Schovávať a uchovávať veci je celkom normálna vec. Pokým nám však toto počínanie neprerastie cez hlavu. Potom sa hromadenie môže stať návykom, ktorý začne otravovať život či už vám alebo ľuďom naokolo.
Pravdepodobne to poznáte z vlastnej skúsenosti. Hoci ste tie staré džínsy nemali na sebe už päť rokov, gombík rozhodne nedopnete a ich strih je nemoderný už niekoľko rokov, stále ich schovávate v skrini. Len raz za rok pri upratovaní ich na pár minút vyberiete na svetlo sveta, rozložíte ich, opäť poskladáte a potom s nimi zase šup späť do police. Síce vám už nie sú dobré a vlastne aj tak trochu tušíte, že si ich na seba asi už nikdy nedáte, ale vyhodiť ich skrátka nemôžete. Veď im skoro nič nie je! A navyše ste na ne vtedy dreli dva týždne na letnej brigáde! Ešte ich ponosíte, napríklad niekedy na chatu alebo do lesa. Že na chatu nechodíte a do lesa nosíte športové nohavice ? Nič to. Džínsy skriňu naďalej okupujú. A keby išlo len o ne, tak na tom zase až tak nezáleží. Lenže potom tu máme ten starý svetrík, niekoľko letných šiat, dva kabáty, niekoľko párov topánok a, samozrejme, staré šminky a zatvrdnuté laky. Netreba asi pokračovať vo vymenovávaní. Všetkým je už jasné, odkiaľ vietor fúka. Reč je o hromadení vecí a nedostatku vôle akúkoľvek z nich vyhodiť.
So „syndrómom prepchatej skrine“ často sprevádzaným „syndrómom nemám čo na seba“ vyplývajúcim z toho, že z tej záplavy vecí je aktuálne použiteľných iba niekoľko kusov, sa zrejme už niekedy stretla každá žena – či už na základe osobnej skúsenosti alebo prostredníctvom rozprávania kamarátok, kolegýň či partnerov týchto žien. Hromadenie vecí sa však netýka iba nežného pohlavia, a už vôbec nie je obmedzené len na oblečenie. Hromadiť sa dá kadečo. Je to tak trochu filozofia celej našej spoločnosti. Zarábať, nakupovať, hromadiť. Kupovať si veci, ktoré nepotrebujeme. Mať toho čo najviac. Neustále nakupovať. Len málokto má potom to svedomie vyhodiť nakúpené veci. Kdesi vzadu v našej duši tušíme, že naše správanie možno nie je až také úplne normálne a už vôbec nie ekonomické. A tak situáciu riešime aspoň tým, že sa tieto veci stanú neodmysliteľnou súčasťou nášho života.
Predsa to nevyhodím
Hromadíme temer všetci. Nájdu sa však takí, ktorí hromadia nápadne viac ako my ostatní. „Mám kamaráta, ktorý azda nikdy nič nevyhodil. A nielen to, dokonca aj ostatným bráni vo vyhadzovaní vecí,“ rozpráva o svojej skúsenosti s takýmto človekom štyridsaťročná Jolana. „Jeho byt vždy vyzeral ako sklad. Obrovskú skriňu na chodbe mal plnú nefungujúcej starej elektroniky a vyradených spotrebičov, pivnicu zase zastavanú starým pokazeným nábytkom, doskami, tehlami a ďalším stavebným materiálom. Keď niekomu z nás jeho kamarátov nejaká vec doslúžila, vedeli sme, kam s tým. Jaro bol vďačný za všetko – nefungujúce televízory, odtrhnutú nabíjačku na mobil, starú žehličku, pokazenú rýchlovarnú kanvicu, MP3 prehrávač, ktorý prešlo auto. Jeho byt bol napchatý na prasknutie a on bol aj tak schopný s nami niekoľko dní neprehovoriť, keď sa dozvedel, že sme niečo vyhodili a nedali mu vedieť. Bol presvedčený, že sa všetko môže niekedy na niečo zísť a že vyhodiť čokoľvek by bola neskutočná škoda.“
Jaro je príkladom človeka lapeného do myšlienkovej pasce, ktorej sa v menšej miere nikto nevyhne. „Nikdy nevieš, kedy sa ti to môže ešte hodiť“ – mantra väčšiny slovenských domácností, ktorá v nás vzbudzuje úzkosť čohokoľvek sa vzdať. Pod vplyvom tejto úzkosti potom schováme všelijaké haraburdy, navyše s úprimným presvedčením, že vlastne robíme správnu vec. Ale ruku na srdce – ako často sme po nejakej z týchto „určite sa to bude niekedy hodiť“ vecí siahli? A nebolo by možné si ju v tej situácii jednoducho vypožičať od suseda alebo kamaráta? To, že sme ten čistič kobercov raz za rok vytiahli zo skrine a použili, je pomerne malá kompenzácia za to, že po celý rok zaberá miesto v skrini a každú sobotu na nás pri upratovaní odtiaľ vypadáva a my ho tam potom horko-ťažko pcháme naspäť.
Spomienky a darčeky
Kapitolou samou o sebe sú veci, ku ktorým máme citový vzťah. „To nemôžem vyhodiť, to som si priviezla z Balatonu“, „to je lístok z nášho prvého spoločného výletu“, „túto sponku som si kúpila vo Francúzsku“, „ale veď tento riad máme po babičke“ – to sú argumenty, ktorým sa dá naozaj len ťažko čeliť. A keď pridáme stohy obrázkov od detí nakreslených v rôznych fázach vývoja ich maliarskych schopností, výrobky detí z pracovnej výchovy v škole a rôznych krúžkov, prvé topánočky, prvé detské kefky, prvé čokoľvek, dokážeme si asi predstaviť, čo urobia také „neškodné“ zbierky s naším bytom. Bolo by určite na škodu zbaviť sa všetkých našich pút s minulosťou a spomienok na príjemné chvíle, hoci skladovať úplne všetko môže byť organizačne náročné, a navyše to uberá skladovaným veciam a tomu, čo pre nás symbolizujú, na sile. Určite má väčšiu hodnotu jeden obrázok uchovaný z detstva, než keď vám ich rodičia dajú niekoľko škatúľ.
A čo potom také darčeky? Je možné vyhodiť niečo, čo sme dostali na narodeniny, na meniny, na Vianoce alebo dokonca na výročie? Ako by sme sa potom cítili? A čo keby to dotyčný darca zistil? Keď si predstavíte, že máte 30 rokov a na narodeniny, na meniny a na Vianoce ste dostali hoci len jednu jedinú vec od jedného človeka, sme už pri deväťdesiatich kusoch. Ešte stále trváte na tom, že je nevyhnutné všetko navždy skladovať?
Čo sa v detstve naučíš
Sú ľudia, ktorí sa vecí vzdávajú ľahšie, zatiaľ čo pre druhých inventúra v domácnosti predstavuje krvavú bitku so svojím svedomím a spomienkami. Dôvodov na tieto individuálne rozdiely môže byť mnoho. Niektorí z nás si hromadiace návyky prinášajú z primárnej rodiny. Čo sa v mladosti naučíš, neskôr ako keď nájdeš. Toto porekadlo (mimochodom, tak trochu navádzajúce na hromadenie už samo o sebe) dobre vystihuje počínanie mnohých z nás. Že si predstavujete mamičku, ako ukladá nový ešte nevybalený riad v škatuli do skrine na horné police? A babičku skladujúcu po desaťročia nepoužité uteráky pre vnúčatá? Alebo tetu, ktorá uchováva staré oblečenie, pretože zaň „ešte niekto, až bude mať malé deti, bude určite vďačný“? Potom sa nemôžete čudovať, že aj vy máte tendenciu ničoho sa len tak nevzdať. Ide o určitý vzorec správania sa, ktorý v primárnej rodine odpozorujeme, prijmeme za svoj a neskôr už len automaticky opakujeme v svojej rodine. Pokiaľ vám tento vzorec vyhovuje, nie je dôvod sa ho vzdávať alebo ho nejako meniť. Môže sa však stať, že s týmto generačným „venom“ tak trochu narážate, a ukazuje sa, že je vo vašom živote a vo vašich podmienkach tak trochu nefunkčné. „Že musím svoje správanie zmeniť, som si uvedomila až po rokoch hádania sa s manželom,“ zveruje sa tridsaťročná Iveta. „Bola som z domu zvyknutá, že sa nikdy nič nevyhadzuje, že by to bolo plytvanie vecami, že si treba všetko vážiť. Takže som automaticky všetko schovávala, či už to bol pokazený mobil, staré kompóty, oblečenie, ktoré už nenosíme, alebo nepoužiteľné darčeky. Manžela to vždy veľmi rozčuľovalo. Bývali sme v malom panelákovom byte a nebolo kam dávať všetky tie veci. Keď potajme niečo vyhodil, bola som na neho naštvaná a aj niekoľko dní som sa s ním nebavila. Doslova ma to zožieralo. Až po pár rokoch som sa začala zaujímať, ako to majú inde – ako to robia moje kamarátky alebo kolegyne z práce, a zistila som, že som v tomto ohľade naozaj prehnane úzkostlivá.“
S hromadením vecí sa vo väčšej miere stretávame aj u ľudí vo vyššom veku, najmä pokiaľ sú v strese alebo trpia samotou. Svoju pozornosť potom môžu zamerať na nakupovanie „výhodného“ tovaru v akcii, hromadenie zásob potravín, ktoré nestíhajú spotrebovať, alebo skladovanie rôznych vecí pre vnúčatá a iných členov domácnosti. „Keď raz za čas prídeme za mamičkou, vždy sme v šoku z toho, čo zase nakúpila,“ opisuje tridsaťpäťročná Klára. „Väčšinu svojho času trávi štúdiom akčných letákov a nákupmi. Tie veci ani nemôže nikdy spotrebovať. V komore má možno dvadsať kíl pracích prostriedkov, oleje, sirupy a mlieka nakupuje po desiatkach, a to nehovorím o rôznych súpravách uterákov, utierok alebo príborov. Stále má nakúpené, keby náhodou prišla návšteva, ale nikto k nej nechodí. Stále ju prehovárame, často sa pre to aj hádame,“ zveruje sa Klára.
Hromadenie a duševné poruchy
Hromadenie vecí nie je obvykle ničím závažným, skôr ide o tak trochu bizarné správanie, ktoré nám môže prinášať určité problémy alebo byť na obtiaž ľuďom okolo nás. V niektorých prípadoch, často spojených s nejakým druhom duševného ochorenia, však môže nadobúdať extrémne podoby. Hromadenie vecí môže byť napríklad dôsledkom závislosti od nakupovania, prípadne kleptománie. V oboch prípadoch si dotyčný kupuje veci, ktoré vlastne nepotrebuje a nie je schopný spotrebovať. Tieto predmety sa potom hromadia, niekedy môžu okupovať celú miestnosť, garáž alebo dokonca aj byt. Hromadenie vecí alebo zvierat môže sprevádzať aj obsedantno-kompulzívnu poruchu – vyskytuje sa až u tridsiatich percent pacientov s týmto ochorením. Z hromadenia sa u týchto ľudí stáva akýsi návyk, nutkavá potreba. Majú strach sa čohokoľvek zbaviť.
Dôležitá je prevencia
Vyhadzovať veci, ktoré sme si nakúpili, nie je určite nič ľahké. Najlepšou cestou, ako sa tomu vyhnúť, je prevencia. Nakupovať menej, vždy starostlivo zvažovať, či dotyčnú vec naozaj potrebujem a upotrebím. Nenosiť domov zbytočnosti, ktoré nepotrebujem. Pokiaľ sa už tak stalo a máte pocit, že žijete v zajatí zbytočných predmetov, vrelo odporúčam urobiť si jarnú inventúru. K životu potrebujeme omnoho menej, než si myslíme. Možno ste zažili situáciu, keď ste sa sťahovali, zabalili všetok svoj majetok do škatúľ a potom sa niekoľko mesiacov niektorých ani nedotkli. Človek zrazu zistí, že mnoho vecí vlastne ani nepotrebuje a že ho vybaľovanie škatúľ, kde sú ukryté, len obťažuje. V tomto okamihu môžeme zistiť, koľko vecí v skutočnosti nepotrebujeme a vláčime so sebou životom len tak zo zotrvačnosti. Podobne aj na cestách vystačíme niekoľko týždňov s kufrom oblečenia a skoro nič nám ani nechýba.
Dovolím si tvrdiť, že aj vy toho máte doma viac, než je vám príjemné. Zbavovať sa starých vecí prináša pocit slobody a umožňuje posunúť sa ďalej. Pritom nie je nutné vec definitívne vyhadzovať – vždy je možné ju niekomu darovať, predať cez inzerát alebo venovať na charitu. Dobrý skutok tým neurobíte len pre druhých, ale predovšetkým pre seba.
Mantry večného „zhromažďovača“:
- „Ešte by sa mi to mohlo hodiť.“
- „To nemôžem vyhodiť, to je po babičke.“
- „Raz to bude mať cenu.“
- „Však sa to zase vráti do módy.“
- „Onedlho do toho schudnem.“
- „To nemôžem vyhodiť, veď to bol darček.“
- „To sa ešte dá použiť.“
- „To je škoda vyhodiť, veď tomu nič nie je.“
- „To mám na pamiatku.“
Minimalizmus – stará filozofia v rúchu nového trendu
Minimalisti si vystačia s málom. Skúste aj vy očistiť priestor okolo vás od prebytočného balastu a onedlho pocítite úžasný pocit voľnosti aj vnútri. Zbavte sa všetkého, čo nepotrebujete. Minimalista Dave Bruno vyzýva k tomu, aby sme počet našich osobných vecí obmedzili maximálne na sto položiek. Chceli by ste si to vyskúšať?
- Najskôr si urobte poriadnu inventúru. Vytvorte si zoznam všetkých osobných vecí, ktoré vlastníte. Medzi osobné veci nezahrnujte predmety, o ktoré sa delíte s ostatnými členmi rodiny, ako napríklad riad, drogériu, náradie alebo nábytok. Knihy alebo zbierky predmetov počítajte ako jeden kus (napr. zbierku sošiek slonov počítame ako jeden kus, a nie podľa zodpovedajúceho počtu slonov), oblečenie, naopak, samostatne každý kus. Aký dlhý je váš zoznam?
- Podčiarknite veci, ktorých by ste sa za žiadnu cenu nechceli vzdať. Tie na zozname ostanú. Zrátajte ich, a pokiaľ je ich menej ako sto, vyberte ďalšie dôležité veci do konečného počtu.
- Posledným krokom je zbaviť sa zvyšku. Napadá vám, akým spôsobom? Neužitočné veci sa dajú predať, darovať alebo jednoducho vyhodiť. Voľba je len na vás.
Ako ste dopadli? Dokázali by ste výzvu Daveho Bruna realizovať? Hoci je asi dosť extrémna, prináša podnetné nápady – urobiť si z času na čas revíziu svojich vecí a popremýšľať o ich užitočnosti nemusí byť totiž vôbec na škodu.
Môj život s… chorobným hromadením vecí
Päťdesiatpäťročná kuchárka Jana patrí medzi osoby, pre ktoré sa hromadenie vecí stalo nepríjemným návykom, ktorému nedokáže čeliť. Jej byt sa premenil na sklad rozličných vecí, ktoré už asi len ťažko nájdu ďalšie uplatnenie.
Hovoríte, že vás hromadenie vecí obťažuje a vnímate ho ako problém…
Áno, uvedomujem si to už niekoľko rokov. Jednoducho nedokážem nič vyhodiť. Kamarátky sa zo mňa smejú a ja koľko razy tiež, v skutočnosti mi však moje správanie už lezie pekne na nervy. Odvtedy, čo som sa rozviedla, žijem v malej garsónke, takže si asi viete predstaviť, že rozhodne nemám miesta nazvyš. Pri tom všetkom v byte skladujem kopu vecí, ktoré už asi ani nikdy nepoužijem. Týka sa to napríklad riadu, ktorý nakupujem na rôznych predvádzacích akciách. Neverili by ste, že mám doma už päť kompletných súprav hrncov. Vždy objavím niečo nové a lepšie než to, čo mám doma, a navyše za dobrú cenu. Tak to kúpim, ale to staré jednoducho nedokážem vyhodiť. Takže si nechám oboje. A tak to je so všetkým. S novou posteľnou bielizňou, vysávačom alebo napríklad s masážnou vaničkou na nohy. A potom tá kúpa dekoratívnych predmetov. Všade na oknách a poličkách mám rôzne sošky a iné hlúposti, čo som dostala od rôznych ľudí, a len sa na to práši. Hromady obrázkov na stene, za zrkadlom vystavené lístky z divadelných predstavení a výletov, no, je to hrôza, také malé skladisko.
A prečo niečo z toho skrátka nevyhodíte?
To si hovorím už niekoľko rokov. Nejde to. Pripadala by som si hrozne, len tak niečo vziať a zahodiť to. Nie je to ani trochu pokazené a môže sa to ešte niekomu zísť. Nemám síce žiadne deti alebo vnúčatá, ale prípadne by som to mohla dať nejakej kamarátke alebo susedke. Doma ma vždy učili, aby som neplytvala a nebola rozhadzovačná, tak sa toho držím. Hoci niekedy cítim úľavu, keď z toho napchatého bytu vyjdem na chvíľku von a nemusím tam s tým všetkým byť. Je to tak trochu prekliatie.
