Majú celý život pred sebou, a tak nám ani nenapadne, že vo svojom veku môžu uvažovať o jeho konci. Napriek tomu sa to deje. Ako to podľa odborníčky na duševné zdravie PhDr. Zuzany Šofranekovej z platformy Hedepy u mladých rozpoznať?
Sú varovné signály v prípade mladých bojujúcich so samovražednými myšlienkami iné ako u dospelých?
Základné signály sú podobné, ale u mladých sa ľahko skryjú za „pubertálne správanie“. Netreba ignorovať najmä slová o beznádeji, priamo alebo nepriamo naznačené myšlienky na smrť, sebapoškodzovanie, výrazné stiahnutie sa do seba, problémy so spánkom a s jedlom, zvýšenú impulzivitu, zhoršenie školského výkonu
či experimentovanie s návykovými látkami. U tínedžerov je dôležité všímať si aj to, čo robia online — aký obsah vyhľadávajú, lajkujú či zdieľajú. Môže to byť veľmi cenný zdroj varovných signálov. A určite neplatí, že „kto o samovražde hovorí, neurobí to“ – naopak, často ide o prosbu o pomoc.
Ako ju neprehliadnuť a uvedomiť si, že naozaj ide o život? Čo by malo byť definitívnym varovným signálom pre okolie?
Najsilnejšími rizikovými faktormi toho, že mladý človek môže prejsť od slov k reálnym činom, je to, ak už sa o ukončenie života v minulosti neúspešne pokúsil, ak u neho dochádza k sebapoškodzovaniu, prežíva depresiu, úzkosť alebo iné psychické ťažkosti, problémy v rodine, traumu, šikanu či kyberšikanu, sociálnu izoláciu, navyše má prístup k prostriedkom, ktorými si môže ublížiť.
Čo vôbec k myšlienkam na smrť tínedžerov privádza?
Najzraniteľnejší sú mladí, ktorí nemajú dostatočnú emocionálnu podporu. Sme vzťahové bytosti, takže všetci potrebujeme cítiť prijatie, lásku a to, že niekomu na nás záleží.
Je dnešná generácia mladých viac vystavená tomu, že to necíti, a naopak, má pocit, že lásku si musia zaslúžiť podaním nejakého výkonu? Čo podľa vás tento tlak najviac vytvára?
V dnešnom svete čelíme špecifickým stresorom: neustálemu porovnávaniu sa cez sociálne médiá, tlaku na výkon, neistote na trhu práce, úzkosti zo zmeny klímy, rizikám vojenských konfliktov a rýchlych technologických zmien. Sociálne siete môžu navyše ešte zosilniť pocit, že „ostatní sú úspešnejší“. Kedysi sme sa porovnávali len s ľuďmi v našom okolí, dnes sa kvôli sociálnym sieťam porovnávame s celým svetom a prevažne s ich „dokonalou“ stránkou, ktorá je často skreslená. Toto všetko ešte zhoršuje už existujúcu zraniteľnosť.
Mladí to možno aj dávajú najavo, ale mnohokrát sa stretávajú s reakciou – čo už im v ich veku môže chýbať? Nehovoriac o tom, že v puberte prepady nálad mnohí rodičia pripisujú tomu, že to k ich veku patrí. Ako teda rozoznať, že nejde len o výkyvy nálad, ale o vážnejší problém?
K puberte síce určite patrí impulzívnosť aj nestálosť nálad, ale varovným signálom je, keď zmeny zasahujú do bežného fungovania dieťaťa a trvajú dlhšie. Ak mladý človek prestáva zvládať školu, stráca záujem o veci, ktoré mal rád, výrazne sa mení jeho spánok alebo hmotnosť, opakovane sa sebapoškodzuje alebo hovorí o smrti, už to nie je „len puberta“. Veľmi dôležité je vytvoriť doma prostredie, v ktorom je bezpečné hovoriť o pocitoch – rodič, ktorý počúva a nereaguje hneď kritikou, je pre dieťa veľkou oporou.
Ak sa teda mladý človek zverí blízkemu, že rozmýšľa o samovražde, čo je správny prvý krok? Ako reagovať a ako určite nereagovať?
Je nevyhnutné venovať mu plnú pozornosť, vyjadriť empatiu a nesnažiť sa potlačiť jeho emócie či myšlienky. Pre človeka, ktorý uvažuje o samovražde, je neuveriteľne náročné povedať to nahlas – preto veľmi záleží na tom, ako zareagujeme. Určite sa treba vyhnúť zľahčovaniu („To prejde.“), moralizovaniu („Musíš byť silnejší.“) či kritike. Tieto reakcie môžu mladého ešte viac uzavrieť. Mali by sme reagovať láskavo, prijímajúco, so záujmom a s ochotou byť tu s ním a pomôcť mu.
Kedy je už nevyhnutná odborná pomoc psychológa či psychiatra?
Odborník je potrebný vždy, keď sú prítomné myšlienky na samovraždu, sebapoškodzovanie, pokus o samovraždu alebo pretrvávajúce závažné psychické symptómy. Ale pomoc môžeme vyhľadať aj skôr – nie je nutné čakať, kým je kríza najhlbšia. Ak si laik všimne, že sa niečo mení, napríklad prichádza stiahnutie, apatia, poruchy spánku, strata chuti do jedla, zvýšená podráždenosť, zanedbávanie školy či práce, je dôležité o tom hovoriť a pomôcť dotyčnému nájsť odborníka alebo kontaktovať rodinu. Včasný zásah môže výrazne znížiť riziko, že sa problémy prehĺbia.
Ako môžu rodičia, učitelia či spolužiaci podporiť mladých v tom, aby sa nebáli hovoriť o svojich pocitoch a problémoch?
Najviac pomáha otvorené, nehodnotiace prostredie. Keď sa dospelí zaujímajú, pýtajú, aktívne počúvajú a nenútia deti, aby sa „správali normálne“, mladí získavajú pocit bezpečia. V škole je dôležité učiť emočné zručnosti a poskytovať jasné informácie o tom, kde vyhľadať pomoc. Spolužiaci môžu byť zase prvou osobou, ktorej sa tínedžer zdôverí, no ak je situácia vážna, mali by čo najskôr zapojiť dospelých.
foto: Archív, Unsplash
