Chodiť do prírody je zdravé. A teraz to dokonca preukázali aj vedci. Tím amerických lekárov pod vedením lekárky Suzanne Barlettovej uviedol ako výsledok svojich dlhodobých prieskumov, že pobyt v prírode, predovšetkým však v lese, má vlastnosti, ktoré zdraviu preukázateľne prospievajú. Vyzerá to ako jeden z mnohých prieskumov, ktoré hlásajú, čo každý vie. Pobyt v prírode pôsobí pozitívne. Zbavuje nás stresu, pomáha proti úzkostiam a celkovo očisťuje organizmus. Áno, iste, samozrejme. Kto z nás to však naozaj robí?
„Som naozaj prírodný typ, uprostred Tatier sa cítim ako ryba vo vode. Kvôli práci a priateľke nemám ale čas si vyjsť ani za mesto,“ zveruje sa na sociálnej sieti dvadsaťdeväťročný Peter. Aj prírodný živel ide ráno do kancelárie autom, obeduje pred záverečnou a večer si ide zabehať okolo menej rušnej diaľnice. K oknu, za ktorým sa krčí trocha zelene, sa pozrie od plochy monitora len výnimočne. Či chceme, či nie, v živote mestského človeka príroda nadobúda podobu jednej nezničiteľnej kvetinky v obývačke (alebo je vlastne umelá?) a kvetináčov s bylinkami. A keď sa už zbalíme a vyrazíme do prírody, mnohí z nás si pribalia namiesto jahodového koláča aj notebook alebo aspoň inteligentný telefón.
Keby sme namiesto na displej zaostrili zrak do húštiny, ušetrili by sme za lieky proti bolesti. „V lese ma vždy priebehu 20 minút prestane bolieť hlava,“ štyridsaťdvaročná Helena uvádza do praxe jednu z prvých vedeckých štúdií, ktoré skúmajú vplyv prírody nielen na psychickú, ale aj fyziologickú pohodu organizmu. Richard S. Ulrich v 80. rokoch dokázal, že po operácii sa rýchlejšie zotavujú pacienti, ktorí majú izbu s výhľadom na zeleň, ako tí, ktorých okná sú situované oproti stene. S pomocou prírody lepšie znášame bolesť, pretože odláka našu pozornosť od nepohodlia. Nalepiť na stenu tapetu alebo vysadiť pred okno brezu však rozhodne nestačí.
Všetkými zmyslami
Qing Li z Nipppon Medical School v Tokiu zistil, že ľudia, ktorí strávia deň v lese, majú výrazne nižší tlak a hodnoty stresového hormónu noradrenalínu. Naopak, zvýšená bola hladina hormónu dehydroepiandrosterónu sulfátu (DHEA-S) a proteínu adiponektínu, ktorého nedostatok býva spájaný s cukrovkou a obezitou. Zmeny v organizme pritom nespôsobila relaxácia, ale zloženie samotného prostredia. Napríklad nízky tlak podľa Qing Lia zapríčiňujú fytoncídy, látky, ktoré vylučujú lesné rastliny, aby sa bránili proti hubám a baktériám.
Svetová zdravotnícka organizácia preto odporúča tráviť pohybom vonku najmenej jednu hodinu denne, a to aspoň päťkrát do týždňa. U nás sa to darí v prípade materských, ale najmä lesných škôlok. S príchodom na základnú školu sa situácia výrazne zhoršuje. V školách sa preto podľa posledných trendov snažia niektoré predmety vyučovať pod holým nebom, v bezprostrednom kontakte s prírodou. Na negatívne dôsledky zmenšujúceho sa kontaktu s prírodou upozorňuje Dana Krivánková z Inštitútu pre environmentálne vzdelávanie Lipka. „Väčšina dnešných technológií využíva najmä zrak a sluch, ale my máme aj ďalšie zmysly, ktoré slabnú, ak sa menej využívajú. Zabudnutý čuch a chuť sú pritom veľmi dôležité, aby sme sa cítili dobre.“
Aj napriek tomu, že moderné technológie ponúkajú trojrozmerné zážitky priamo doma, naše vnímanie skutočného sveta sa kvôli nim splošťuje. Začalo sa tak zvažovať o využívaní prírody ako liečivého faktoru v terapeutickej praxi. Práve zariadenie Lipka sa venuje návratu človeka do prírodného prostredia, ktoré má neďaleko svojho obydlia, teda v záhrade. Učí ako záhradu denne používať na svoju psychohygienu a relaxáciu po náročnom pracovnom dni. Nejde totiž o prácu, ktorú treba v záhrade urobiť, ale v prvom rade ide o jednoduchý pobyt. „Klientom môže záhrada kompenzovať priestorovú ohraničenosť obytného priestoru, istú stratu nezávislosti a často tiež obmedzenie mobility,“ dodáva Dana Krivánková. „Neopomenuteľná je možnosť sociálnej integrácie. Záhrada ponúka ideálny priestor pre medzigeneračné súžitie a odovzdávanie skúseností.“
Hlbší vzťah k prírode si môžete začať budovať aj priamo v meste. Skúste čo najviac vecí, ktoré bežne robíte vo vnútri, robiť vonku. Každé väčšie mesto usporadúva napríklad lekcie jogy alebo beh v parku. Dá sa tam tiež ísť a usporiadať poradu s kolegami. „Pobytom v prírode zapájame všetky zmysly, ktoré sú najjemnejšou stravou nášho ducha,“ hovorí Zuzana Klingrová, cvičiteľka jogy a programová riaditeľka Rezortu Svätá Katarína. Wellness areál patrí k niekoľkým zaradeniam, ktoré ponúkajú cvičenie a meditáciu uprostred prírody. „Jednoduchá praktická skúsenosť hovorí, že pokiaľ sme viac v meste, zvyšuje sa potreba byť v prírode. Čím sme starší, tým viac oceňujeme pobyt v prírode,“ vraví psychologička Marta Boučková.
Strom ako psychiater
Najprirodzenejším spôsobom relaxácie je chôdza v divokej prírode. O význame prechádzky v lese pre našu myseľ píše americký filozof Henry David Thoreau v eseji Chôdza: „Keď chodíme, akosi samozrejme smerujeme do lesov a na lúky. Kam by sme prišli, keby sme sa prechádzali iba v záhradách či po nákupných pasážach. Aj niektoré filozofické školy považovali za dôležité zriadiť si les, pretože do lesa nechodili. Vysádzali háje a dubové aleje medzi stĺpmi vzdušných arkád, kadiaľ sa prechádzali.“ V Nemecku sú ešte ďalej. Vznikla sieť chodníkov, po ktorých môžete chodiť v prírode nahí a tak ju vnímate ešte lepšie. V Japonsku zase usporadúvajú lesné kúpele, shinrin-yoku. A stal sa z nich podobný hit, akým je návšteva viníc na Slovensku. Účastníci sa prechádzajú mládzou a vdychujú lesnú vôňu. Miestami usporadúvajú cvičenia, ktoré im pomáhajú stať sa súčasťou lesného porastu. O objímaní stromov však nemôže byť ani reči, ide o jemné ohmatávanie prostredia podobne, ako sa nevidiaci dotýkajú svojich blízkych. Samota lesnej prechádzky teda nevyvoláva negatívne emócie, naopak, absolútny pokoj.
Nie je to iba snaha o zviditeľnenie a rozumný marketingový ťah, ktorý odborným termínom predáva iba silu prírody? „Podľa môjho názoru nemožno ekoterapiu považovať za samostatný terapeutický smer. Jej pridanou hodnotou je, že sa terapeutické pôsobenie odohráva v prostredí, ktoré môže pozitívne podporovať terapeutický proces,“ napísal pred siedmimi rokmi Viktor Kulhavý v článku, zaoberajúcom sa ekoterapiou. Tradičná psychológia naozaj chápe psyché ako oddelenú od prírodného prostredia. Už v starom Egypte sa duševne chorým členom kráľovskej rodiny odporúčali prechádzky v záhrade. Pobyt v prírode bol jedinou liečbou, ktorú psychiatri vo svojich raných začiatkoch ponúkali. Terapeutické ostrovy zelene alebo tiež záhony sa budovali v kláštoroch a neskôr aj v liečebniach. Pacientov v psychiatrických zariadeniach presúvali do stanov na pozemku nemocnice, čo malo údajne za následok zlepšenie ich stavu. Po rokoch na antidepresívach sa tak vlastne vraciame k pôvodnej medicíne.
V živote mestského človeka príroda nadobúda podobu kvetiny v obývačke.
Terapia divokosťou
Samotný termín ekopsychológia stojí práve na silnom ekologickom cítení jedinca. Prvýkrát ho použil v roku 1992 americký historik a sociológ Theodor Roszak. Vo svojej knihe Hlas Zeme sa, zjednodušene povedané, zaoberá vzťahom medzi psychológiou človeka a životným prostredím. „Tradičná terapia zapadá predovšetkým do svojho miesta. Patrí k rytmom miestnej klímy, k obrysom krajiny, ktorej zvieratá boli domorodcom po celé storočia blízkymi druhmi. V miestnej tradícii môže osobnosť kmeňového liečiteľa do seba vtiahnuť rieka, hora alebo háj. Tak si obyvatelia kraja dokážu jeho prítomnosť uchovávať po celé generácie.“ Podobné myšlienky síce vďaka dielu filozofa a antropológa Clauda Levi-Straussa ani vtedy neboli novinkou, ale vždy sa objavovali iba na úrovni akademickej teórie alebo, naopak, primitívneho praktizovania. Roszakov politický kontext uviedol do pohybu nové, veľmi úspešné hnutie naprieč spoločnosťou. „Položil základy pre teóriu a prax psychoterapie storočia, do ktorého by sme mali aj so svojimi civilizačnými chorobami čo nevidieť vstúpiť,“ vyhlásil o Roszakovej štúdii na konci 90. rokov psychológ James Hillman. Pôvodne išlo len o závislosť psychického zdravia od emočného vzťahu k prírode. Dnes sa zaoberá vzájomným ovplyvňovaním. Teda ako prírodu prežívame a čo pre ňu na oplátku môžeme urobiť.
V Nemecku vznikla sieť chodníkov, kde môžete v prírode chodiť nahí.
Ako to vyzerá v priebehu skutočnej ekoterapie? Podľa očakávania terapeut obvykle skutočne vyráža s klientom alebo s celou skupinou do prírody. Liečba prebieha rovnako ako na bežných terapeutických sedeniach, ale tentoraz sa hovorí počas chôdze alebo počas zastávok na čistinke. Menej časté bývajú ekoterapeutické výlety na niekoľko dní, aspoň v slovenských pomeroch. Respektíve akcie, kedy skupinky ľudí vyrazia za akéhokoľvek počasia na pobyt v prírode, aby sa vzdialili od civilizácie a spoznali samých seba, sa organizujú, ale hovorí sa im rôzne. Starý dobrý skaut ani netušil, že praktizuje ekoterapiu. Jej odnož nazývaná Wilderness Therapy pritom zaznamenala v Spojených štátoch výsledky v liečbe mladistvých, závislých od návykových látok. Pobyt v divočine v nich vyvolal emócie a zážitky, ktoré mestský človek nepozná a tým pomohol odbúrať dlhodobý stres. A podobne funguje aj Adventure Therapy, ktorú psychológovia využívajú na rodinnú terapiu.
V podstate to znamená ísť s deťmi pod stan a pri táboráku sa zblížiť rozprávaním osobných príbehov, prípadne spevom. Nemáte nakoniec pocit, že ekoterapiu v podstate praktizujete každé prázdniny? Tak sa do nej pusťte zodpovednejšie. Aby mohli zázračnú medicínu prírody využívať napríklad aj naše pravnúčatá, musíme sa naučiť byť ohľaduplní k prírode, prejaviť ekologicky vyzreté konanie a snahu o udržateľný život. Skrátka, rešpektovať svojho lekára.
foto: unsplash.com, pixabay.com
