Asociácia slovenských kúpeľov sa síce stále hrdí sloganom, že sme perlou európskeho kúpeľníctva, počet kúpeľných zariadení však za posledné storočie u nás neustále klesal až na súčasných dvadsaťjeden. Pritom sme mohli byť veľmocou, keby sme nedopustili zánik desiatok ďalších, ktoré mali kedysi v Európe cveng. A nebolo to až tak dávno. Pred sto rokmi ich totiž bolo u nás päťkrát viac. Za ich systematickým rozvojom stála Mária Terézia, ktorá veľmi dobre vedela, čo robí… Slovensko totiž disponuje obrovským množstvom liečivých prameňov, minerálnych a termálnych vôd. Najstaršia písomná zmienka o blahodarných účinkoch tunajších vôd pochádza z listiny kráľa Kolomana z roku 1113 a hovorí o tzv. bojnických termách.
Kúpele Bojnice
Termálne pramene v Bojniciach od nepamäti lákali ľudí svojou liečivou silou. Nečudo, že na základe skúseností verili ich magickým účinkom. Aj keď boli kúpele Bojnice známe už celé storočia a vlastnili ich mnohé významné osobnosti, napríklad Matúš Čák Trenčiansky či rod Korvínovcov, až v polovici 16. storočia, keď Bojnické kúpele patrili Alexovi Thurzovi, sa postavili prvé kúpeľné budovy. Mimochodom, bojnický renesančný liečebný dom Mier je prvým liečebným domom vybudovaným na území Slovenska. V 17. storočí Bojnické kúpele získala do vlastníctva rodina Pálffyovcov, ktorá sa zaslúžila o ich využitie na liečenie. Nakoniec kúpele od Pálffyovcov odkúpil v 30. rokoch minulého storočia svetoznámy výrobca obuvi Jan Baťa a zmodernizoval ich, aby slúžili tým, čo potrebujú nabrať zdravie aj silu. Napokon, heslom Bojnických kúpeľov je „Oddýchnuť si a vyzdravieť“, čo sa darí predovšetkým vďaka deviatim prameňom prírodnej liečivej hydrouhličitanovej a vápnikovo-horčíkovej vode, ktorej teplota sa pohybuje od 28 do 52 °C a slúži na liečbu nervového a pohybového ústrojenstva. Môžete si tu užiť kúpeľný liečebný pobyt, ktorý zahŕňa lekárske prehliadky a procedúry na základe odporúčania lekára, seniorský pobyt, ktorý je rekondičný a špeciálne vytvorený pre potreby seniorov, alebo aj wellness zameraný na regeneráciu tela i ducha.
Zelený voňavý bonbónik
Asi netreba pripomínať, že Bojnice sú preslávené azda najromantickejšie pôsobiacim zámkom, aký u nás máme, a rovnako rozsiahlou zoo, ktorá sa pod ním rozprestiera. Milovník pamiatok sa poteší aj pri návšteve Bencovje gruntu. Dom je jednou z posledných tradičných stavieb s pôvodnou unikátnou stredovekou tufovou pivnicou. Stojí na najstaršej ulici mesta a jeho história má viac než 400 rokov. V historickom Starom meste vnútri stredovekých hradieb sa zase ukrýva Múzeum remesiel. A to je len zlomok z dovedna 11 národných kultúrnych pamiatok, v rámci ktorých je sústredených až 58 pamiatkovo chránených objektov. Dom ilúzií, čo je múzeum a galéria zameraná na optické ilúzie, ponúka optické ilúzie, trick-artové maľby tematicky zamerané na bojnické legendy a moderné formy zobrazovania reality. Bonbónikom je prechádzka v jednom z najstarších a najkrajších kúpeľných parkov u nás a pohľad na Lipu kráľa Mateja Korvína. Ten má s týmto majestátnym stromom, ktorého obvod je 11 metrov, spoločné akurát to, že pod ňou usporadúval veľké hostiny a porady a lipu zbožňoval, o čom svedčia zachované kráľovské listiny. Povesť však hovorí, že ju v roku 1301 zasadil Matúš Čák Trenčiansky.
Bardejovské kúpele
Prvý raz sa spomínajú ešte v roku 1247, keď kráľ Béla IV. darovacím dekrétom daroval územie kúpeľov mestu Bardejov. Ich dejiny síce siahajú do stredoveku, no predpokladá sa, že miestne liečivé pramene boli známe už omnoho skôr. Až v priebehu 15. – 17. storočia dochádzalo k ich postupnému rozvoju. V roku 1505 boli na území dnešných kúpeľov vybudované kabíny na kúpanie chorých. Podľa záznamov z tohto obdobia za kúpanie v bardejovskej liečivej vode sa vyberal aj poplatok. Napriek tomu sem za liečbou prichádzali chorí zo širokého okolia. Za oficiálny vznik Bardejovských kúpeľov sa však považuje postavenie prvej murovanej budovy s 12 izbami na ubytovanie chorých (bol to tzv. Taryho dvor). Stalo sa tak roku 1777. Chýr o liečivých účinkoch prameňov sa pomaly šíril a kúpele začali vyhľadávať návštevníci z celej Európy. Pomohol tomu aj verdikt prof. Pavla Kitaibela z Pešti, ktorý roku 1795 hodnotil Hlavný a Kúpeľný prameň, a bardejovské pramene označil za jedny z najliečivejších na svete. Odporučil ich ako vhodné na liečbu bolestí hlavy, epilepsie, hypochondrie, ženských ochorení, podagry, močových kameňov, žalúdočných chorôb a kontraktúr. Pochopiteľne, že vďaka tejto správe sa Bardejovské kúpele koncom 18. storočia zaradili medzi najnavštevovanejšie v Európe. Navyše, bardejovskú liečivú vodu začali aj plniť a exportovať do Budapešti, Varšavy, Berlína a Frankfurtu. Kúpele boli v tomto období obľúbené aj medzi významnými osobnosťami. Navštívili ich rakúsko-uhorský cisár Jozef II., manželka cisára Napoleona Mária Lujza, ruský cár Alexander I., manželka cisára Františka Jozefa I. či cisárovná Alžbeta Bavorská, známa ako Sisi, ktorá tu strávila tri týždne.
Herkules, jeden z najsilnejších
V prvej polovici 19. storočia nastal teda čas významného rozkvetu. Vyrástol nový priestranný kúpeľný dom a niekoľko ďalších obytných budov. Koncom 19. storočia mali kúpele k dispozícii 1200 izieb a počas sezóny ich navštevovalo okolo 4000 hostí. Začiatkom 20. storočia mali kúpele už 1600 kvalitne zariadených izieb, kompletné liečebné aj spoločenské vybavenie, kolonádu, tenisové dvorce a dokonca aj informačnú kanceláriu sídliacu v Pešti. Voda z Lekárskeho a Alžbetinho prameňa sa plnila do fliaš a predávala. Bežným ľuďom bol prístupný Ľudový prameň. Po oboch svetových vojnách však kúpele spustli a strácali nielen návštevníkov, ale aj význam. Až 70. a 80. roky 20. storočia priniesli nový rozmach a v 90. rokoch sa nevyhli, ako aj iné kúpele, privatizácii. Dnes fungujú ako akciová spoločnosť s celkovou kapacitou kúpeľného zariadenia okolo 1000 lôžok. Z desiatich liečivých prameňov sa využíva osem, jeden z najsilnejších na Slovensku je Herkules. Ostatné roky prinášajú výraznú rekonštrukciu, ktorá kúpeľom dodáva moderný šmrnc. Napriek tomu si ponechávajú svoje historické čaro. Nádherná príroda, Lávka priateľstva, skanzen, turistika. Na dôvažok v priestoroch hotela Alžbeta si hostia môžu pozrieť úchvatný Muzeálny apartmán Sisi. A to je len zlomok toho, čo všetko tu návštevníkov a klientov kúpeľov čaká.
Baldovské kúpele
Ich zašlú slávu môžu pripomenúť našincom iba fľaše Baldovskej minerálky. Kto už vie, že obec Baldovce, kde pramení táto minerálna voda, bola v minulosti známa kúpeľná oblasť? A takých boli na Slovensku desiatky. Dnes však už patria len medzi zaniknuté a schátrané. Pritom stoja za spomienku. Neodvážim sa nadškrtnúť, že aj za obnovu… Baldovské kúpele síce vznikli v prvej polovici 18. storočia, ale blahodarné účinky tunajších prameňov obyvatelia poznali už v 16. storočí a vodu z nich pili, varili z nej, aj sa v nej umývali. Mohli si vyberať, veď v baldovskom chotári pramení množstvo termálnych vôd a kyseliek. A tak sa stalo, že postupom času boli Baldovské kúpele na konci 19. storočia so svojimi procedúrami vyhľadávanou kúpeľnou oblasťou. V tých časoch patrili k najobľúbenejším v Uhorsku – aj preto, že cena izieb sa pohybovala medzi 50 – 80 grajciarmi. No predovšetkým preto, že kúpele využívali procedúry s vodou na liečbu vrodených a reumatických chorôb či dny.
Pramene Kastor a Kúpeľný boli účinné pri liečbe žalúdočných a kožných ochorení, Deák a Polux pri niektorých chorobách tráviaceho traktu, obličkových, močových ciest a osteoporóze. V 30. rokoch 20. storočia sa kúpele začali orientovať predovšetkým na liečenie porúch chrbtice a rekonvalescenciu. Boli to však už len dozvuky minulej slávy. Počas druhej svetovej vojny boli kúpeľné budovy poškodené a následne opustené. Na druhej strane dostala príležitosť iná už známa vec: keďže sa pri kúpeľnej liečbe využívali aj pitné kúry, vodu z prameňov Deák a Lucia už začiatkom 19. storočia plnili do fliaš. Vtedy sa toho ujal gróf Szakmáry a začal minerálku pod názvom Salvator (Spasiteľ) dodávať do obchodov. Dokonca ju na vozoch vozili z Baldoviec do Viedne. Dnes Baldovská minerálka pod značkou St. Andrew ako jediná slovenská značka prechádza prísnymi švajčiarskymi chemickými testami na kontrolu kvality, a tak má povolenie na export aj do Spojených štátov amerických. Isteže je to úžasné, len sú ľudia ochudobnení o čarovné vychádzky do blízkej Národnej prírodnej rezervácie Sivá Brada a Pažica, pričom v okolí je aj lokalita Hradská lúka, ktorá je označená ako Územie európskeho významu s 2. stupňom ochrany, kde sa vyskytujú vzácne druhy zvierat, o neďalekých historických pamiatkach, ktorými Spiš oplýva.
Ľubické kúpele
Na Spiši ešte ostaneme, veď sa hovorí, že v dávnych časoch tu bolo až pätnásť kúpeľov, ktoré zanikli. Medzi nimi aj Ľubické kúpele, ktorých liečivú vodu zo sírnych prameňov Pankrác, Servác a Bonifác využívali tunajší obyvatelia už v roku 1294. Dr. Zuzana Kollárová, vedúca archívu v Spišskej Sobote, ktorá sa tejto téme venuje na profesionálnej úrovni, zistila z archívnych listín, že Ľubické kúpele sú pravdepodobne jedny z najstarších na území Slovenska. Bližšie ich roku 1790 opísal Juraj 
Bohuš, rektor kežmarskej školy. Vôňa vody podľa neho pripomínala skazené vajcia. Podľa dobových zápisov prevarená chutila slano, vplývala na ľahkú stolicu a človek získal apetít. Upokojovala nervy, zmierňovala bolesti údov, liečila v začiatkoch reumu a mŕtvicu.
Blízke mestečko Ľubica patrilo medzi Poľsku zálohované mestá a ich starosta Teodor Lubomirski roku 1718 jej udelil privilégium, ktoré sa vzťahovalo práve na kúpele. Podľa toho sa okolo prameňov mohli postaviť budovy a kúpeľným hosťom podávať jedlá. Napokon tu vyrástli Ľubické kúpele, ktoré sa pomaly vzmáhali. Roku 1852 pribudla budova s izbami na prenajímanie, jedálňou, tanečnou sálou a kúpacími kabínami. Známy spišský lekárnik Augustín Scherfel urobil v roku 1875 rozbor vôd a zistil, že sa zaraďujú k alkalickým sírnym vodám a dajú sa nimi liečiť choroby pohybového ústrojenstva, ale aj kožné ochorenia či dokonca zlatá žila.
Skončili vo vojenskom výcvikovom priestore
Sírne pramene boli studené a pre potreby kúpeľnej liečby sa voda zohrievala. Výstavba sa ešte viac rozšírila v 70. rokoch 19. storočia a roku 1894 mali Ľubické kúpele, ktoré stále patrili k Ľubici, dve liečebné budovy s 19 kúpeľnými kabínami. Potichu fungovali po prvej a krátko i po druhej svetovej vojne. Do konca roku 1950 sa Ľubické kúpele osamostatnili od Ľubice, o dva roky z nich však takmer tisíc obyvateľov vysídlili a kataster obce bol zaradený do vojenského výcvikového priestoru Javorina. Pre bežných ľudí sa tak stali liečivé pramene celkom neprístupné. Po Nežnej revolúcii vzniklo v roku 1991 občianske združenie Za obnovu obce Ľubické kúpele, keďže vojenský priestor pomaly zanikol. Či sa však podarí obnoviť pramene, ktoré zdevastovali aj vojská Varšavskej zmluvy a určite sú kontaminované, nevedno. Amatérsky nadšenec Anton Česánek spomína mená objaviteľov a neúnavných pracantov, ktorí sa zaslúžili o nálezy v Ľubických kúpeľoch: „Sú to Ján Dziak, Marek Skybjak a partia mladých hasičov z Ľubice. Týmto chlapcom patrí ohromné poďakovanie za ich úsilie, zanietenosť a nezištnosť. Nevieme totiž presne lokalizovať miesta, kde vyvierali pôvodné pramene, pretože armáda ich zasypala a zahrnula buldozérmi viac ako dva metre do výšky. Napriek tomu však tlakové pomery v podloží celkom neustali a sírna voda si na povrch nachádza nové cestičky.“ Ožije teda aj zašlá sláva týchto kúpeľov, aby opäť mohli pomáhať chorým ľuďom? Ktovie…
Sobranecké kúpele
O Sobraneckých kúpeľoch sa ešte na začiatku 20. storočia hovorilo ako o slovenských Karlových Varoch. A dnes? Stále sa vraví, čo sa urobí pre ich vzkriesenie, hoci ich Košický samosprávny kraj ešte koncom roka 2021 kúpil od súkromníka za 770 000 eur s tým, že sa zachová ich pôvodná funkcia… Navyše by sa tým podporila aj tunajšia zamestnanosť a oživila dávna sláva týchto kúpeľov. Najstaršia písomná zmienka o liečivých účinkoch tunajšej minerálnej vody je z roku 1534, ale v rodinnej kronike michalovského grófa Staraya sa v zápise z roku 1336 už spomínajú štyri pramene ako slané liečivé studne. Prvými „kúpeľnými“ lekármi v tom čase tu boli mnísi červených čiapok, ako na Zemplíne volali templárov. V roku 1400 už boli Sobrance chýrnym kúpeľným mestečkom, kde sa vraj schádzal celý svet. V roku 1769 sa píše, že tunajší liečivý prameň má takú silu, že lieči dnu aj ochrnutie.
V roku 1830 kúpele majú 42 izieb, o pár rokov neskôr sto izieb a kúpele sú na vrchole, známe široko-ďaleko, populárne aj v Poľsku, Moldavsku či Rusku, odkiaľ prichádzajú hostia. Veď chýr o liečebných účinkoch prameňov sa niesol doďaleka. Ich voda podľa rozborov obsahovala desaťkrát viac sírovodíka ako piešťanská, čo ju predurčuje na rehabilitáciu reumatických, zápalových a cievnych ochorení. Liečila sa tu aj osteoporóza a poúrazové stavy. Jeden z prameňov sa volal očný a účinkoval pri zlepšovaní očných chorôb a úrazov. No a tunajšia voda sa vo fľaškách na slame vozila drevenými vozmi do celého Uhorska. V polovici 19. storočia je v sezóne aj 500 hostí a podávajú sa i bahenné zábaly. V roku 1880 jeden pavilón už má aj bazén, v kúpeľoch je stály lekár, lekáreň, pošta i žandárska stanica a liečilo sa až 1100 hostí. Lenže 1. svetová vojna spôsobila, že kúpele boli zničené. Gróf Staray ich predal akciovej spoločnosti, ktorá sa vytvorila na znovuvybudovanie kúpeľov, čo sa jej, napodiv, aj podarilo. Dokonca v roku 1938 sa pomýšľalo na výstavbu ďalších kúpeľných budov, kde by sa liečili kožné choroby. Prišla však 2. svetová vojna a prebiehajúce boje zapríčinili skazu kúpeľov, keď zo šestnástich kúpeľných budov ostala stáť jediná.
Z popola do rumoviska
Silne mineralizované pramene a ich chýrny zdravotný potenciál ostali niekoľko rokov bez povšimnutia. V roku 1970 však urobili v Sobraneckých kúpeľoch rekonštrukciu hlavného prameňa a o dva roky Okresný ústav národného zdravia v Michalovciach tu zriadil lôžkové fyziatricko-balneologické a liečebno-rehabilitačné oddelenie. O dva roky sa vyhĺbili ďalšie vrty, čím sa získali nové zdroje minerálnej vody. Neskôr sa vybudovali dva pavilóny na ubytovanie pacientov. Tých zopár rokov obnovenej prosperity ale neodvratne spelo ku koncu kúpeľov. Najprv ešte prechádzali z rúk do rúk, až v roku 2004 je ich prevádzka ukončená. Od roku 2006 boli v rukách súkromného vlastníka, až viac ako dvadsať rokov opustené kúpele kúpil Košický samosprávny kraj. Z prameňov ostal funkčný a verejne prístupný iba jeden – Hubert. Jeho voda je podľa historických záznamov aj miestnych ľudí výnimočná a naďalej si sem chodia načapovať blahodarnú tekutinu. Zvyšky kúpeľných budov chátrajú, opustené staré lavičky a altánky pri rozpadávajúcich sa chodníkoch nesľubujú príjemné posedenie. Smutný pohľad… Treba len dúfať, že smelé plány samosprávy oživia zašlú slávu týchto kúpeľov.
Kúpele Korytnica
Detskými očami si spomínam na Korytnicu, na vláčik, ktorým sme sa viezli, keď som do Ružomberka chodila na prázdniny v 50. rokoch. Všetko mi tu pripadalo čarovné, voňavé a úžasné. Prešli desiatky rokov a oči mi ostávajú už len na plač… Kúpele Korytnica za krátky čas takmer zmizli z povrchu zemského, ostala len ich bohatá história, ktorá hovorí, že v roku 1364 bola Korytnica súčasťou panstva Likavka. Jej majiteľ Štefan Zápoľský nechal upraviť tri minerálne pramene a postaviť zruby pre valachov a panský dom. Počiatky kúpeľov sa môžu datovať do roku 1540, keď tu na príkaz župana Ľudovíta Pekryho vydláždili kúpaciu jamu. V roku 1590 dal Štefan Ilešházy pri kyslom prameni postaviť bazén, veľký drevený dom pre hostí a svoj letný dom. Aj to svedčí o tom, že pramene sa na balneoterapiu využívali podstatne skôr, ako sa uvádza, že kúpele fungovali od 19. storočia, keď sa roku 1853 stala korytnická voda oficiálne liečivou.
Prvé skutočné kúpeľné budovy sa začali stavať v roku 1830, keď tu zbúrali staršie drevené stavby a vyrástol kúpeľný dom s izbami a kuchyňou. Ozajstný rozmach kúpeľov sa začal v polovici 19. storočia, keď bola odsúhlasená výstavba ďalších budov, vyrástol nový bazén, boli upravené pramene a kúpeľný park. Do kúpeľov sa vstupovalo bránou, na ktorej bol zobrazený symbol kúpeľov – ovca. Bola to ona, čo pradávno priviedla pastiera k žriedlu. Na čelnej strane brány bol latinský nápis Chorým zdravie, na zadnej Zdravým veselosť. Ružomberský okresný lekár Dr. Gustav Adolf Sefranka v rokoch 1857 – 1862 opísal tunajšie balneoterapeutické zariadenia a metódy liečby. Vtedy tu už bolo 12 ubytovacích viliek, hostia sa mohli zabaviť v kolkárni, pri spoločenských hrách, vypočuť si hudobné koncerty. Neskôr pribudli kúpeľné domy Hygiea, Hungária a Štefánia. V roku 1895 tu bolo k dispozícii 400 izieb, 30 kabín a aj veľký zrkadlový bazén. Na prelome storočí sa tak Korytnica stala najvýznamnejším kúpeľným centrom Rakúsko-Uhorska.
Aj kúpele umierajú
Súčasťou kúpeľov bola plnička sklených fliaš a minerálku z Korytnice distribuovali do celej rakúskej monarchie. Navyše získala tri medaily na Svetovej výstave roku 1873 vo Viedni a roku 1904 ako jediná európska minerálna voda medailu na Svetovej výstave v americkom St. Louis. Začiatkom 20. storočia sa záujem o tunajšiu vodu ešte zvýšil, dala sa kúpiť v lekárňach na celom Slovensku a začala sa exportovať do USA. V kúpeľoch sa liečili aj mnohé slávne osobnosti, napríklad cisár František Jozef i Ľudovít Štúr. Niet divu, indikačným zameraním a liečebnými výsledkami sa Korytnica zaraďovala k takým, ako sú francúzske Vichy či talianske Monte Catini. Lenže v rokoch 1911 a 1921 zničili drevené budovy v kúpeľoch silné požiare. Napriek tomu sa dokázali vrátiť k životu – v roku 1925 bolo už k dispozícii 250 izieb, úspešne sa podávali mnohé liečebné kúry… Po 2. svetovej vojne sa síce kúpele dokázali vzchopiť, ale privatizácia im úplne podrazila nohy, hoci snahy o ich znovuzrodenie boli. V súčasnosti o sláve niekdajších kúpeľov Korytnica hovoria už iba ruiny kúpeľných budov, ktoré po privatizácii a predajoch ostali nevyužívané. Beznádejne chátra aj národná kultúrna pamiatka – liečebný dom Hygiea, v ktorom počas SNP sídlila povstalecká nemocnica. Čo funguje, to je plnička minerálky, ktorú v roku 2013 kúpila súkromná firma a zároveň zrekonštruovala aj altánky nad prameňmi, kam si bežní ľudia chodia minerálkou naplniť fľaše. Tá lieči choroby žalúdka a dvanástnika, črevné choroby a choroby pečene, žlčníka a žlčových ciest či pankreasu, aj zápalové ochorenia tenkého a hrubého čreva, voda z prameňa Antonín sa využíva pri anémiách z nedostatku železa či pri chorobných stratách krvi. Ako by sa len zišla obnovená Korytnica pre chorých pacientov… Ktovie, možno raz, keď ešte nebude neskoro, niekoho bohatého chytí za srdce pohľad na umierajúce kúpele.
foto: archív, Mestský úrad Sobrance, OÚ Liptovská Osada, Baldovce a Ľubica
