Tancu sa začala venovať ako trojročná, v dvanástich sa kvôli nemu odsťahovala do zahraničia a rok nato sa prebojovala do finále juniorských majstrovstiev sveta v najvyššej výkonnostnej kategórii, čo sa dovtedy žiadnemu slovenskému reprezentantovi nepodarilo. Už krátko po dvadsiatke tak Natáliu Glosíkovú uviedli do Siene slávy v slovenskom tanečnom športe. Profesionálnu kariéru už síce ukončila, ale parket neopustila. V aktuálne prebiehajúcej televíznej šou Let´s Dance na ňom vykrúca Jána Tribulu. Čo pre ňu tanec po všetkých tých rokoch znamená?
Prečo vás už ako malinkú lákal práve tanec?
Vďaka staršej sestre, ktorá sa začala venovať súťažnému športovému tancu prvá. Vždy keď som videla nielen ju, ale aj ostatných, ako úžasne tancujú vo dvojiciach, aké majú krásne šaty, túžila som stať sa tanečnicou aj ja. Začala som ako trojročná v tanečnej škole Jagermajster pod vedením Elenky Jágerskej. Prvé dva roky boli skôr tanečnou prípravou pre malé deti hravou formou. V šiestich rokoch som však bola preradená už do skupiny súťažných športových tancov a bola som nesmierne šťastná, keď som aj ja dostala prvého tanečného partnera. Veľmi rýchlo sme potom začali chodiť na súťaže aj my.
Už vtedy ste cítili, že to nebude len koníček, ale raz aj živobytie?
Odkedy som vstúpila na parket, túžila som po tom, aby som mohla čo najviac tancovať. Tanec mi naozaj dával strašne veľa a mnohému ma naučil. Dnes si tak už dokážem predstaviť aj inú prácu, ale viem, že nech by som robila čokoľvek, popritom budem vždy aj tancovať.
Napriek tomu, že viete, aká je to drina? Mimochodom, nikdy vás neodrádzala? Asi sa váš život kvôli tancu poriadne líšil od toho, ktorý si užívali vaši rovesníci.
To rozhodne. Po škole ma totiž každý deň čakal tréning a každý víkend súťaž. Najskôr sme súťažili na Slovensku a v Česku, neskôr sa k tomu pripojili aj ďalšie krajiny. V podstate som bola celé roky na cestách. Najskôr to bolo spolu s rodičmi alebo s trénermi, potom s tanečným partnerom.
Niečo vám to bralo, ale mnohé dávalo. Čo?
Už ako dieťa sa naučíte spoločenskému vystupovaniu, disciplíne, samostatnosti, organizácii času… Veľmi skoro si aj sama dokážete naplánovať zahraničné cesty, dopravu či ubytovanie. Zároveň sa rýchlo učíte cudzie jazyky, keďže sa stretávate so zahraničnými tanečníkmi a trénermi, a výhodou je aj získanie pohybovej kultúry a krásneho držania tela.
Malo to aj nevýhody?
Výhodou aj nevýhodou je časová záťaž. Ak to totiž robíte s tým, že chcete dosiahnuť výsledky, je potrebné tomu venovať všetok voľný čas, čo nie všetky deti dokážu, pretože už nemajú priestor na iné aktivity ani kamarátov. Tanečníci tvoria vlastnú komunitu a majú kamarátov väčšinou iba medzi sebou. Na druhej strane však dieťa nemá čas ani na nevhodné aktivity a nevhodných kamarátov, čo považujem zase za výhodu.
„Keď chcete dosiahnuť výsledky, je potrebné tancu venovať všetok voľný čas, čo nie všetky deti dokážu, pretože už nemajú priestor na iné aktivity ani kamarátov.“
Dnes máte sama dcéru, ktorá je len o niečo mladšia ako vy, keď ste začínali. Ťahá to na parket aj ju a budete ju v tom podporovať?
Zaira je pohybovo nadaná. Vždy keď počuje hudbu alebo vidí iných tancovať, tancuje aj ona a určite ju budem podporovať v akomkoľvek pohybe, či už v tanci, alebo v športe, pretože pohyb je pre dieťa veľmi potrebný. Práve preto chcem, aby si toho vyskúšala viac a videla som, aký pohyb ju baví najviac. Ak to bude aj v jej prípade tanec, budem rada. Hlavne nech ju robí šťastnou.
Vás takou určite robil, aj keď občas to asi chcelo aj zaťať zuby a vydržať. Napríklad keď ste už v dvanástich museli svojím spôsobom vyletieť z hniezda.
To je pravda. Už v dvanástich som odišla do Talianska, kde som žila v rodine svojho talianskeho tanečného partnera a v škole som mala individuálny študijný plán. Veľmi som sa však vtedy tešila, že sa môžem učiť tancovať s tanečníkmi a trénermi, ktorí mali vo svete dobré meno. Vždy, aj vtedy, som tancovala s veľkou radosťou. Samozrejme, malo to aj negatíva, pretože mi chýbala rodina a musela som sa prispôsobiť spôsobu a mentalite života v talianskej rodine. No skorý odchod do zahraničia mi pomohol nielen zdokonaliť sa v technike tanca, ale naučil ma aj samostatnosti. Okrem toho som sa naučila po taliansky a zdokonalila som sa v angličtine. Každá krajina, v ktorej som neskôr žila a trénovala, mi skrátka nakoniec dala veľa nových skúseností do života.
„Vďaka hudbe, vďaka tanečným pohybom človek doslova úplne vypne svoju myseľ a to je to, čo nakoniec lieči…“
Vycvičí to človeka? Pripravilo vás to aj na ťažkosti mimo parketu?
Určite. Dobrý tanečník má vysokú mieru sebaovládania, fyzickú aj psychickú výkonnosť. Ak sa venujem tancu, myslím len na tanec a nad ostatným nerozmýšľam. Navyše, tanec odovzdáva dobrú energiu. Vidím to aj v tanečnej škole, kde prichádzajú dospelé ženy, ktoré majú doma veľa povinností a starostí, ale na hodine sú usmiate a po skončení odchádzajú psychicky zrelaxované.
Takto dokáže pomôcť stále aj vám?
Jednoznačne. Tanec je liek na všetko. Vďaka hudbe, vďaka tanečným pohybom človek doslova úplne vypne svoju myseľ a to je to, čo nakoniec lieči… Tancujem celý život a v každej situácii, či som smutná, nahnevaná alebo veselá.
Do akej miery je to, kým ste dnes, zásluha tanca?
Do veľkej. Vyformoval zo mňa silnejšiu osobnosť. Naučil ma byť cieľavedomou a náročnou v prvom rade na seba.
Foto: TV Markíza a archív N. G.
