Všade narážala len na články o diétach. Na zoznamy potravín, ktoré by človek mal alebo nemal jesť. Na jedálne lístky, ktoré presne diktujú čo, kedy a koľko… Akoby sme boli všetci sériovo vyrábaní roboti s presne naplánovanou spotrebou energie na sto kilometrov. Petra Valešová tak skončila na dvadsať rokov v začarovanom kruhu diét a prejedania, až kým nenašla návod, ako počúvať vlastné telo.
Mala pätnásť a doslova radar na každú poznámku o svojom tele. Tak ako každé dospievajúce dievča. Už si ani nepamätá, kto to povedal, len to, že by mala pár kíl schudnúť. „Myslím, že to bol presne ten okamih, keď som začala premýšľať nad tým, že moje telo nie je dosť dobré, a začalo sa moje dvadsaťročné trápenie s jedlom,“ hovorí Petra. Dnes už vie, že vtedy žiadnu diétu nepotrebovala. Vtedy sa však okamžite vrhla na svoju prvú. „Vyskúšala som nejakú šialenú ryžovú diétu, pri ktorej som, samozrejme, nijako dlho nevydržala, takže sa mi podarilo schudnúť len dve kilá a bola som ešte viac nespokojná.“ Svoju váhu teda neprestávala riešiť a skúšala ďalšie a ďalšie diéty. Na chvíľu ju síce pár kíl zbavili, ale vzápätí boli všetky späť. „Zlom prišiel, keď som po strednej škole odišla ako aupairka do Anglicka. S tým prišiel stres, aký som dovtedy nepoznala. Bola som totiž hodená do vody a dalo mi poriadne zabrať naučiť sa plávať. Chvíľami som bola jeden uzlíček nervov, ktorý vôbec nevedel, ako si s tým stresom poradiť. Takže som ho dusila v sebe a zajedala. Vrátila som sa tak o desať kíl ťažšia a zovšadiaľ som počúvala ironické poznámky, ako som sa tam musela mať dobre, keď mi tak chutilo…“
Nekonečná hodina matematiky
Pripadala si, akoby zlyhala. Jasné, že je ostatným na smiech. „Strašne som sa trápila,“ spomína Petra, ktorej život sa vtedy zmenil na nekonečnú hodinu matematiky. „Počítala som kalórie a neustále som riešila, čo smiem a nesmiem jesť. Niekoľko rokov som bola v kalorickom deficite. Stala som sa doslova závislou od diét, chudnutí a hlavne obdivu okolia, ktoré mi zrazu dávalo najavo, aká som úžasná, keď som dokázala schudnúť. Navyše mi kontrola v jedle dávala pocit, že mám kontrolu aj nad svojím životom.“ Lenže nemala. Nemala pod kontrolou ani tie trápne kalórie a pravidlá, ktoré si naordinovala. „Po schudnutí a chvíľke spokojnosti prišlo, skôr alebo neskôr, vždy obdobie prejedania, priberania a pocitov nespokojnosti a neschopnosti,“ priznáva. Jediná vec, ktorá Petru z tohto začarovaného kruhu na chvíľu vytrhla, bolo tehotenstvo. „To bolo jediné obdobie, keď som svoju váhu neriešila.“
V slepej uličke
Nechcela skončiť ako pacientka, ďalšia mladá žena s poruchou príjmu potravy. „Nie vždy išlo o nezmyselné diéty, bohužiaľ, aj tie, ktoré vyzerali na prvý pohľad zdravé, neboli pre telo ideálne,“ spomína. Hoci na to šla naozaj zodpovedne a absolvovala certifikovaný kurz pre výživových poradcov, aby na chudnutie išla „zdravo“. „Paradoxne ma to však hodilo do ešte hlbších pocitov úzkosti a beznádeje, pretože som tie nové jedálničky aj tak nedokázala dlhodobo dodržiavať. Cítila som sa skutočne zúfalá – už viem o výžive skoro všetko, a aj tak si nedokážem pomôcť…! Bola som ako v slepej uličke. Už som vyskúšala všetko – od vegetariánstva cez low carb diétu, paleo, stravovací program whole30, jedálničky na mieru, nutričných terapeutov… A nič. Už som nevedela, čo ďalej.“
Je jediná na svete, ktorá nie je schopná normálne jesť?
Dvadsať rokov bola Petra ako na horskej dráhe. Keď sa jej darilo dodržiavať pravidlá, pre ktoré sa práve rozhodla, a chudnúť, cítila sa skvelo. Pripadala si úspešná a dobrá. Lenže po každej takejto vlne, keď bola hore, nasledoval strmý pád. „Vtedy som si pripadala skutočne na dne,“ spomína. Snažila sa venovať sebarozvoju, starala sa o seba, cestovala, no nech akokoľvek odvádzala pozornosť od svojho tela, na jedlo myslela neustále. „Stále som riešila, čo smiem a čo nie, vyčítala som si každý hlt, ktorý som sama sebe nepovolila. A cítila som sa šialene sama. Bola som presvedčená, že som jediný človek na svete, ktorý nie je schopný normálne a zdravo jesť. Veď som nikdy nepočula o nikom, kto by zažíval niečo podobné. Bola som v svojich očiach nula. Najneschopnejšia nula na svete…“ Petrino vytrápené telo sa totiž bránilo. Nezvládateľnými chuťami a priberaním. „Bola to logická reakcia organizmu vystresovaného kalorickým deficitom, diétami, zákazmi a nekonečnými nasilu nastavovanými pravidlami v jedle. Dokonca som si takto zničila štítnu žľazu.“ Vtedy vyslovene zúfalá sadla za internet. „Pamätám si, že to bolo vo chvíli, keď som opäť porušila nejaký jedálniček, prejedla som sa a dostala som sa do stavu, keď som vedela, že musím začať žiť inak. Vedela som totiž, že takto to ďalej nejde. A tak som do vyhľadávača napísala po anglicky otázku – ako sa prestať prejedať? A vyskočil na mňa článok o intuitívnom stravovaní.“
Toto je moja cesta
Petra bola presvedčená, že už vyskúšala všetko, skutočne všetko, ale o tomto nikdy nepočula. „Keď som sa do toho začítala, mala som pocit, akoby niekto opisoval môj život a moje pocity. A čo bolo doslova neuveriteľné – ukazoval mi z toho cestu von,“ usmeje sa. V tej chvíli sa nevedela od počítača odtrhnúť. Celé hodiny hľadala a čítala ďalšie články o stravovaní na základe vlastnej intuície. „Pochopila som pre mňa tú najdôležitejšiu vec – mojím problémom nie je moja slabá vôľa, ani kilá, ktoré chcem zhodiť, dokonca ani prejedanie. Ale to, že riešenie stále hľadám vonku, že sa spolieham na to, že niekto iný vymyslel zaručený spôsob, ako sa ja budem cítiť spokojná. Pritom som ten návod mala pri sebe – moje telo. To bol obrovský objav a nechápala som, prečo mi to nenapadlo skôr. Veď je to také prirodzené, naučiť sa vnímať svoje telo, ktoré dokáže myslieť a rozprávať, vidieť, cítiť, dokáže splodiť a porodiť dieťa… Tak prečo by nevedelo, ako má jesť?“ Možno ešte presne nevedela, ako to urobí a čo všetko to bude zahŕňať, ale od prvého momentu si bola istá – toto je moja cesta. „Je to spôsob stravovania, ktorý je naozaj pre všetkých. Aj keď to neznamená, že všetci, ktorí sa dnes rozhodnú jesť intuitívne, to zajtra budú vedieť. Všetky tie princípy však rozhodne vedú k tomu, aby človek bol schopný jesť tak, aby bol spokojný a zdravý, a dokázal to s ľahkosťou. Bez toho, aby tam bol stres a doslova posadnutosť jedlom. To, že niekto vie o jedle všetko, mu totiž nezaručí, že bude jesť zdravo. Často práve naopak, pretože len čo takýto človek zje niečo, čo nezapadá do jeho tabuliek, prichádzajú strašné pocity viny a výčitky, ktoré sú hnacím motorom prejedania a posadnutosti jedlom.“
Akoby vyšla z väzenia
Najťažšie bolo pre ňu zbaviť sa „diétneho myslenia“, teda opustiť myšlienku, ako presne má jej telo vyzerať. „Takmer všetci sme diétnou kultúrou vedení k predstave, že keď si vysnívame nejakú postavu, stačí sa len dostatočne snažiť a môžeme ju mať. Lenže tak telo nefunguje,“ vysvetľuje Petra. Aj keď sa intuitívne naučila jesť zhruba za rok, zmeniť myslenie jej trvalo dlhšie. „Až postupne som pochopila, že pocit spokojnosti s telom nie je o tom, koľko váži, alebo ako vyzerá. Je to skutočne o mojom vnútre, k čomu sa treba vedome dopracovať. Na začiatku som musela dlho prekonávať strach z jedla a z jeho množstva. Nakoniec však človek zistí, že v skutočnosti nebojuje s jedlom, ale so svojimi myšlienkami.“ Učila sa nespoliehať na rady zvonku a pravidlá nastavené niekým iným, len na seba. „Doslova som sa musela naučiť byť k sebe vľúdna a mať pre samu seba pochopenie. A hlavne byť trpezlivá, čo bol presný opak toho, čo som zažívala posledných dvadsať rokov.“ Dnes sa cíti, akoby konečne vyšla z väzenia, do ktorého sa sama odsúdila. „Môj život je slobodný. A nielen v jedle. Nehovoriac o tom, aká som rada, že som si svoj vzťah k jedlu vyriešila skôr, než som svoj strach z neho stihla preniesť na deti. Pretože ak niečo naozaj nechcem, tak to, aby vyrastali v tom, že sa ich mama každé ráno váži, stále sa obzerá v zrkadle a sťažuje sa na svoje telo. Nechcem, aby sa cítili zle len preto, že si dali čokoládu, a to, ako vyzerá ich telo, rozhoduje, či sú dosť dobré. Presne takto sa to totiž u mňa začalo…“
foto: Unsplash
