Akoby Alžbetku nielen hrala, ale ňou naozaj bola. Naozaj behala po Perinbabinom príbytku, naozaj skákala v jej perinách a preháňala sa jej jaskyňou. Perinbabu totiž podľa nezabudnuteľnej herečky Petry Kolevskej- -Vančíkovej herci doslova prežívali na vlastnej koži. Priznávam, že aj ja – veľmi som sa o ňu ako o malé dievčatko bez mamy bála a verila, že naozaj už bude žiť len šťastne, až kým neumrie. Podarilo sa?
Dnes už je jasné, že Perinbaba nie je len taká nejaká rozprávka, akých bolo nakrútených množstvo. Stala sa z nej legenda. Bolo to cítiť už na pľaci?
Spätne si uvedomujem veľa signálov, ktoré naznačovali, že to bude niečo výnimočné. Nakrúcanie totiž sprevádzali doslova zázraky, ktoré sa nedajú racionálne vysvetliť. Keď sme napríklad nakrúcali pohreb Alžbetkinej mamy, režisér Juraj Jakubisko mal predstavu, že by malo snežiť a mala by sa strhnúť metelica. Bol už apríl, navyše dosť vysoký dátum, ale to, čo je na plátne, to je naozaj zhora. Žiadni hasiči ani rekvizitári. A takýchto vecí tam bolo viac.
Takže ste si pripadali naozaj ako v rozprávke…?
A nielen ja. Keď človek vstúpil do ateliérov na Kolibe, kde bol postavený celý Perinbabin príbytok, pripadal si tam tak každý. Dokonca aj starí filmári hovorili, že toto v živote nevideli.
Pamätám si však, že ako dieťa som viac ako prostredie vnímala vašu Alžbetku a to, aké to mala ťažké… Na niektoré scény som sa dokonca odmietala dívať.
V tomto je Perinbaba klasická rozprávka so svojím r
ozprávkovým kúzlom, ktorá sa snaží ukázať, že treba byť pripravený aj na to, že prídu ťažké chvíle, ktoré nás poriadne preskúšajú. Ale treba veriť, že ak nezídete zo správnej cesty, dovedie vás do cieľa. Jurajovi sa podarilo vniesť do tej rozprávky realitu života. Ani pred deťmi nezakrýval, že ľudia sú aj zákerní a zlí. No ukázal, že sú tu, naopak, aj múdre a dobré bytosti. Tým dal ľuďom obrovskú vieru, že všetko je v rovnováhe a netreba panikáriť. Ale na druhej strane sa ani tváriť, že zlo nejestvuje.
Perinbaba bola nakoniec zázračná bytosť nielen na obrazovke, ale aj mimo nej. Zahrala si ju totiž Giulietta Masina, manželka svetoznámeho režiséra Federica Felliniho, na čo v časoch socializmu bolo potrebné kúzliť aj mimo kamier. Čo to znamenalo pre vás – mať necelých osemnásť a hneď hrať so svetovou hviezdou?
Mala som v živote možnosť stretnúť ešte niekoľko takýchto velikánov, ale pani Masina bola prvá, ktorá mi ukázala čaro svetových filmových hviezd. Doslova v prvom momente, ako som ju stretla, som si uvedomila, že naozaj platí, že čím je človek väčší v tom, čo robí, tým je normálnejší, skromnejší a ľudskejší. Ona bola ukážkový príklad človeka s obrovskou dušou.
Aké bolo pre ňu pracovať za železnou oponou? Juraj Jakubisko bol síce slobodomyseľný vizionár, ale vtedajší mocní tu veľmi rozťahovať krídla nikomu nedovolili. Prejavovalo sa to na pľaci?
Bolo cítiť, že sa to robilo ešte za bývalého režimu. Boli sme napríklad strážení špeciálne trénovanými tlmočníkmi. Keďže pani Masina bola Talianka, tlmočili nám do taliančiny. No nejako ušlo ich pozornosti, že ovláda aj francúzštinu, ktorú som vtedy na gymnáziu mala zhodou okolností aj ja. Keď zrazu zistili, že klebetíme po francúzsky, na druhý deň ráno tam bol hneď aj francúzsky tlmočník. Zbytočne sme ich presviedčali, že ho nepotrebujeme. Trvali na tom, že tam zostane.
Čo ste si stihli povedať?
Pani Masinu zaujímalo okrem iných vecí, aký mám ako hlavná ženská postava honorár. Nikdy nezabudnem, ako som jej úprimne povedala, koľko dostanem za celý film. Ona na mňa tak uznanlivo pozrela, že je to na začínajúcu herečku slušný denný honorár, vlastne porovnateľný so Západom… Spoza jej chrbta mi však v tom momente začal nervózne gestikulovať vedúci výroby, že mám okamžite ukončiť túto debatu, takže zrejme odišla z Československa s tým, že sa tu nemáme až tak zle… (smiech)
A ak by jej toto nakoniec predsa len niekto vyhovoril, to, že tu nakrúcame krásne rozprávky, jej asi zostalo. Ako reagovala na Jakubiskovo videnie sveta, na jeho vizionársky spôsob tvorby? Hrala už niekedy v niečom podobnom?
Nič také ako Perinbaba nejestvuje. To bolo veľmi rýchlo zjavné podľa reakcií, ktoré prichádzali zo zahraničia. Hoci je to rozprávka, myslím si, že je to jedno z najvýznamnejších Jurajových diel. Tam zo seba dostal celé to dieťa, ktoré v sebe nosil. Pani Masina to brala veľmi profesionálne, ale myslím si, že nakoniec bola veľmi príjemne prekvapená. Nečakala, že si užije takú nádheru. Lebo my sme si tú rozprávku doslova odžili. Všetko bolo naozaj. Naozaj sme skákali vo veľkých perinách, naozaj sme nakrúcali v Demänovskej ľadovej jaskyni. V tomto mi je trochu ľúto dnešných kolegov, ktorých oblečú do čiernych trikotov a nechajú ich skákať v štúdiu so zelenými stenami s tým, že prostredie sa dorobí digitálne. Musí to byť veľmi náročné na herecký prejav, predstavovať si, že sú niekde inde. My sme sa do tej rozprávky totiž preniesli naozaj.
Aké je pre mladú herečku vykročiť potom do ďalšieho života, keď ešte pred tým, než ste herectvo začali študovať, ste mali skúsenosti s takýmito hereckými velikánmi?
Brala som to tak, že všetci sme len ľudia. A tak som sa pozerala aj na pani Masinu či na režisérov formátu pána Juraja Jakubiska, Vladimíra Strniska, Jiřího Svobodu, Karla Smyczeka, Evžena Sokolovského… Až spätne som si uvedomila, aké som mala neuveriteľné šťastie, že som s nimi mohla pracovať a učiť sa od nich. Naozaj som totiž, či už v divadle, v televízii alebo vo filme, robila s našou vtedajšou absolútnou špičkou.
Možno práve preto je pre mnohých dodnes nepochopiteľné, že ste potom zrazu zmizli z očí, dali ste zbohom hereckej kariére a spred kamery prešli za ňu ako producentka a scenáristka…
Som človek, ktorý sa nebojí zmeny. Mám pocit, že minimálne profesijne zažívam postupne niekoľko životov, ktoré na seba nenadväzujú, a zakaždým som sa musela postaviť na úplný začiatok. Ale nikdy som sa toho nezľakla a nekričala: „Panebože, čo som to spravila? Čo bude ďalej?“ Vždy je totiž niečo ďalej a väčšinou je to veľmi zaujímavé.
V tom čase ste sa navyše vydali a stali sa dvojnásobnou mamou. Vaše dcéry vás teda ako herečku nezažili?
Zažili, že mama je v televízii, keďže to, čo som nakrútila, sa stále reprízuje, ale nezažili, že mama ide nakrúcať. Že odchádzam na filmovačku na tri týž-dne. Od toho boli uchránené. A aj to bol jeden z dôvodov, prečo som prestala hrať. Pre mňa bolo veľmi dôležité, aby moje deti nezažívali, že odchádzam. Hoci nemôžem povedať, že som zostala naplno doma. Zažívali, že som si z obývačky spravila pracovňu a stále niečo organizovala a riadila. To sa však dalo robiť s jednou rukou na kolíske, druhou na tablete a nohou na práčke.
Rozmýšľam, či by ste od spokojnej rodiny vôbec mohli odchádzať hrať tragické postavy zúfalých žien a obetí, ktoré ste veľmi často dostávali, napríklad aj v legendárnom seriáli Chlapci a chlapi. Mimochodom, nehnevalo vás to?
Mňa to, naopak, tešilo. Herecky je to vždy zaujímavejšia príležitosť ako chodiť a usmievať sa. Navyše som dostávala spätnú väzbu, že nie každý vie také ťažké postavy spracovať. Takže mi profesionálne lichotilo, že ma do nich obsadzujú. Myslím si, že vrcholom v tomto bol film Prokletí domu Hajnů, za čo som dostala aj ocenenie na úrovni terajšieho Českého leva. Myslím, že moja vizáž ma nikdy nepredurčovala na to, aby som bola na obrazovke nejakým sexsymbolom alebo lovkyňou mužov. Na druhej strane som si hovorila, aký ja mám krásny život, že nič z toho ťažkého a strašného, čo som odohrala, ma v skutočnom živote nepostretlo.
Stretla vás však láska. A myslím si, že nie hocijaká. S manželom ste spolu už tri desaťročia. Myslíte si, že je to aj vďaka tomu, že ste sa stiahli z obrazoviek? Mnoho hercov mi totiž povedalo, že šoubiznis vzťahom veľmi nepraje a je v tejto profesii ťažké si ich uchrániť…
Vzťah s mojím mužom je pre mňa niečím neskutočne vzácnym a nemyslím si, že by ním otriaslo nejaké iskrenie pred kamerou. Ale asi by to bolo komplikovanejšie. Už len tým častým odlúčením a médiami, ktoré keď útočia na vás, ubližujú celej rodine. Určite by náš vzťah bol pod väčším tlakom. Za mojím rozhodnutím skončiť bolo preto čiastočne aj to, že som chcela mať pokoj a svoje tajomstvá.
foto: archív SFÚ a P. K. V.
