Žiadny iný dôvod ako násilie v rodine pre odobratie dieťaťa nie je. Evin prípad nie je prvým prípadom odobratia dieťaťa slovenskej rodine žijúcej v zahraničí. V mnohých bodoch sú ich príbehy natoľko totožné, že sa líšia len menami. Pobúrenie, pocit krivdy a nezodpovedané otázky sú rovnaké. Dá sa podľa sociálnej poradkyne a analytičky PhDr. Idy Želinskej vysvetliť, ako je možné, že k nim dochádza v demokratickej Európe?
Evin prípad nie je prvým prípadom odobratia dieťaťa slovenskej rodine žijúcej v zahraničí. V mnohých bodoch sú ich príbehy natoľko totožné, že sa líšia len menami. Pobúrenie, pocit krivdy a nezodpovedané otázky sú rovnaké. Dá sa podľa sociálnej poradkyne a analytičky PhDr. Idy Želinskej vysvetliť, ako je možné, že k nim dochádza v demokratickej Európe?
Podľa rozprávania matky išlo v ich prípade o bežnú rodinu s bežný- mi radosťami aj starosťami, preto nechápali, z akého dôvodu sa vôbec dostali do hľadáčika švédskeho sociálneho úradu a prečo sa ich napriek už aj súdom potvrdenej neexistencii dôvodov, stále snaží o deti pripraviť. Mohlo by k niečomu podobnému dôjsť aj u nás?
Áno. My síce vždy vidíme len to, že sa tieto veci dejú v zahraničí – v Anglicku, Nórsku a celkovo v severských krajinách a berieme to tak, akoby to bola norma. K neoprávneným odobratiam detí však dochádza aj na Slovensku. Podobne tragické príbehy nájdeme aj u nás a podobné nezmyselné správy sociálnych pracovníkov sú aj tu. Nie je to teda švédskym systémom, ktorý je zlý alebo horší ako náš a poľuje na rodiny cudzincov. To je jeho konkrétne použitie v konkrétnom prípade.
Takže je to v takýchto prípadoch skôr zlyhaním sociálnych pracovníkov ako jednotlivcov?
Jednoznačne.
Ako je však možné, že k nemu dochádza?
Zvykli sme si pozerať sa na ľudí, ktorí rozhodujú o ľudských osudoch, ako na tých, ktorí presne vedia, čo majú robiť. Tie nástroje, ktoré máme k dispozícii na posúdenie situácie dieťaťa a jeho rodiny, sú pritom strašne subtílne, a preto je rozhodovanie často ovplyvnené našimi vlastnými postojmi, skúsenosťami, ale aj predsudkami. A niekedy sa jednoducho stane, že posudzujeme veľmi tvrdo, že sa vyľakáme a urobíme prvý krok na základe detskej kresby alebo toho, že sa nám dieťa javí smutnejšie. A vytvorí sa tak atmosféra, že to dieťa treba čo najrýchlejšie zobrať z rodiny.
Nemala by byť aspoň na toto krajné riešenie stanovená jasná hranica, keď je vôbec dôvod nad tým uvažovať? Čo by ňou podľa vás malo byť?
Jednoznačne to, či žije alebo nežije v násilnom vzťahu. Nie je žiadny iný dôvod, ktorý by som mala v hlave, na odobratie dieťaťa. Všetko ostatné je len dôvodom nájsť rodine pomoc. Množstvo z nich totiž nestíha, či už kvôli chudobe, tomu, že rodičia sú nejako znevýhodnení, prípadne kvôli jazykovej bariére či znevýhodneniu samotného dieťaťa. Kým toto všetko nie je preverené, nemáme právo na základe vlastných názorov a predpokladov hovoriť, čo sa vlastne deje.
V tomto prípade stačilo na to, aby začala byť sociálna služba aktívnejšia, oznámenie zo škôlky, že dcéra sa hneď nezapájala do kolektívu… Je postávanie dieťaťa v rohu nejakým zdvihnutým prstom – pozor, niečo sa deje?
Nie. Sú deti, ktoré sú uzavretejšie, introvertnejšie, preto hovorím, že každé dieťa treba najskôr poznať a dať mu priestor prejaviť sa. To, že stojí mimo, môže totiž signalizovať aj to, že aktivity, ktoré robia ostatní, nie sú preň zaujímavé.
Následne sa však rodina dostala pod drobnohľad úradov a vyzeralo to, že nech robí čokoľvek, všetko je zlé…
Človek v takýchto prípadoch vlastne nevie, čo štát skúma, nehovoriac o tom, že keď ste vo vnútri systému, tak zistíte, že to nevie ani ten systém, a je to taký pokus-omyl. Mám dvadsaťpäť rokov praxe, doktorát, napriek tomu by som nevedela, ako mám podľa interných noriem, ktoré majú sociálni pracovníci k dispozícii, posudzovať tú-ktorú rodinu. Nemáme tam taxatívne vymenovaných tridsať spôsobov, ako sa má rodina či dieťa správať. A ak sa nebudeme pýtať, čo tej rodine chýba, ale budeme iba tvrdiť, že vy to robíte zle, tak môžeme rovno odobrať štvrtinu detí na Slovensku.
Ďalšou vecou, ktorá sa objavila nielen v tomto prípade, je sledovanie rodiny v špeciálnych inštitúciách, kde žijú pod kamerami a dohľadom štátnych úradníkov. Nie je toto v demokratickej krajine za čiarou?
Určite ide o neprimeraný zásah do súkromia. Pokiaľ nie je človek odsúdený, tak by mal byť obmedzený na svojich slobodách iba do nevyhnutnej možnej miery. Otázkou ale je, či keď vám ponúknu pobyt s dieťaťom v krízovom centre, kde sa v priebehu dvoch-troch mesiacov zistí, že váš vzťah k dieťaťu je pozitívny a máte už navždy pokoj, je silnejší zásah do súkromia, ako keď vám napríklad na Slovensku dieťa rovno odoberú a vy potom rok-dva bojujete, aby sa mohlo vrátiť, lebo ste napríklad z vylúčenej komunity, z chudobného prostredia alebo vás niekto udal…
V tomto prípade bol, ako viackrát v podobných kauzách, ako dôvod odobratia uvádzaný aj nedostatočný očný kontakt. Prečo sa naň pri posudzovaní situácie v rodine kladie taký dôraz? Stačí to na posúdenie vzťahov rodičov a detí?
Nestačí. Vždy musíte poznať a posudzovať širší kontext. Je to len jeden spôsob komunikácie dieťaťa, veľmi podobne sa hodnotí, ako sa rodiča dotýka, ako berie z rodičových rúk jedlo…
Prekvapujúce je, že snaha o dohľad nad rodinou neskončila, ani keď opustili krajinu a dokonca aj v Českej republike, kam sa presťahovali k rodičom, ich na žiadosť švédskej strany kontaktovali miestni sociálni pracovníci s tým, že v hre je aj návrat detí späť, hoci ani nie sú občanmi Švédskeho kráľovstva, len sa tam narodili. Ako je možné, že majú na to právo?
Tieto návratové konania vznikli v čase studenej vojny, keď bolo naozaj dobré deti stabilizovať na jednom mieste, aby mali nárok žiť tam, kde majú väzby. Lenže svet sa mení, viacej sa sťahujeme, odchádzame za prácou a zákony akoby nestíhali za realitou.
