„Nikdy by som nešla do vzťahu len preto, aby som nebola sama,“ hovorí otvorene Tereza Čapková a dodáva, že radšej bude sama a spokojná ako vo vzťahu, v ktorom by sa strácala alebo sa necítila dobre. Zároveň si však uvedomuje, že tento jej postoj môže viesť k tomu, že nikdy nebude mať deti. „A to by ma úprimne mrzelo, pretože túžba po materstve vo mne je. To je asi ten môj najsilnejší motivátor predsa len hľadať toho pravého…“
Vyrástla s tým, že láska v živote nie je len tak. Musí si ju zaslúžiť – byť poslušná, usmievať sa, a hlavne vyzerať tak, ako to čakajú druhí. Pritom jej to takto nikto nevnucoval. „Tieto prísne súdy u mňa vždy prichádzali skôr zvnútra ako zvonku. Úprimne si ani nepamätám obdobie, keď by som to mala inak. Vždy som bola premiantka, lebo som mala potrebu robiť veci na sto percent. Ten tlak cítim dokonca aj dnes, keď už viem, že vôbec netreba byť dokonalý,“ priznáva rusovláska s tým, že aj tak si stále svojím spôsobom myslí, že lásku si predsa len zaslúžiť treba. „Už to však pre mňa nie je o výkone, o tele alebo prispôsobovaní sa. Skôr o schopnosti niesť váhu vlastných rozhodnutí,“ vysvetľuje Tereza, ktorá je presvedčená, že ak od druhého vyžaduje jasnú a otvorenú komunikáciu, je fér, aby ju aj sama vedela ponúknuť. „Myslím si, že nie je možné chcieť od ostatných niečo, čo nie sme schopní sami dať. A práve tu sa to pre mňa celé spája s témou ‚byť dosť‘. Byť spokojný tam, kde práve som. Robiť veci, ktoré skutočne chcem,“ dodáva s tým, že často už len toto je veľký oriešok. „Uvedomiť si, čo naozaj chcem ja, a čo sú len očakávania spoločnosti.“
LEN KAMARÁT…
Dlhé roky žila v takzvanom situationshipe, neformálnom, nezáväznom vzťahu, niekde medzi priateľstvom a plnohodnotným partnerstvom. „Bola to situácia, ako keď vám niekto od začiatku hovorí, že chce byť len kamarát, ale vy stále dúfate, že sa to raz zlomí. Trávite spolu čas, delíte sa o blízkosť aj intimitu, ale o istotu nikdy,“ vysvetľuje mladá žena.
Zlom prišiel vo chvíli, keď tento muž neprišiel pred časom na jej narodeninovú oslavu. „Narodeniny sú pre mňa dôležité, je to deň, keď chcem mať svojich ľudí pohromade, a vtedy to jednoducho nevyšlo. Ten moment ma úplne zomlel a priniesol jasné uvedomenie: takto to už ďalej nechcem,“ spomína. Musí sa to zmeniť! Aspoň niečo sa musí zmeniť… „Veľkú rolu vtedy zohralo aj moje okolie, hlavne najlepší kamarát, ktorý mi dlhodobo nastavoval zrkadlo. A to tak v súvislosti s tým vzťahom, ako aj mojou váhou. Pri tom prvom som bola bezmocná, schudnúť mi, naopak, pripadalo ako prvý dosiahnuteľný krok. Niečo, čo si viem naplánovať, štruktúrovať a mať pod kontrolou,“ hovorí Terka, ktorú dnes samu prekvapuje, že dovtedy sa vôbec necítila tučná. „Dnes keď sa pozerám na fotky z tých čias, nechce sa mi tomu ani veriť.“
POTREBOVALA SMER
Od začiatku si Tereza vôbec nepripúšťala, že by to nezvládla. Tak veľmi potrebovala smer, niečo, čoho sa chytiť, a plán schudnúť jej ho dával. „Po rozpade tohto vzťahu som bola naozaj stratená a štruktúra v plánoch chudnutia mi v tomto zmysle zachránila hlavu. Zrazu som mala plán, režim, jasné pravidlá. Prvý polrok to bol v podstate celý môj život. Nákupy, plánovanie, rutina. Bola to kontrola a zároveň určitý útek od bolesti, ktorú som cítila,“ spomína.
ZVLÁDNE VIAC, NEŽ SI KEDY MYSLELA
Najväčšia zmena podľa Terezy prišla vo chvíli, keď sa začala cítiť dobre fyzicky. „Zrazu som zvládala veci, ktoré boli dovtedy pre mňa problém, napríklad vyjsť na štvrté poschodie bez zadýchania. No práve vtedy mi došlo, že to stále ešte nie je celé,“ hovorí. To ju priviedlo na terapiu. „Nie preto, že by som mala pocit, že je so mnou niečo zle. Chcela som pochopiť, čo sa so mnou vlastne deje. A tam som si začala uvedomovať, ako málo som vedela nastavovať hranice. Ako veľmi som sa celý život rozdávala pre ostatných,“ prezrádza. Chudnutie jej navyše ukázalo, že toho zvládne viac, než si kedy myslela. „Uvedomila som si totiž, že si dokážem niečo nielen predsavzať, ale aj vydržať. Dnes dokonca trénujem na polmaratón, čo by Terka so stopäťdesiatimi kilami ani nepripustila, že je možné.“
UŽ DOKÁŽEM POVEDAŤ AJ NIE
Všimla si ešte jednu zmenu. „To, ako sa ku mne dnes správajú muži. Je to iné. Často milšie. Niekedy mám pocit, že sa stačí občas pekne usmiať,“ konštatuje. Dôležitejšie sa jej však zdá to, že už dokáže povedať aj nie a odísť zo situácií, kde sa necíti dobre, a zostať sama so sebou bez pocitu, že by o niečo prichádzala,“ prezrádza. „Nazvala by som to, že som pravdivejšia. Stále síce bojujem s vnútorným hlasom, ktorý mi hovorí, že nie som dosť, a vnímam to ako proces, ktorý sa možno nikdy úplne neskončí, ale rozdiel je v tom, že dnes už ten mechanizmus vidím a viem ho pomenovať,“ prezrádza. To jej, žiaľ, prinieslo stratu niektorých z tých, ktorých považovala za priateľov, ale zároveň jej to otvorilo oči. „Predtým som možno pôsobila sebavedome, no bola to skôr naučená rola. Dnes je ten dojem možno podobný, ale s tým rozdielom, že teraz tomu začínam veriť aj vnútri. A keď sa dnes zastavím pri zrkadle a poviem si ‚teda, to som fakt ja‘, nie je to len o hrdosti na zhodených 54 kíl. Je to o hrdosti na tú cestu,“ dodáva. Vie, že niekto by možno povedal, že na tom, že dáva dole kilá, ktoré si sama „vypestovala“, nie je nič hrdinské. „Ja to však vidím inak, aj keď sa nechcem stavať do úlohy niekoho výnimočného. To hrdinstvo totiž nie je v tom čísle na váhe, ale v tom, že som sa rozhodla prestať pred sebou utekať a nosiť masku, o ktorej som si myslela, že ju odo mňa okolie očakáva.“ Popritom nikdy neprestala hľadať lásku.
Z ĽUDÍ NA ZOZNAMKÁCH SA STÁVAJÚ LEN POLOŽKY
„Prešla som od Tinderu cez ďalšie zoznamovacie aplikácie až po zoznamovanie v baroch,“ usmeje sa Tereza s tým, že ju v tom inšpirovala kniha od Američanky Logan Ury How Not to Die Alone (Ako nezomrieť sám), ktorá hovorí o tom, že človek sa nemá báť randiť a skúšať. Presne to teda robí, aj keď zatiaľ to na tom, že je single, nič nezmenilo. „Nemyslím si, že by problémom boli muži na zoznamkách. Z mojej skúsenosti sú to úplne normálni ľudia, rovnako ako ženy, ktoré tam sú. Problém vidím skôr v samotnom koncepte zoznamovania cez aplikácie, hlavne v rýchlom „swajpovaní“ – posuniete prstom doľava, ten druhý je odmietnutý a idete ďalej. Len čo sa objaví prvé nepohodlie alebo neistota, je jednoduchšie povedať si, že za rohom čakajú ďalší ľudia, než sa snažiť niečo budovať,“ uvažuje Tereza nahlas. Nikdy sa však nestretla s tým, že by tam bol niekto, kto hľadá len sex. „Zrejme to súvisí s tým, ako si človek nastaví profil. Ja som ho mala vždy veľmi prepracovaný a otvorene som písala, že hľadám vzťah. Zároveň si však uvedomujem, že dynamika zoznamovacích aplikácií je veľmi nerovná. Ja som ako žena mala často obrovský výber, zatiaľ čo muži ho majú výrazne obmedzenejší, navyše ešte limitovaný počtom ‚swajpov‘, komunikovať totiž môžete začať, až keď ten druhý prejaví záujem potiahnutím prsta doprava,“ vysvetľuje. Podľa vlastných slov si tak ani nedokáže úplne predstaviť, aké to je, byť na druhej strane. „Aj to podľa mňa prispieva k tomu, že sa z ľudí na zoznamkách postupne stávajú skôr položky na výber ako skutoční partneri.“
BOĽAVÉ MIESTO
Po všetkých týchto skúsenostiach Tereza cíti, že jej cesta k láske povedie zrejme inakadiaľ. Občas totiž mala pocit, že sa s mužmi z aplikácií nezoznamuje, ale robí im terapeutku. „Často išlo o pánov, ktorí boli len pár týždňov po rozchode a reálne na nový vzťah ešte neboli pripravení, aj keď si to sami mysleli. Mám veľa empatie a prirodzene rada počúvam. Myslím, že práve to niekedy viedlo k tomu, že sa z našich stretnutí stával skôr priestor na zdieľanie ich zmätkov, nevyriešených vzťahov alebo zlej komunikácie než skutočné zoznamovanie,“ prezrádza. Nevidí v tom však chybu ani na jednej strane. „Skôr som si vďaka tomu uvedomila, aké dôležité je včas spoznať, že už nie som v úlohe potenciálnej partnerky, ale skôr poslucháča.“ Nateraz tak konštatuje, že možno predsa len umrie sama, ale v pokoji a šťastná. „Nemyslím však, že je to chyba mužov, s ktorými som si písala alebo sa stretla. Je to skôr moje nastavenie a moje hranice.“ Hoci Tereza priznáva, že jedno boľavé miesto to predsa len má, a to je materstvo. „Bola by neúprimné tvrdiť, že je mi to úplne jedno. Ale aj s týmto vedomím je pre mňa dôležitejšie zostať v pokoji a pravde ako sa tlačiť do vzťahu len preto, aby som niečo ‚stihla‘,“ hovorí otvorene s tým, že paradoxne jej toto nastavenie prinieslo veľkú úľavu. „Randenie bez tlaku, bez predstavy, že to musí niekam viesť, je oveľa príjemnejšie. A možno trochu provokatívne dodám, že predstava, že umriem sama, ale v pokoji a šťastná, sa mi dnes zdá zdravšia ako zostať v nefunkčnom vzťahu len preto, aby človek nebol sám…“
Foto: archív, Unsplash
