Tokaj. chuť tunajšieho vína ho urobila svetoznámym. jeho magickú jesennú krásu si však zamilujú aj tí, ktorí zlatému moku neholdujú. Vyberte sa s nami na čarovnú prechádzku jesennými tokajskými vinohradmi!
Malebné dedinky obkolesené malými vŕškami a na nich rady viniča, kam sa pozriete. Každým rokom populárnejšie miesta oddychu, a to nielen pre svoju bohatú vinársku tradíciu. Región Tokaja sa rozprestiera na slovensko‑maďarskom pohraničí, Ukrajina a Rumunsko už odtiaľto nie sú ďaleko. Z Košíc sa sem dostanete za necelú hodinku príjemnej jazdy. Z Bratislavy vedie najrýchlejšia cesta cez Budapešť, ležiacu asi 250 kilometrov západne, v aute strávite takmer päť hodín. Tento historický kraj, ktorý to dotiahol aj do zoznamu UNESCO, sa z väčšej časti nachádza v Maďarsku, jeho súčasťou sú však aj vinohrady siedmich slovenských dediniek. Okrem malebných viníc tu nájdeme aj niekoľko špičkových vinárstiev. Ak máte chuť a čas, rozhodne si nenechajte ujsť degustáciu miestnych vín aj s odborným výkladom v niektorej zo stredovekých pivníc vytesaných do sopečného tufu. Pred šiestimi rokmi nad Malou Tŕňou pribudla nová atrakcia, dnes veľmi populárna dvanásťmetrová rozhľadňa. Návštevníci z nej majú ožnosť vychutnať si nádherný
výhľad na okolité vinohrady. Mimochodom, terén aj vybudovaná infraštruktúra je tu priam ako stvorená pre cykloturistiku – pokojne aj s menšími členmi rodiny.
Loďou po Bodrogu
Práve v tomto kúte Slovenska sa nachádza aj najnižší bod našej krajiny. V mieste, kde rieka Bodrog opúšťa naše územie a vteká do Maďarska, ho označuje jednoduchý kamenný stĺp. Dostať sa sem môžete napríklad bicyklom po poľnej ceste z neďalekej dedinky Klin, ale aj po vode. Bodrog je totiž čulou dopravnou tepnou, ktorá slúži najmä pre turistov. Na loď môžete nastúpiť aj na slovenskej strane, kúsok pod obcou Viničky. Necelé dve hodinky po prúde rieky leží mestečko Sárospatak (po slovensky Šarišský alebo Blatný potok). Za návštevu tu rozhodne stojí rovnomenný mohutný stredoveký hrad. Medzi Sárospatakom a srdcom regiónu, mestečkom Tokaj, je za bežných okolností lodná doprava naozaj čulá, na palube výletných plavidiel nechýba bohatá ponuka jedla či vína. V centre mesta Tokaj sa Bodrog vlieva do Tisy, ktorá ďalej pokračuje na svojej púti do Dunaja. Prírodné danosti regiónu nelákajú len vinárov. Pre svoje zákutia Bodrog aj Tisu vyhľadávaj takou výnimočnou. A ako hlavné jedlo určite vyskúšajte miestne ryby keszeg – pleskáča, harcsa – sumca či süll – ostrieža. Môžete si byť istí, že v miestnych csárdach vám ku každej rybe odporučia to správne víno.
Jedinečný Tokaj
O právo označovať svoje vína ako „Tokaji“, teda tokajského typu, sa svojho času dokonca súdili aj austrálski vinári – i to svedčí o kvalitách tokajského vína. Snahy zahraničných producentov boli márne, ako tokajské môže byť označené len víno, ktoré sa urodilo vo vinohradoch tohto jedinečného regiónu. Oblasť Tokaja má totiž unikátne geografické a geologické vlastnosti. Pradávne vulkány sa postarali o pestré zloženie pôd, ktoré sú bohaté na minerály a vo väčšej miere udržiavajú teplo – všetko vlastnosti, ktoré sa neskôr blahodarne prejavia na našich chuťových pohárikoch. Úlohu zohráva aj podnebie – dlhá teplá jeseň s častými rannými hmlami nad vinohradmi vytvára ideálne podmienky pre ušľachtilú pleseň Botrytis cinerea, ktorá s miestnymi hroznovými bobuľkami robí zázraky. Podľa archeologických výskumov tu víno pestovali už starovekí Kelti. Neskôr územie osídlili Slovania, ktorí pravdepodobne dali regiónu aj meno – stokaj ako sútok dvoch riek Bodrogu a Tisy. Za súčasnú svetoznámu chuť vína vďačíme pravdepodobne vinárom z oblasti belgického Valónska, ktorí do Tokaja prišli v stredoveku na pozvanie uhorského kráľa Belu IV. Práve ich potomkovia vyvinuli unikátnu metódu výroby vína s použitím cibéb, čo sú bobuľky hrozna, ktoré uschli na koreňoch viniča. Majú 40- až 60-percentnú cukornatosť, spravidla bývajú napadnuté už spomínanou ušľachtilou plesňou a sú základom tvorby dezertného tokajského vína, do ktorého sa už nikdy nepridáva cukor.
Ušľachtilá pleseň
Už od stredoveku je v oblasti Tokaja možné pestovať len tri tradičnéodrody vína. Furmint, ktorý zaberá asi polovicu rozlohy všetkých vysadených vinohradov v oblasti, je vraj obľúbený najmä pánmi, kým jemnejšia lipovina je skôr voľbou dám. Žltý muškát je odroda známa aj z iných vinohradníckych oblastí, vína z tohto hrozna sú typické svojou výraznou arómou. Práve tieto tri odrody sú schopné vytvárať cibéby, ktoré sa používajú na výrobu svetoznámych tokajských výberov. Za ideálnych podmienok, ktoré tokajská mikroklíma zabezpečuje, naruší pleseň Botrytis cinerea šupku bobuľky, čím sa odparí voda a v bobuľke – cibébe sa tak koncentruje cukor a buketné látky. Cibéby sa zbierajú ručne na konci jesene, potom sa po úprave zalejú mladým vínom. V minulosti sa bobuľky zbierali do putní, veľkých košov s objemom približne 25 kg, a táto miera zostala vo vinárskom názvosloví dodnes. Štvorputňový výber teda pochádza zo suda, do ktorého pôvodne nasypali približne 100 kg cibéb, sladší šesťputňový výber dostal ešte o polovicu bobuliek viac. Bobuľový výber potom niekoľko rokov leží v špeciálnych dubových sudoch v pivniciach zo sopečného tufu. V týchto stredovekých hlbokých chodbách zas vládne Cladosporium cellare – pivničná pleseň, ktorá sa živí vínnymi výparmi a na oplátku dodáva tokajským výberom špecifickú „chlebovinovú“ chuť. Tokajskí vinári sú na svoje plesňou obrastené pivnice právom hrdí, často obsahujú nepredstaviteľné poklady. Ak máte záujem, radi vám ich ukážu. O svojej láske k dorábaniu poctivého vína vedia rozprávať dlhé hodiny.
Jeseň vo viniciach
Neexistuje ročné obdobie, kedy by Tokaj nestál za návštevu. Na jar sa prebúdza príroda, prichádza nový život a vinohradníci sa pripravujú na novú sezónu. Slnečné lúče a prázdniny sem na vidiek v lete privedú najviac návštevníkov. Tiché biele vinohrady a dlhé zimné večery nad kalíškom šesťputňového v miestnych vinárničkách vedia byť neskutočne romantické. Je to však práve jeseň – pre vinohradníkov najdôležitejšie obdobie –, ktorá je v tomto regióne bezkonkurenčne najkrajšia. Vyberte sa na prechádzku magickými jesennými vinohradmi. Náš tajný tip: ak včerajšia večerná degustácia nebola príliš „náročná“, pokúste sa vstať čo najskôr a užiť si východ slnka s lenivou hmlou medzi pásmi viniča. Možno budete mať šťastie a natrafíte na vincúrov, ktorí ručne zbierajú cibéby – bobuľky hrozna napadnuté ušľachtilou plesňou. Ich cesta do pohárika sa začína práve tu vo vinohradoch na konci jesene. Potrvá ešte roky, ale jej výsledok bude neskutočne chutný. Jeseň býva na Tokaji dlhá a teplá. Pohľad na farby vinohradu v zlatých lúčoch zapadajúceho slnka s pohárom
jantárového tokajského v ruke je nezabudnuteľný!
Hejce
Len niekoľko desiatok minút jazdy autom zo srdca Tokaja, na západnom okraji Zemplínskych alebo Tokajských vrchov, pár kilometrov južne od hranice so Slovenskom, leží dedinka Hejce. Neslávne známou sa stala 19. januára 2006, keď sa tu zrútil vojenský Antonov AN-24, transportujúci príslušníkov mierovej misie KFOR z Kosova do Košíc. Pri havárii zahynulo 42 ľudí. O veľkom šťastí môže rozprávať nadporučík Martin Farkaš. Ako jediný prežil, pretože bol akurát na toalete a tak utrpel len ľahšie zranenia. Katastrofu spred štrnástich rokov pripomína súsošie v centre obce, ktoré nemôžete minúť. Práve tu sa pravidelne konajú spomienkové podujatia a kladenie vencov, ktorých sa zúčastňujú slovenskí aj maďarskí vrcholoví politici. Samotné miesto tragédie je však vo vrchoch nad obcou, dostanete sa sem po zhruba hodinovej vychádzke. Aj roky po tragédii vidno, ako sa odohrávala. Vrchné časti stromov sú skosené v dlhom páse, ktorý prechádza do čistinky, ktorú vytvoril vrak lietadla. Aj bez pomníkov obetiam na pahýľoch stromov návštevníci tohto miesta jasne cítia, čo a ako sa tu stalo. Keď sa z lesov budete vracať späť do obce Hejce, vaše myšlienky pravdepodobne nebudú najveselšie. Vzdať úctu obetiam najväčšej tragédie v histórii slovenského letectva je však nepochybne veľmi silným zážitkom.
