Mal niečo pred jedenástymi narodeninami, keď medzi kamarátmi prvýkrát videl pornofilm. A potom znova a znova… Až to začal vyhľadávať sám. Samozrejme, tajne, mimo zraku rodičov a kohokoľvek, kto by mu to zatrhol. Bola to jeho zábava, jeho tajomstvo. Inak bol slušný chlapec z navonok slušnej rodiny. Presvedčený, že to o ňom nikto nevie. Veď ako by mohol? Až postupne pochopil, že to na ňom zanechávalo následky, ktoré sa nedalo nevšimnúť… „Mal som totiž tendenciu hneď si všetky ženy sexualizovať a nepristupovať k nim s rešpektom. Navyše, ovplyvňovalo to aj moje výsledky v škole a napokon sa to prejavilo i v partnerskom vzťahu v podobe erektilnej dysfunkcie…“ priznáva jedna z obetí závislosti od pornografie. Napriek tomu, že to mnohí ako on rozprávajú dlhodobo a verejne, aktuálny výskum Inštitútu pre štúdium rodiny, Wheatleyho inštitútu na Univerzite Brighama Younga a Univerzity vo Virgínii ukazuje, že pornografiu pravidelne sleduje dvakrát viac tínedžerov ako pred desiatimi rokmi a vystavených jej aspoň raz bolo deväť z desiatich mladých. Vedci preto vyzývajú, aby jednotlivé štáty zasiahli. Čo môžeme podľa Lívie Halmkan z neziskovej organizácie Tlakový hrniec čakať, ak sa nič neudeje?
Vy ako organizácia, ktorá sa na základných a stredných školách venuje prednáškam na tému vzťahov a sexuality, ste si prednedávnom urobili vlastný prieskum na Slovensku a v Česku. Sú vaše výsledky podobné tým americkým? Aj naše deti sa k pornografickému obsahu dostávajú ešte na základnej škole?
Áno. Priemerný vek prvého kontaktu s pornom je u slovenských a českých detí jedenásť rokov, mnohé z nich však vidia takýto obsah prvýkrát už v ôsmich či deviatich rokoch, teda dávno predtým, ako pocítia prvú príťažlivosť alebo romantické pocity, ktoré prichádzajú v puberte.
Čo to v takom doslova detskom veku s nimi robí?
Sex budú mať napozeraný a znormalizovaný mimo romantiky. Až raz dozrejú, môžu sa síce zamilovať, ale ich sexualita si bude žiť úplne separátny život napríklad v porne alebo na zoznamkách, namiesto toho, aby ju kultivovali vo svojom vzťahu. Sex sa totiž naučili vnímať ako nejaký nástroj k orgazmu, na čo emócie vôbec nepotrebujú, dokonca by im mohli byť na príťaž.
To sú dlhodobé následky, ale čo sa deje v ich hlavách v momente, keď pornografický obsah sledujú? Dokáže tomu hlava prváka či druháka na základnej škole vôbec rozumieť? Zaujať ho?
Chcela by som si myslieť, že porno ich nemá čím zaujať, pretože ich sexuálny pud sa ešte poriadne nerozvinul. Lenže ich to zaujíma. Možno nie nutne pre sexuálny obsah, ale pretože sa chcú učiť niečo o svete dospelých. Aj keď… Viem že už aj desaťroční chlapci dokážu masturbovať pri porne, takže sexualita u niektorých detí je asi živá aj pred pubertou.
„S pornom sa deti stretnú, aj keď to vyslovene nechcú. Len 14 percent si ho prvýkrát vyhľadá samo, v drvivej väčšine na nich niekde vyskočí na internete alebo im to ukáže spolužiak.“
Sú ho teda vedome schopní vyhľadávať a vracať sa k nemu?
O tom, koľko detí vo veku do desať rokov sa vracia k pornu opakovane, nemáme štatistiky, ale čo vieme povedať určite, je, že v prípade trinásťročných deciek je to až tretina, ktorá ho vyhľadáva raz za týždeň a častejšie. Mnohé z nich dokonca denne.
Hovoríme iba o chlapcoch, alebo sa to týka aj dievčat?
Z prieskumu vieme, že chlapci sa k pornografickému obsahu vracajú častejšie ako dievčatá. Pri otázke „Ako často si sledoval pornografiu v poslednom roku?“ len 15 percent chlapcov uviedlo, že „nikdy“, zatiaľ čo pri dievčatách to bolo 47 percent. A naopak, až 26 percent chlapcov priznalo, že sleduje porno niekoľkokrát za týždeň, kým medzi dievčatami to bolo len 6 percent.
V prípade dospelých konzumentov pornografie existuje štúdia Cam-bridgeskej univerzity, podľa ktorej u mužov, ktorí často sledovali pornografiu, nastali zmeny v mozgu podobné tým, ktoré sa vyskytujú pri iných formách závislosti – mali napríklad menšiu objemovú hmotnosť mozgu a taktiež menšiu aktivitu v niektorých jeho častiach. Deje sa niečo podobné aj u detí?
Zatiaľ nevieme o podobnom výskume na mladých. Isté však je, že detský mozog je tvárnejší, vďaka čomu sa rýchlejšie a ľahšie učí. Ak je teda dokázané, že zmeny v mozgu vďaka sledovaniu porna sa dejú dospelým, násobne viac sa budú diať deťom, pretože ich mozog je na učenie a absorbovanie informácií lepšie nastavený.
Uvedomujú si tínedžeri, ktorí vo vašom prieskume priznali, že pornografiu sledujú opakovane, dokonca niekoľkokrát týždenne, že už môžu mať problém so závislosťou? Chcú o tom hovoriť a hľadajú pomoc?
V triede pred spolužiakmi to nepriznajú. Ale počas kladenia anonymných otázok na záver programu sa nám takmer v každej triede objaví papierik s otázkou „Ako mám seknúť s pornom?“. Takže áno, niektorí z nich už v štrnástich dokážu priznať, že stratili nad tým kontrolu, a prosia o pomoc.
„Opakovane a čoraz častejšie prichádzajú od učiteľov žiadosti o prevenčné programy už do 4. ročníka základnej školy.“
Vníma to ich okolie? Do akej miery sledovanie pornografie ovplyvňuje mladých až tak, že to na ich správaní vidieť, lebo to, čo v porne sledujú, berú ako návod?
Do Tlakového hrnca nám opakovane a čoraz častejšie prichádzajú žiadosti o prevenčné programy už do 4. ročníka základnej školy. Keď sa pýtame učiteľov prečo, čo sa deje a prečo majú potrebu otvárať túto tému s takými malými deťmi, dozvedáme sa napríklad, že žiak masturbuje v triede pred spolužiakmi, chlapci vulgárne obchytkávajú dievčatá alebo skupina detí šikanuje tých, ktorí nechcú chodiť na záchod pozerať porno, prípadne sa dievčatá natáčajú nahé a posielajú to spolužiakom, lebo si myslia, že toto je vhodný spôsob dvorenia… Odhadujem, že ak tieto deti opakovane pozerajú pornografiu, zdá sa im normálne skúšať si na spolužiakoch to, čo videli.
Znamená to, že sa tým chvália? Respektíve nehanbia sa za to?
Nestretla som jediné dieťa a vlastne ani dospelého, ktorí by boli vyslovene hrdí na to, že sledujú porno. Skôr to ospravedlňujú ako nejakú nutnú vec v ich živote, ale nikto o sebe s hrdosťou nevyhlasuje „som fakt frajer, že večer masturbujem pri porne“. A ak človek opakovane robí niečo, na čo nie je pyšný, naopak, skrýva to ako tajomstvo, o ktorom by okolie nemalo vedieť, tak z toho logicky plynie pocit hanby, strach z odhalenia a napokon osamelosť.
Takže nakoniec vlastne ubližuje sám sebe.
Nielen. Ak sa človek za seba hanbí, môže skúsiť ponižovať svoje okolie, aby cítilo hanbu aj ono, prípadne sa izoluje s vlastnými komplexmi.
Stále hovoríme o deťoch. Kde je v tomto všetkom rodič? Nevie o tom, alebo si nepripúšťa, že sa to týka jeho dieťaťa – veď je zo slušnej rodiny, venujú sa mu, sú tu pre neho… skrátka jeho dieťa má naplnený život a samé bohumilé záujmy…
S pornom sa deti stretnú, aj keď to vyslovene nechcú. Len 14 percent si ho prvýkrát vyhľadá samo, v drvivej väčšine na nich niekde vyskočí na internete alebo im to ukáže spolužiak. Na zamyslenie je teda skôr to, či majú od rodičov informácie, ako to vyhodnotiť, a nenechať sa tým zlákať. Preto odporúčame doma hovoriť s deťmi o kráse ľudskej intimity tak, že ich pornografia vo chvíli, keď sa s ňou stretnú, bude jednoducho urážať. Vďaka rodičom budú mať totiž obraz o sexe ako o niečom radostnom, krásnom, ako o prejave lásky v intímnom kontexte. A porno im samým bude pripadať len ako jeho karikatúra. Bohužiaľ, mnoho rodičov sa takýmto debatám s deťmi vyhýba. Pornografia tak zostáva jediným obrazom sexu, ktorý majú.
„Odporúčame doma hovoriť s deťmi o kráse ľudskej intimity tak, že ich pornografia, vo chvíli, keď sa s ňou stretnú, bude jednoducho urážať.“
Priznávam, že to nie je pre našu generáciu úplne jednoduché. Väčšina z nás sa s pornom v detstve nestretla, podľa seba teda súdime aj svojich potomkov. Skôr sa pýtame, čo sa zmenilo, okrem techniky poskytujúcej ľahšiu dostupnosť tohto obsahu, že dnes už je súčasťou života veľkej časti detí?
Veľký rozdiel medzi mojou mladosťou a postojmi, ktoré počúvam od mladých dnes, vidím v akomsi strachu zo zlyhania, respektíve v pocite nedostatočnosti. My sme ako mladé ženy verili, že až sa raz pred mužom vyzlečieme, od šťastia odpadne a zvyšok pôjde akosi sám. Nepamätám si, že by sme cítili úzkosť, či sme na sex z technickej stránky dostatočne zaškolené, či vieme, ako sa máme počas sexu správať… Inými slovami, mohli sme si dovoliť byť nepripravené. Dnes od mladých ľudí opakovane počujem, že oni potrebujú ovládať sex dopredu, a preto musia pozerať porno, aby sa aspoň niečo naučili. Hlúpe je, že čím viac porna budú pozerať, tým viac nadobudnú dojem, že sex má mať nejaký predurčený scenár alebo postup, a tým viac sa okradnú o krásu spontánnosti a prekvapenia.
Nevedie to nakoniec k tomu, že o reálny sex a vzťahy nakoniec nemajú záujem? Presne to totiž potvrdzujú ďalšie štúdie.
Medzi tínedžermi sa nestretávam s tým, že by u nich klesal záujem o sex, skôr klesajú možnosti ho mať, pretože na to, aby s niekým mohli pri ňom skončiť, musia zvládnuť dvoriť a riskovať, že budú odmietnutí, otriasť sa a dvoriť znova, byť spoločenskí aspoň do takej miery, že niekoho dokážu zaujať… Keď sa nad tým zamyslíme, tak mať s niekým sex je v podstate odmena za to, že sme úspešne zvládli mnoho mäkkých zručností, ktoré sexu predchádzajú. Učiť sa ich je občas kostrbaté, náročné, je to pokus a omyl. Ideme teda do rizika, nepohodlia a myslím si, že možno tu niekde je pes zakopaný. Nie každému sa do toho chce ísť, obzvlášť ak môže mať sex za jediný klik prstom na telefóne. Načo mám ísť von, niekomu dvoriť, stávať sa zraniteľným, riskovať odmietnutie, udržiavať dobrý dojem, premáhať sa, keď môžem mať sex s obrazovkou bez akejkoľvek námahy?
KTO JE?
Lívia Halmkan je riaditeľkou a lektorkou projektu Tlakový hrniec, ktorý sa zameriava na diskusie na základných a stredných školách o sexualite, manželstve, pornografii a hodnote ľudského života. Je spoluautorkou knihy Láska žije offline – Ako sprevádzať deti v dobe ľahko dostupnej pornografie. Vyštudovala grafický dizajn na University of Brighton v Anglicku, kde roky žila a vydala sa. Dnes s rodinou žije v Banskej Bystrici.
foto: Unsplash
