Keď sme pred desaťročím robili spolu prvý rozhovor, bola som z nej uveličená. Odpovedala totiž úžasne na všetko. Ona áno, ale ja som si postupne stále viac vyčítala, že som sa rovnako úžasne nepýtala. Dookola sme totiž rozoberali Saxanu a jej dexempó šupoplex. Pritom speváčka, textárka a skladateľka Petra Černocká vo vlastnom živote musela nájsť omnoho viac kúziel na zvládnutie toho, čo jej osud nadelil, ako jej filmová čarodejnica v dvoch filmoch dokopy.
Priznám sa, že k tomu, aby som vytočila vaše číslo s prosbou o rozhovor,ma inšpirovala vaša dvanásťročná vnučka Coco. Práve v týchto dňoch médiá totiž obletela správa, že je z nej úspešná dabingová herečka a speváčka. Gény sa, skrátka, nezaprú. Platilo to aj u vás? Tiež ste svoje umelecké sklony zdedili po niekom z predkov?
V našej famílii sa neobjavil žiadny iný umelec len Vlastimil Brodský, ktorý bol mojím bratrancom. Vekovo sme však boli od seba dosť vzdialení. Bližšie mal skôr k môjmu oteckovi, s ktorým spolu sedávali v kaviarňach a viedli intelektuálne rozhovory o politike a marxizme. Raz, keď takto sedeli, sa tam objavila aj jedna pôvabná slečna. A Vlasta hneď drgol do môjho otca: „Hele, Paliku…“, tak hoako Moraváka volal, „pozri, aká je tam krásna ženská“. Na ženy mal Vlasta vždy dobré oko a naviedol otecka, aby sa jej hneď šiel predstaviť. A z tohoto stretnutia bolo nakoniec manželstvo, v ktorom sme sa s bratom narodili.
Možno Vlastimil pobral v rodine všetky herecké gény sám, ale aspoň vám našiel maminku…
Určite, že pobral, lebo v širokom ďalekom príbuzenstve sme už nemali ani len amatérskeho umelca. Ja som bola skôr náhoda. O to viac ma teší, že moje potomstvo si z muzikantských génov naopak zobralo, čo mohlo. Dcéra je hudobníčka, textárka a speváčka, pri vnučke síce ešte nevieme, či sa tomu bude venovať profesionálne, ale chodí na hudobné gymnázium, kde má spev aj klavír. Začala však už ako malinká aj dabovať. A teraz doslova lieta z jedného štúdia do druhého, lebo šikovných dievčat, ktoré vedia hrať aj spievať nie je zase až tak veľa. Takže je na roztrhanie. A musím povedať, že keď som ju nedávno počula v americkom muzikáli Matylda, doslova mi vyrazila dych. Pyšná babička – sa tomu hovorí… (úsmev)
Veď je aj na čo. Boli ste ako malá rovnaká? Tiež bolo od malička jasné, že z vás rastie speváčka?
Prvý začal spievať brat s kapelou. Hrali bigbít, ktorý bol v šesťdesiatych rokoch super moderný. Ja som chodila do ľudovej školy umenia, lebo doma veľmi rýchlo pochopili, že nejaký talent vo mne bude. A potom som urobila skúšky na konzervatórium, kde by ma asi nezobrali, keby to z ich pohľadu nebolo nádejné.
Obdivuhodné bolo, že vám bolo do spevu, aj keď doma to nebolo dvakrát ľahké. Vaša maminka bola totiž celé vaše detstvo chorá. Mala nedomykavosť srdcových chlopní, čo je dnes pomerne ľahko operatívne riešiteľná diagnóza, kým vtedy to bola v podstate smrteľná choroba. Medicína u nás nebola ani zďaleka tak ďaleko, srdcové chlopne operovali azda len v Rusku. Môj otec, ktorý bol mladý nadšený komunista, síce písal do Moskvy, tam ho súdruhovia ale sklamali. Ani mu neodpísali.
Keď ste mali desať rokov, maminka nakoniec zomrela. To muselo byť pre také malé dievčatko strašné.
Samozrejme, že bolo. Ale my sme s bratom už celé roky predtým boli dosť odkázaní na seba, čo nás naučilo určitej samostatnosti. Maminka totiž trávila každú chvíľu v nemocnici, často dva-tri týždne, niekedy aj mesiac. Zvykli sme si teda, že nebýva doma a musíme sa o seba postarať. Otec samozrejme robil, čo mohol, ale chodil do práce, a do piatej večer sme jednoducho boli deti s kľúčom na krku, ktoré si musia vedieť poradiť. Takže keď zomrela, nebolo to zo dňa na deň, neprišiel šok, že sme zrazu ostali sami. My sme s tým, že máme smrteľne chorú maminku, vyrastali.
Takže vám ťažké chvíle predtým paradoxne tú najťažšiu uľahčili.
Asi tak. Ďalšia vec bola, že otec sa celkom rýchlo, myslím, že už po roku, znovu oženil. A ja som tú novú maminku, ktorú nám priviedol, mala rada. Nebrala som ju ako niekoho cudzieho, kto k nám nepatrí. Od začiatku sme nadviazali krásny vzťah. Hoci mala svojho syna, necítila som voči nemu ani štipku žiarlivosti, že on je vlastný a ja nie. S čím mal, naopak, veľký problém môj brat. Mal však už pätnásť rokov, a keď mu zrazu prišiel do rodiny trinásťročný nevlastný brat, bral to ako konkurenciu. V tom veku ste navyše presvedčený, že máte právo na vlastný názor. Len čo mal teda osemnásť, odsťahoval sa z domu. Býval u kamarátov a vzťahy s rodinou viac-menej pretrhol. A tak to v podstate už ostalo. Celý život som to ale brala tak, že to mal v tej situácii skrátka ťažšie ako ja.
V čom?
Ja som vždy bola skôr veselšie dieťa, tá, čo si od malička vedela urobiť srandu, lebo keď je niečo veľmi zlé, tak sa to nedá zvládnuť inak ako tak, že sa tomu človek vysmeje. Navyše som dosť vnímala svet okolo seba a videla som, čo všetko ešte horšie sa deje iným.
Napríklad aj vašej druhej mame. Uvedomovali ste si, napriek tomu, že ste mali len jedenásť rokov, že ani jej život nebol dvakrát jednoduchý?
Ona mala naozaj neuveriteľný osud. I keď dnes sa aj naň 
už pozerám z tej veselšej stránky, pretože vo chvíli, keď si otecko všimol pôvabnú vodičku električky, videl v nej ako nadšený ľavičiar krásnu predstaviteľku pracujúcej triedy. Sám bol intelektuál, právnik v Akadémii vied, ale silu videl v robotníkoch a myslel si, že si našiel proletárku. Ukázalo sa však, že táto milá pani bola pred rokom 1948 majiteľkou hotela v Rumburku, a keď prišli komunisti a znárodnili im ho, zobrala na ruky svojho malého chlapčeka a s manželom utiekli doslova cez kopce na Západ. Absolvovali všetky tie utečenecké lágre a nakoniec sa dostali do Brazílie. Tam sa im síce darilo, vždy spomínala tamojších veselých ľudí, hudbu, tanec… Skrátka to tam milovala. Začala predávať v cukrárni, ktorú jej dokonca majiteľka, stará dáma, chcela odkázať, ale maminke zrejme začalo byť smutno za Hradčanmi a všetko to nechala tak. A namiesto toho šla na ambasádu, či sa môže vrátiť domov. Tam jej prikyvovali, že samozrejme, navyše sľubovali, že keď sa naučila jazyky, mohla by pracovať na letisku. Skončila však v električke, ktorá vyrážala o piatej z vozovne. Otec tak nakoniec nemal doma proletárku, ale buržoázny živel… (úsmev)
Takto vypointované to znie skoro ako dobrodružstvo. Vy naozaj vidíte pohár skôr poloplný ako poloprázdny. Neviem, či preto vám život dával zabrať ďalej, po maminke ste totiž pre chybu pôrodníka prišli aj o prvorodeného syna. To už by väčšinu ľudí zložilo, najmä v tom veku. Mali ste len dvadsaťjeden rokov…
Mám v sebe čosi také, že keď sa deje niečo zlé, cítim, že je mojou povinnosťou sa s tým vyrovnať, nerúcať sa, nehľadať vinníka. Takú zvláštnu potrebu nejako si poradiť. Takže sa možno môžem pochváliť, že aj tie najhoršie zákruty vždy nejako vyberiem. Dobre, ale kde beriete silu robiť to zas a znova? Nepýtate sa, aký má význam ustáť jednu smrteľnú zákrutu, keď za ňou je na vás nachystaná ďalšia? Nie. Možno je to tým, že nie som egocentrická. Keď sa pozeráte okolo seba, tak vidíte, koľko horších vecí sa môže stať a preto sa nemôžete tváriť, že vám je najhoršie na svete. Keď nevnímam len seba, potom beriem to zlé, čo sa mi deje, v kontexte, že sa to prosto stáva a nie je to Boží podraz na mňa.
Klobúk dolu. Aj pred tým, že ste sa nenechali zlomiť. Vy ste si totiž ešte v tej pôrodnici napriek bolesti povedali, že vy dieťa mať budete.
Myslím, že to bola úplne prirodzená reakcia. Bola som sklamaná a zničená, ale vedela som, že syn nebol chorý, že môžem mať zdravé dieťa, takže som si povedala, že ho o rok aj mať budem. Lenže potom som sa príliš vrhla do práce a úspech ma nakoniec strhol tak, že som išla stále ďalej a ďalej a začala som bábätko odsúvať.
Nakoniec ste v tridsiatke porodili dcéru Báru. A medzitým odštartovali naozaj úspešnú kariéru. Rovno z konzervatória ste totiž nastúpili do divadla Semafor, ktoré bolo vďaka menám ako Šlitr a Suchý už vtedy medzi divadlami legendou. Uvedomovali ste si, čo sa vám podarilo?
Mladý človek berie všetko nejako ako samozrejmosť. Pripadalo mi úplne prirodzené, že som dostávala rôzne ponuky, raz som spievala tam, potom inde a priznávam, že som ani nestihla zaregistrovať, ako som sa tam vlastne dostala. Samozrejme, že som musela prejsť nejakým konkurzom, ale vôbec si nepamätám, čo som tam spievala, ani nejakú komi-iu, ktorá by ma prijímala. Pre mňa to bolo asi tak, že fajn, tak som sa dostala do Semaforu. A to bolo všetko. Docenila som to až omnoho neskôr.
Po spolupráci s legendárnou dvojicou Suchým a Šlitrom v legendárnom divadle ste sa vzápätí sama stali legendou, ktorú z vás spravila filmová Dívka na koštěti. Neviem však, či ten úspech, ktorým je film ovenčený teraz, prišiel hneď…
Prišiel. V kine na Václaváku ho premietali takmer dva roky a ľudia na to stále chodili. V tej preideologizovanej dobe to bolo skrátka niečo iné. Až nechápem, že príbeh o nadprirodzenej bytosti vôbec prešiel cenzúrou.
Mali ste dvadsaťdva rokov a už ste sa doslova dotkli hviezd. Čo to znamenalo, dosiahnuť taký úspech hneď na začiatku?
Bola to taká zvláštna situácia. Keby som herectvo vyštudovala, išla by som ďalej, začala by som chodiť po konkurzoch a stala by sa zo mňa herečka. Lenže ja som mala muzikantské ambície oveľa väčšie ako herecké. Muziku som si vždy písala aj skladala sama, takže v hudbe som mala oveľa širší záber a nechcela som sa toho vzdať. Pre mňa tak ten slávny film nemal až taký význam, ako by bol mal pre herečku, ktorá ňou aj chcela byť. Ja som, naopak, od filmu odišla. A dnes si hovorím zaplať pánboh, pretože herecký údel je nesmierne ťažký a nevďačný. Stále totiž prichádzali nové a nové herečky a tá konkurencia bola obrovská. Kým speváčok v tých časoch, keď som bola v živote najslávnejšia, napríklad o Slávika bojovalo len pár. Koľko nás bolo? Nikdy som si o sebe nemyslela, že spievam nejako bravúrne, ale mala som svoju farbu hlasu, pre ktorý som si vedela napísať pesničku, a to bolo pre mňa viac než študovať roly. Alebo som možno leňoch… (smiech) Aj teraz mi totiž núkali nejaký scenár, ale keď som videla ten text… Keďže nemám hereckú pamäť, tak by som sa to učila od rána do večera a aj tak by som to ešte dobre nevedela.
Nikdy ste to rozhodnutie dať prednosť muzike neľutovali?
Nie. Herecký chlebíček je veľmi náročný. Hoci herci majú tú výhodu, že tým, že sa celý život učia kvantá textu, si aj vo vyššom veku všetko pamätajú. Mne niečo poviete ráno a večer to už neviem. Dnes by som mohla zobrať rolu maximálne so štyrmi vetami.
Myslím, že ste k sebe príliš kritická.
Nie som. Ja som si totiž potom ešte zahrala v niekoľkých fi lmoch. Napríklad na Slovensku v krásnej trilógii Nepokojná láska s Júliusom Pántikom a Sylvou Turbovou. A tam som si uvedomila, ako boli na svoje úlohy pripravení úplne inak než ja. Dodnes si pamätám, ako sme sedeli so Sylvou a viedli nejaký dialóg, keď na scénu zrazu prišiel pes. Ona ako trénovaná herečka okamžite vedela ten moment prirodzene využiť a vsunúť do deja. Začala ho hladkať, ale pritom nevypadla z roly. Keby som ho pohladkala ja, zabudnem, čo mám hovoriť.
Na jednej strane vám rozumiem, ale Saxanu ste hrali doslova s plejádou hereckých bardov a ani na moment nie je vidno, že by ste s tým bojovali.
Tam by som povedala, že mi to paradoxne pomohlo a výkon pri Saxane bol taký dobrý, pretože ona bola už podľa scenára taký námesačný somnambul. Tisíce vecí nechápala, nikdy sa príliš nedivila, nejasala, všetko bolo pre ňu ako čarodejnicu pochopiteľné, takže v tejto úlohe môj civilný prejav vôbec neprekážal, naopak, bol na prospech veci.
Neviem, či to bolo civilným prejavom alebo skôr hereckým majstrovstvom, ale nemyslím si, že by niekto Saxanu dokázal zahrať lepšie. A tak trochu ňou ostať celý život. Vám sa to podarilo a väčšina divákov vás dodnes považuje rovnako za herečku ako za speváčku. Neviem, či už je na to čas, ale obzeráte sa občas za seba? Aký život má zatiaľ za sebou Petra Černocká?
Dlho som ním tak nejako prirodzene plávala. Vedela som, že chlapci o mňa majú záujem, že sa mi darí a mala som pocit, že takto to bude stále. Potom však prišli aj chvíle, keď to bolo zlé, napríklad po revolúcii, keď sa vôbec nekoncertovalo a musela som vymyslieť, čo budem robiť. Vtedy som si kúpila písací stroj a začala som písať. Dvoma prstami som naťukala rozhovor s nejakým hercom a odniesla som to do časopisu Květy. Takto som sa živila ako novinárka, kým môj statočný muž šiel predávať do bazáru gitary. Nakoniec som ale za to obdobie vďačná, lebo sa zo mňa nestala rozmaznaná hviezda. Možno práve to je najväčší úspech mojej kariéry, že som nikdy nebola na seba sústredená umelkyňa, ktorá verí vo vlastnú nesmrteľnosť.
