Prvý pohľad na vrak auta doslova zrolovaného pod lokomotívou hovoril sám za seba – túto zrážku nemohol nikto prežiť. Ona však áno, hoci sedela na sedadle presne v mieste, kde vlak ich taxík nabral. V podstate sa to nedá nazvať inak ako zázrak, aj keď v rozhovore som pri tom slove začala brzdiť… Náraz Veronike Princovej totiž rozdrvil tvár, spôsobil otras mozgu, zlámal rebrá, ktoré jej prepichli pľúca, pomliaždil niektoré ďalšie orgány, zničil koleno a členok. Vníma to vôbec ako šťastie aj ona?
Vie, že to bol krásny júnový deň. Nedeľa. So známou išli spolu na branč a potom sa rozhodli ešte pozdraviť priateľov. Bolo niečo pred štvrtou, keď si stopli taxík. Dnes už nikto nezistí, kam sa jeho vodič ponáhľal, keď sa cestou na železničnom priecestí rozhodol ignorovať výstražnú signalizáciu a vošiel na trať, kde ich v tom momente zmietol vlak a tlačil pred sebou asi sto metrov. „Známa vedľa mňa vyviazla so stredne ťažkými poraneniami a vodič zomrel na mieste,“ hovorí Veronika. Všetko toto však pozná len z rozprávania a policajnej správy. „Sama si nič z toho nepamätám, ani čo sa dialo pred nárazom, ani samotnú zrážku,“ vysvetľuje. Aj to, že ju z trosiek auta vytiahol cyklista, ktorý práve išiel okolo a ktorý jej začal dávať prvú pomoc, sa dozvedela až potom. Rovnako ako o preprave vrtuľníkom do pražskej ústrednej vojenskej nemocnice, kde ju hneď v ten deň operovali. Ani potom však nebolo rozhodnuté, či prežije. Kvôli opuchu mozgu stále zostávala v umelom spánku, z ktorého sa ju lekárom podarilo prebrať až po niekoľkých dňoch. „Prebudila som sa slepá kvôli obväzom po celej tvári, a zároveň nemá v dôsledku tracheostómie, keďže niekoľko dní za mňa dýchal ventilátor,“ spomína s tým, že o tom, čo sa deje, absolútne nevedela. „Akoby som sa vracala z dlhých ciest z iného sveta a musela si na svoj život spomenúť. Udalosti posledných dní boli totiž totálne vymazané.“
Dni bezmocnosti, ktoré prežívala ako roky
„Aj keď to dnes možno znie prikrášlene, od prvého momentu, ako som precitla, som bola šťastná, že žijem, že som celá,“ hovorí Veronika. Boli to podľa nej zvláštne chvíle, ktoré stále nedokáže celkom opísať. V prvom momente napríklad akoby si ani neuvedomovala, že nevidí. „Sama som si totiž vytvárala predstavy o tom, ako to okolo mňa vyzerá, a myslím, že som nevedela rozlíšiť, či vidím skutočne alebo nie. Môj mozog automaticky generoval obrazy a vôbec som netušila, že ich nevnímam očami,“ vracia sa štyri roky naspäť. Lieky, ktorých si jej stav v tie prvé dni a týždne vyžadoval veľké množstvá, spôsobovali, že zas a znova upadala do spánku. „Neustále som sa v snoch vracala do sveta, v ktorom sa menila moja podoba a aj doba, v ktorej som bola. Najskôr som ležala niekde v stoke pod lazaretom v stredoveku, potom ma vozili na loďke a ukazovali ako monštrum pre zábavu… Vzápätí som sa pre zmenu ocitla v budúcnosti v akomsi dome, ktorý sa otáčal,“ spomína. Najhoršie podľa nej bolo, že sa odtiaľ nemohla dostať… Navyše stále akoby sa cítila ohrozená. „Mala som pocit, že som tam stovky rokov, nie dni. A boli to roky bezmocnosti. Pamätám si, ako som sa snažila vymaniť z područia nejakých ľudí, čo sa ma snažili zabiť, a nedokázala som to. Ocitla som sa napríklad niekde na záhrade, kde ma skoro prešla kosačka.“ Dokonca sa mi tam objavila situácia, že som mala nasadnúť k niekomu do taxíka, a to sa mi skutočne nechcelo. Je zvláštne, že napriek tomu, že som bola od zrážky v bezvedomí a nemohla som si uvedomovať súvislosti, mozog túto situáciu vyhodnotil ako nebezpečnú a premietol mi ju vo sne.
Plastiku nakoniec odmietla
Bola preto vďačná za každé prebudenie. „Konečne som bola v teple a bezpečí nemocnice medzi milými ľuďmi, ktorých, mimochodom, navštevujem dodnes a mám ich úprimne rada…“ To už je spomienka, pri ktorej sa Veronika konečne usmeje. Po niekoľkých dňoch jej zdravotná sestra navyše skúsila prvýkrát otvoriť oči. „Bolo to kúzelné, videla som niečo ako obrovské farebné snehové vločky pod mikroskopom a potom sestru s dvoma vrkočmi. Bola láskavá a mala radosť, že ju vidím. A potom to urobila znova, keď za mnou prišla maminka. Bolo také úžasné ju vidieť, že ma takmer prestalo trápiť všetko to ostatné, čo sa so mnou dialo. Bola som len obyčajne šťastná, že vidím.“ Po tom, čo náraz spravil s jej tvárou a hlavou, to bol zázrak. „Strata očnice výrazne ohrozila jedno oko, okolo mám nové kosti z titánu a v nich sa už správa inak. Okolo druhého boli zase roztrhané všetky svaly. Niekoľkokrát som mala zlomenú čeľusť, takže mi ju na dva mesiace museli priskrutkovať. Nos bol úplne odtrhnutý a museli mi ho prišiť. Celá tvár bola navyše plná skla…“ ponúka mladá žena strašidelný opis svojho stavu. Vidieť bol naozaj zázrak. Mala vôbec právo chcieť viac? Prvé týždne to, ako vyzerá, vôbec neriešila. To, že jej organizmus zvládol opuch mozgu a prežil všetky rekonštrukčné operácie, bolo viac, ako si mohla priať. „Nejaká estetika nebola naozaj dôležitá. Až po čase som sa začala pýtať, či by sa s mojou tvárou dalo niečo ešte robiť,“ spomína. Hoci jej boli ponúknuté viaceré plastické zákroky, nakoniec sa poďakovala a žiaden nepodstúpila. „Vlastne na to nevidím dôvod. V mojom prípade by plastika znamenala dlhú náročnú operáciu so svojimi rizikami a ja nemám najmenší záujem svoje telo, ktoré toho toľko zvládlo, tomu vystavovať len preto, aby som vyzerala napríklad o tridsať percent lepšie. Ako predtým už totiž vyzerať nemôžem, to je fyziologicky nemožné. Som za súčasnú medicínu strašne vďačná a šťastná, že dokázala opraviť v podstate rozdrvenú tvár plnú skla, že tam udržala oči a uzdravila opuchnutý mozog, a viac po nej vôbec nevyžadujem.“ V tomto cíti veľkú pokoru. „V podstate ma prešiel vlak, a ak ma to muselo niečo stáť, tak estetika je tá najmenej cenná vec, ktorú si to mohlo zobrať. Vďaka tomu mám všetko ostatné, čo je úžasné. Vlastne je to zázrak a tak to aj beriem. S privilégiom peknej tváre som žila dosť dlho, teraz skrátka prišiel čas na iný hardvér…“
„Tá škaredá nehoda sa mi stala v tridsiatich troch rokoch, takže som už kus krásneho života mala za sebou.“
Vzhľad ako dvojsečná zbraň
Na svojom vzhľade si nezakladala ani predtým. A keď, tak o sebe napriek tomu, že sa venovala modelingu, skôr pochybovala. „Narodila som sa v osemdesiatych rokoch, keď sa o skutočnej kráse vôbec nehovorilo. Dnes spätne vidím, aká som bola krásna, ale vtedy som bola paradoxne za svoj vzhľad skôr kritizovaná, tak v práci, ako aj partnermi. Takže som sa ním trápila možno viac ako dnes,“ šokuje Veronika, ktorá modelku robila popri práci v hudobnom biznise, kde mala pod palcom organizáciu veľkých eventov. „Vzhľad bol možno dobrý bonus na začiatku, keď som v šestnástich dostávala prvé príležitosti. Sympatická tvár, pochopiteľne, vždy otvára dvere. Ale v mojom prípade bol úspech skôr súhra okolností, jednoducho som sa pohybovala v prostredí, v ktorom som sa prirodzene posúvala vyššie. A keď som už viedla tímy ľudí, stavala rozpočty a riadila produkčný proces, bola krása, naopak, dvojsečná zbraň. Na jednej strane síce pomáhala, na druhej však brzdila. Pre mnoho ľudí ste totiž len pekná tvár a predpokladá sa, že hlúpa,“ prezrádza.
Náročná vzťahová kapitola
Asi rok od nehody akoby sa Veronike eufória minula. Zrazu videla surovú pravdu, teda aspoň to tak vtedy, keď sa zrazu považovala za tučnú a znetvorenú príšeru, brala. Tak to totiž cítila z ľudí okolo. „Ľudia a vzťahy, to bola celkovo náročná kapitola. Niektorí totiž akoby tú situáciu vôbec nedokázali prijať – že ma prešiel vlak a prežila som. Že dokonca nebudem mentálne postihnutá, ani slepá, že ma to nijako zásadne psychicky nezdrvilo. Nečakali, že si nájdem nový krásny spôsob ďalšieho života a nepotrebujem ani ľutovať, ani radiť, ani horekovať,“ konštatuje. Z reakcie mnohých bola preto zmätená a vlastne ich dodnes nechápe. „Niektorí ľudia akoby ani nemali radosť, že žijem, viacerí priatelia sa so mnou už nikdy neboli schopní stretnúť, iní sa správali vyslovene zle. Nikto, samozrejme, nepríde a nepovie vám do očí: Už sa s tebou nechcem baviť, pretože z teba už nič nemám. Človek na to prichádza sám a bolí to. Akoby som vtedy spoznala úplne nové druhy zla, ale je to dobrý filter. Dnes mám okolo seba úžasné okolie. Ľudí, ktorí pri mne vždy stáli, takých, s ktorými sme sa nanovo našli, aj úplne nových.“
Namiesto do práce sa vrátila do školy
Akokoľvek to na tých koľajniciach tak vyzeralo, život sa nezastavil. Musela ísť ďalej. A rozhodla sa vykročiť inak, hoci bezprostredne pred úrazom Veronika pracovala pre najväčšie české festivaly United Island of Prague a Metronom Prague a vedenie jedného z nich práve preberala. „Do svojej pôvodnej práce som sa už nevrátila, aj keď ponuky boli a bolo ich prekvapivo veľa. Už som sa tam však nevidela, pretože robiť produkčnú prácu na úrovni, na ktorej som ju robila, nebolo v mojom zdravotnom stave už možné. Je to totiž extrémne časovo, fyzicky, psychicky a komunikačne náročná činnosť. S tým všetkým by som mohla už iba pomáhať, a to som nepotrebovala a ani nechcela,“ hovorí otvorene mladá žena, ktorá sa v hudobnom biznise pohybovala sedemnásť rokov. Ale už pred nehodou akoby prorocky hľadala niečo nové, ďalší impulz, a prihlásila sa na štúdium histórie, ktorú milovala od detstva. Po maturite sa však nechala presvedčiť, že ekonómia sa jej zíde viac. Nakoniec sa výška s robotou vôbec nedala zladiť, a tak ju nedokončila. A zrazu to s prihláškou na históriu vyšlo, akoby osud vedel, že presne toto bude o pár mesiacov potrebovať. „V júni sa mi stala nehoda a v septembri som napriek všetkému normálne nastúpila do školy. Síce úplne rozbitá, ale nastúpila. A bolo to to najlepšie rozhodnutie. Dnes už mám hotového bakalára a robím magistra a lepšiu cestu rekonvalescencie si neviem predstaviť,“ je spokojná Veronika, hoci pre jej mozog po zranení to bola od začiatku skutočná drina. „Problematické bolo najmä učiť sa na skúšky. Vedela som totiž, že dva týždne mi informácie v hlave nezostanú, že ich tam potrebujem dostať maximálne týždeň pred skúškou a potom si to musím neustále opakovať,“ spomína s tým, že postupne sa to však menilo. „S tým, čo mi nešlo prvý rok, som druhý už nemala problém.“ Na škole by tak rada aj zostala. Ako pedagogička a vedkyňa.
Vzhľad je to najmenej cenné, čo mi zrážka s vlakom mohla vziať…
On zomrel, ja žijem
Hľadí skrátka dopredu a k tomu, čo sa stalo nešťastného 7. júna pred štyrmi rokmi, sa nevracia. Necíti hnev a nehľadá vinníka. „Ten človek urobil hlúpu chybu, za ktorú zaplatil svojím životom. Keby som bola dramaticky postihnutá, nevidela, zostali mi psychické a intelektuálne následky alebo by som sa nehýbala, možno by som to brala inak, ale ja som mala v tej hrôze nehorázne šťastie. Kým on zomrel. Nie som blázon, aby som sa v takej situácii hnevala,“ hovorí Veronika vyrovnane. A až obdivuhodne vidí pohár skôr poloplný ako poloprázdny. „Tá škaredá nehoda sa mi stala v tridsiatich troch rokoch, takže som už kus krásneho života mala za sebou. Nehovoriac o tom, aké obrovské množstvo záchranných zložiek a úžasných lekárov urobilo všetko pre to, aby som z toho vyšla čo najlepšie,“ nadýchne sa. „Ja sa absolútne nemôžem na nič sťažovať. Naopak, beriem to ako dar. Samozrejme, keby som do toho taxíka nenastúpila, mohla by som žiť inak, ale takto neuvažujem. Beriem život, aký je, a snažím sa hrať s kartami, ktoré som dostala, tú najlepšiu možnú hru.“
foto: archív V. P. a Shutterstock
