestanem, zavolajú pre rušenie nočného pokoja políciu. A ak nie oni, tak určite susedia,“ opisuje situáciu pripomínajúcu tak trochu hollywoodsku grotesku. Pre mnohých sa však prekvapivo skončila happyendom. „Bol som operou taký očarený, že som si to nenechal vyhovoriť a nakoniec som úspešne zvládol prijímačky aj na medicínu, aj na operný spev,“ pochváli sa Amir. „Nikto z rodiny široko-ďaleko pritom nikdy nespieval, pre všetkých to teda bol šok.“
ZO ŠKOLY NA JAVISKO
Na oslavy úspechu mal pár týždňov prázdnin, potom musel začať to, čo si navaril, jesť. „Priznávam, že dve šesť rokov trvajúce školy naraz boli časovo aj fyzicky pomerne šialená superkombinácia. Musel som sa naučiť prepájať mozgové hemisféry a pre-skakovať ako králik z jedného do druhého – z medicíny, ktorá bola náročná na množstvo informácií, k umeniu a opere, kde zase dominovala predstavivosť a drobnocit. Ale s pomocou vesmíru, všetkých svätých, a hlavne láskavých ľudí, ktorých som pri tom stretol, som jednu školu ukončil symbolicky 1. júna na Deň detí štátnicou z pediatrie a druhú o dva dni neskôr absolutóriom a obhajobou práce,“ opisuje neuveriteľné obdobie s tým, že v cieli sa od vyčerpania doslova zrútil na zem. „Nepamätal som si ani, ako sa volám,“ priznáva s humorom. Pomerne rýchlo však musel vyskočiť späť na nohy. Po skončení konzervatória totiž prišla hneď ponuka na sólovú rolu v Slovenskom národnom divadle a vzápätí sa kopili ďalšie. Zo Štátnej opery v Košiciach, z Banskej Bystrice, obsadilo ho Divadlo Nová scéna, Štátna opera v Prahe, Opera v Plzni, Českých Budějoviciach, Opave. „Zároveň som koncertoval po celej Európe a s Mozartovou Čarovnou flautou dokonca aj v Japonsku,“ sype Amir spevácke úspechy doslova z rukáva. Nevšedný talent, ktorý sa v ňom dlho len skrýval, mu dal navyše možnosť postaviť sa na scénu po boku veľkých mien – od Dalibora Jenisa, Márie Porubčinovej, Dagmar Peckovej, Slávky Zámečníkovej až po hviezdnych bratov Dvorských a Babjakovcov.
FÉR VOČI KLIENTOM AJ PRÁCI
Na jednej strane nemohol byť šťastnejší, na druhej mu začala chýbať medicína. V krvi ju mal odmalička, takže vedel, že sa k nej musí vrátiť. „Začal som pracovať ako lekár na klinike oftalmológie v Bratislave a práve tam som sa stretol s estetickou medicínou, ktorá bola od očného lekárstva vzdialená len kúsok. Pri zákrokoch na rohovke pod mikroskopom som si totiž vycibril jemnocit pre estetické výkony a to ma posunulo ďalej. Začal som sa venovať estetike, navštívil som prvé certifikované kurzy, školenia a kongresy a bolo mi jasné, že už nie je cesty späť,“ cítiť z hlasu úspešného lekára nadšenie. Zároveň totiž pre všetkých pochybovačov našiel odpoveď na otázku – načo mu boli dve školy naraz? „Spojiť umenie a medicínu bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať, estetická medicína je pre mňa totiž dokonalou kombináciou toho najlepšieho z oboch odvetví. Je to skutočne miesto, kde sa cítim ako ryba vo vode,“ hovorí lekár, ktorého pacienti momentálne nájdu už vo vlastných priestoroch v Bratislave a v Čadci. „Tým, že z Kysúc pochádzam, chcem aj tam prinášať výber najmodernejších produktov a výkonov,“ dodáva s tým, že sa vo svojej praxi zameriava na trend, ktorý ide celosvetovo v estetike do popredia, a to spomalenie prejavov či známok starnutia. „Ten vieme zabrzdiť podporou vlastnej tvorby kolagénu a elastínu, predovšetkým pomocou biostimulácie. Klienti totiž chcú vyzerať lepšie, mladšie, oddýchnutejšie, žiarivejšie, chcú mat zlepšenú kvalitu pokožky, no zároveň by boli radi, aby v ideálnom prípade nebolo vidno, že podstúpili nejaký zákrok alebo terapiu, a rovnako aj to, aby nástup účinku bol pozvoľný a nebol šokový.“ Ako lekár dodáva, že vždy pri tom dbá na jedinečnosť a prirodzenú krásu každého. Práve tú sa snaží podporiť a zvýrazniť, aby aj po zákroku bol pacient stále sám sebou a nevyzeral umelo. „Klienti síce majú nejaký ideál krásy, ale ja mám zase svoj vlastný,“ hovorí na rovinu s tým, že práve preto považuje za základ komunikáciu. „Každý, kto za mnou prichádza, musí dopredu vedieť, čo môže od ošetrenia očakávať a čo už nie je reálne. Ak niekto príde so známkami starnutia mäkkých tkanív vo veľmi pokročilom štádiu, predstava, že po jednom ošetrení bude vyzerať, akoby mal o tridsať rokov menej, je ilúzia. To musí byť jasné od začiatku. Je to fér voči klientom aj voči mojej práci.“
RODNÁ HRUDA A ORECHY PRE ŠŤASTIE
Amir priznal, že si musel medzi spevom a medicínou vybrať definitívne. „Profesionálne sa venovať jednému aj druhému stopercentne nie je podľa mojich skúseností možné, ak má byť človek špičkou v jednom či druhom.“ Vášeň pre to, čo robí, ktorú naplno prežíval na javisku, mu však zostala aj v medicíne. „Zakladám si na vysokej odbornosti, precíznosti, bezpečnosti, prinášaní stále nových poznatkov, postupov a trendov,“ hovorí s tým, že v tomto cíti pevnú pôdu pod nohami a neobzerá sa po ďalšej zmene. Prinajmenšom nie krajiny. „Vôbec nad zahraničím neuvažujem. Milujem svoju rodnú hrudu, Slovensko.“ Tu je totiž jeho detstvo, korene, tu sú tradície, ktoré k nemu patria, vrátane tých, ktoré sa mu spájajú s Vianocami, keď bol u nich na stole vždy kapor. „Pred večerou sme si čítali z Biblie, hádzali pre šťastie orechy do kútov a potom som sa ako každé malé dieťa tešil na rozbaľovanie darčekov.“ Dnes je pre neho podľa jeho slov tým najdôležitejším to, že sa môže na chvíľu zastaviť a zvoľniť. „Nesmierne si užívam tú možnosť byť so svojimi najbližšími…“