Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Marta Jandová: „Maminka pre nás urobila všetko a ja som to po nej zdedila.“

Náš úplne prvý rozhovor sme robili o láske, hoci práve vtedy sme ani jedna žiadnu neprežívali. Mali sme však odžité sklamanie a taký v kútiku duše driemajúci strach, či ešte stihne prísť tá pravá včas na to, aby sme stihli zažiť tú materskú. Hoci sme sa odvtedy nevideli, podarilo sa jedno aj druhé. Obom. Dokonca takmer v rovnakom čase. A keď som sa jej teraz spýtala, ako tú lásku, o ktorej sme vtedy ešte hovoriť nemohli, teda vníma, odpovedala mi speváčka, porotkyňa súťaže Česko- Slovensko má talent a dcéra rockovej legendy Petra Jandu Marta Jandová – stručne a výstižne – Milujem byť mamou!

Mnoho rozhovorov s vami sa začína otázkou, či si materstvo a rodinu tak užívate a chránite preto, že o svoju maminku ste prišli priskoro. V 13. komnate Českej televízie ste po rokoch skonštatovali, že smrť mamy bola definitívna hrubá čiara za rodinnou idylkou… Museli ste hneď dospieť, hoci ste mali sotva sedemnásť.

Naposledy som ju videla presne v deň mojich sedemnástych na­rodenín. Desať dní na to zomrela. A vo mne naozaj zostala diera, hrôza a strach, že už ju nebudem mať…

Otec sa potom znova oženil. Nebola to ďalšia rana? Nemali ste pocit, že vás tým zrádza ešte aj on?

Ja som si s jeho druhou ženou veľmi rozumela. A rozumiem si dodnes, hoci im dvom to nevyšlo…

Napriek tomu, nikdy ste sa na neho nehnevali, že mamu nahradil ďalší­mi partnerkami…?

Ale áno… Keď mi predstavil novú priateľku, ktorá bola odo mňa o osem rokov mladšia, šla som za ním a hovorím: „Oci, nehnevaj sa na mňa, ale našiel si si babu, ktorá je mladšia ako tvoja dcéra…“ Nerozumela som mu. Dodnes mi to občas zo srandy vyčíta, ale ja som to nemyslela v zlom. Len som si uvedomovala, že mladé dievča potrebuje istotu a koľko mu on mo­hol dať? Priznávam, že som tomu nedávala šancu. Ale nikdy som mu nehádzala polená pod nohy. Ani kvôli druhej, ani kvôli tretej žene. Som veľmi tolerantná dcéra. (úsmev)

Asi vás potom prekvapil. A možno aj sám seba. Práve s Alicou sú totiž spolu dodnes.

Dalo im to zabrať, aby im to vydr­žalo, ale stále im to drží. Sú spolu už viac ako dvadsať rokov. A cítim, že je šťastný. To je najviac.

„Nikdy som otcovi nehádzala polená pod nohy. Ani kvôli druhej, ani kvôli tretej žene. Som veľmi tolerantná dcéra.“

Vám pribudli dve malé sestričky plus-mínus vo veku vašej dcéry. Ste jedna veľká rodina, alebo to až tak nejde?

Sme. Máme na otcovej záhrade domček, ktorý mi daroval. A keď tam prídeme, Maruška okamžite uteká za Rozárkou, mojou najmlad­šou sestričkou, ktorá je od nej o rok staršia, pritom je jej teta. Strašne sa majú rady. A nakoniec aj teraz, keď sme oslavovali otcove osemdesiati­ny, bola tam jeho druhá žena, jeho aktuálna žena, všetky deti zo všet­kých manželstiev a bolo to strašne fajn. Len človek musí chcieť.

Tou poslednou vetou ste, myslím, trafili klinec po hlavičke – človek musí chcieť. Nedávno totiž v te­levízii vysielali film Šťastné roky, ktorý nakrútil na počesť svojho otca, legendárneho skladateľa Karla Svobodu, jeho syn Petr. V niečom ste mali podobný osud, keďže aj jemu zobrala mamu rakovina v čase dospievania. Pre neho však akoby skončil maminým odchodom aj otcov život. To, že sa znovu oženil a mal ďalšie dve deti akoby nebolo. A vyznelo to strašne zvláštne.

Niektorí ľudia si radi robia prob­lémy, radi sa v nich babrú a robia to ostatným ťažké. Je to jeho vec, ale myslím, že nie je v živote veľmi šťastný. Pritom by mohol byť, keby nechal ľudí okolo seba žiť.

Myslím, že ste toho dôkazom. A aj váš otec. Šiel ďalej, a keď som sa s ním nedávno rozprávala, doslova som z neho cítila, ako si život a ot­covstvo užíva.

On bol skvelý otec aj vtedy, keď som ja bola malá. Len bol neustále „v ťahu“ a nič neriešil. Bol strašne slávny, šiel z koncertu na koncert, to síce aj teraz, ale vtedy bol mladý – deti boli fajn, ale kariéra bola na prvom mieste. Prišiel domov, vysy­pal špinavú bielizeň, medzitým už mal v komínkoch prichystanú čis­tú, takže si to len vymenil, podpísal na stole rozložené faktúry a účty, vyložil peniaze, najedol sa a šiel. Maminka mu to veľmi uľahčovala.

Stihol vás vôbec vychovávať?

Skôr nás rozmaznával. Keď boli problémy v škole, učila sa s nami mama, ona nám dávala vareškou po zadku, keď bolo treba. Skrátka, ona musela byť aj za tú zlú, kým otec len prišiel, rozdal darčeky z ciest a bol za hviezdu. Viem si predstaviť, že musela byť z neho na nervy. Ale my sme ju aj tak nado­všetko milovali.

On sám priznáva, že to, čo prežíva teraz s najmladšími dcérami, nikdy predtým tak silno nevnímal.

Je starší a váži si, že má doma mladú ženu, že má malé deti, že je tam hlučno. Keď sa rozviedli s jeho druhou manželkou, myslím si, že sa bál, že ostane sám, že „zdedkovatie“, spohodlnie a nakoniec ho to zabije. Takže je strašne vďačný, že to doma žije, že je tam hluk, beží telka, jednému dieťaťu reve mobil, druhému „ajpod“, do toho škriekajú papagáje a mačka sa snaží jedného z nich zožrať. Musí riešiť krúžky a úlohy do školy… Akoby až teraz konečne spoznal kúzlo rodiny, aj keď ho predtým možno až tak nehľadal. Dospel k tomu, aké je to úžasné. Neznamená to však, že by nás dvoch s bratom mal menej rád.

O tom nepochybujem. Nakoniec, idete v jeho šľapajach. Chceli ste byť od malička ako on? Respektíve súviselo vaše rozhodnutie vykročiť na muzikantskú dráhu s tým, že ste dcérou rockovej hviezdy?

S otcom súviselo to, že som s hudbou a šoubiznisom dlho nechcela mať nič spoločné. Nepáčilo sa mi byť stredobodom pozornosti. Navyše som v puberte zažívala aj také momenty, že na mňa ľudia ukazovali prstom, že som otcova milenka. Preto, keď som s ním nie-kam šla, nahlas som naňho kričala – ocííí, ocí… Aj keď stál vedľa mňa. Aby všetci vedeli, že som dcéra. Rovnako nepríjemné mi bolo, keď o ňom klebetili a rozprávali nepekné veci. Na toto, práve preto, pripravujeme našu dcéru už teraz. Že aj jej ľudia možno budú rozprávať, že som taká alebo onaká, že má vďaka mne protekciu… Aj keď viem, že to aj tak potom zabolí.

„Niektorí ľudia si radi robia problémy, radi sa v nich babrú a robia to ostatným ťažké.“

Neviem, či je Maruška po vás a nechce mať s umeleckou brandžou nič spoločné, alebo naopak, už teraz je z nej rockerka, ale nemáte tendenciu ju od povolania, v ktorom to nie je vždy jednoduché, odhovárať? Nie je šoubiznis, hlavne pre dieťa, kru- tý? Koniec-koncov, sedíte v porote šou Česko-Slovensko má talent, v ktorej sa snaží presadiť aj množstvo školákov…

Vždy je to o konkrétnom dieťati. Ak ho to baví, tak nie je. Ale chodia aj decká, ktoré tam pritiahli rodičia, a keď sa ich niečo spýtate, odpovedajú za nich. Pred tromi rokmi som chodila na tenis, a s trénerom tam trénoval aj jeden malý chalan. Keď som sa na nich pýtala, povedali mi, že to je otec so synom a že ten syn povedal v šatni môjmu trénerovi, že by si hrozne rád zlomil ruku a zlomil si ju tak, aby už nikdy ne-musel tenis hrať. Jeho otec doňho totiž nemal problém kopnúť, keď nedal loptičku tam, kam mal. To on bol krutý, nie ten šport, tak ako nie je taký ani šoubiznis.

Toto ste vy ani Maruška, našťastie, nikdy nezažili. Láka ju vôbec ísť vašou cestou? Alebo z nej bude skôr lekárka po vašom manželovi, ktorý je gynekológom?

 Zatiaľ chce robiť jedno aj druhé. Chcela by spievať a byť herečkou, a trochu aj operovať. Ale zvieratá, tak ako jej starý otec, ktorý bol zverolekárom.

Vy ste sa síce vydali v otcových šľapajach, ale váš muzikantský život sa od toho jeho predsa len líši a dcéra vás rozhodne nevidí doma len vymieňať kufre. Nechcete, aby zažívala to, čo vy?

To je skôr moje sebectvo. Som jednoducho strašne rada som s dcérou a s mužom. Keď mám koncerty v Čechách, tak sa vždy, keď je to len trošičku možné, vraciam domov. Chcem sa s Maruškou prebudiť, pripraviť jej desiatu, vyzdvihnúť ju zo školy…

Skrátka, dopriať jej rodinnú idylu, o ktorú ste vy po maminkinej a vzápätí aj bratovej smrti prišli… Dovolím si vrátiť sa k tej prvej otázke – máte pocit, že si svoju rodinu užívate o to viac?

Skôr by som to povedala tak, že naša maminka pre nás urobila všetko a ja som to po nej zdedila.

Takže sa snažíte pokračovať skôr v tom dobrom, nie doháňať to, o čo ste prišli tým, že vám ju rakovi- na vzala, keď si dnes tak užívate domov?

Myslím, že je to hlavne o tom, že som roky žila na cestách, oblečenie si vyťahovala z kufra, a keď som sa potom vrátila do Prahy, zrazu som si hovorila – wau, ja tu mám skriňu a každé ráno si môžem vybrať, či chcem tričko alebo šaty, a nezaskočí ma, že je zima. Vracala som sa každý deň domov a každý večer spala v tej istej posteli. A bolo to úžasné. Cítila som sa totiž už dlho ako taký košatý strom plný zážitkov, ale nemala som kde zapustiť korene. Doslova za mnou lietali. Z času na čas sa niekde prichytili a snažili sa nájsť si miesto, ale vzápätí sa ukázalo, že to nie je ono a musela som sa pustiť a ísť ďalej. Až prišiel môj muž a s ním som konečne zakorenila.

Nakoniec mám pocit, že idete v otcových šľapajach ešte aj v tomto. V tom, ako ste našli v živote zmysel v takých tých obyčajných veciach – mať domov, rodinu, deti… Síce sme spomínali, že tento rok oslávil osemdesiatku, ale každý, kto ho vidí na javisku, by mu hádal tak maximálne niečo cez polovicu… To sa ani nedá porovnávať s väčšinou jeho rovesníkov. Predpokladám, že ste aj v tomto po ňom…

To neviem… Možno. Hudba je jeho vášeň, ktorá ho stále ženie dopredu. A viem, aká je to sila. Všade opaku-jem, aké je dôležité robiť, čo človeka baví. Aj vtedy, keď je to ťažké, aj keď iní nad tým ohŕňajú nos. Kašľať na to! Lebo len v tom, čo nás baví, môžeme byť výnimoční.

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.