Máte pocit, že táto doba je len o tom, že kto nevie povedať jasné NIE, je na konci dňa nešťastný, vyšťavený a nie je mu veru radosť žiť? Ak sa opýtate ľudí, v čom vnímajú dôvody svojej preťaženosti, často je to aj preto, lebo ako vravia, sú dobráci, ktorí nikdy nepovedia nie. A teda na to, aby sa im žilo ľahšie, musia začať hovoriť nie. Ale je cesta k spokojnosti len pridať do slovníka slovíčko nie?
NIE. Toto slovíčko nie je všemocné a samo osebe nezahŕňa v sebe potenciál spokojnejšieho života. V živote máme nekonečne možností a tak, ak na niečo povieme nie, len vyraďujeme jednu možnosť z hry. Zvyšné ostávajú. Preto hovoriť nie zvyčajne nestačí. Potrebujeme nájsť to, čomu chceme v živote povedať áno.
ASERTÍVNA PASCA
Byť asertívny sa často spája s opisom, že je to človek, ktorý ide bez ohľadu na okolnosti a ľudí tvrdo za svojím. Súhlasíte? Lebo ak áno, tak aj vy ste sa chytili do pasce nesprávneho chápania tohto pojmu. A už len z tohto dôvodu sa vám s ním nechce spájať. Veď kto by už chcel byť ten bezohľadný. Asertivita je však v skutočnosti schopnosť, zručnosť vedome, efektívne vyjadrovať svoje potreby, pocity, názory a byť takýmto spôsobom v interakcii s okolím. Tu je možno ten kameň úrazu, ktorý je súčasným generáciám dospelých takým ťažkým. Vyjadriť svoje potreby, pocity. To všetko, čo sa týka výsostne nášho prežívania. Nie to, čo sme sa formálne naučili, ale to, kým naozaj sme.
ČO SI TO DOVOĽUJEŠ?
Možno vám znie táto veta v hlave ešte z detstva alebo vám samým vychádza z úst sem aj tam. Áno, je to o dovolení si. Nesúhlasiť, mať iný názor, neniesť zodpovednosť za chyby ostatných, len za tie svoje, či neponúkať priehrštie výhovoriek ako ospravedlnenie svojho áno či nie. A to všetko podané s gráciou, vedomím vlastnej hodnoty a úctou k sebe aj k tomu druhému v komunikácii. Lebo dovoliť si čokoľvek z vyššie spomenutého je naozaj cesta k naplnenejšiemu životu. Také to – no, to si dovoľ!
AJ TEN DRUHÝ TO MÔŽE CHCIEŤ ROVNAKO
Sme ľudia, narážame hlavou proti múru, niekedy aj doslovne, častejšie však obrazne. Tá urputnosť, ktorou sa silou-mocou snažíme dostať toho druhého na našu stranu, aby nám v niečom vyhovel, je niekedy naozaj dych berúca. Ak skĺzavame k zatláčaniu do kúta, zjavných či podprahových manipulácií, tak je to ešte stále o tom, čo chceme, alebo chceme mať len moc a pocit, že máme nad situáciou kontrolu? V mnohých sporoch a konfliktoch často už ani nejde o to, čo je podstatné, ale o to, kto vyhrá. Z dlhodobého hľadiska ale prehrávajú všetci.
Sme ľudia, narážame hlavou proti múru, niekedy aj doslovne, častejšie však obrazne. Tá urputnosť, ktorou sa silou-mocou snažíme dostať toho druhého na našu stranu, aby nám v niečom vyhovel, je niekedy naozaj dych berúca.
PREHRÁVAŤ VŠAK NEMUSÍME
Nemusíme ani vyhrať. Celkovo komunikáciu a fungovanie vo vzťahoch nemusíme brať ako boj kto z koho. Môžeme byť v tom celom partnersky. Je to však naozaj o vedomej práci na sebe. Nedáva to zmysel? Pravdou je, že jediný človek, ktorého dokážete zmeniť, ste vy sami. Pokiaľ nadobudnete naozaj vedomie vlastnej hodnoty, budete sa mať v úcte a rovnako si uctíte aj ostatných, všetko sa akosi prirodzene začne meniť k lepšiemu. Uctievať znamená vidieť v tom druhom hodnotu. V každom. Hoci sa na veciach nezhodneme.
BEZPODMIENEČNOSŤ A REŠPEKT
Slovo, ktoré všetci poznáme, ale pocítenie reality tohto pojmu nám často uniká. Také to základné, že bez akéhokoľvek výkonu, výzoru či názoru ste naozaj dosť a ako ľudská bytosť ste jednoducho hodnotná. Neznamená to ale, že všetci máme byť rovnakí. Môžeme byť, akí naozaj sme a sme si vo svojej prirodzenosti rovní. Na toto sa nám nabaľuje rešpekt, ktorý v sebe zahŕňa akceptovanie odlišností, branie ohľadu na aktuálne potreby, ale aj ľudskú dôstojnosť. Keby bol svet ideálny, všetci vyrastáme v bezpodmienečnej láske. Svet je však taký, aký je a my – hoci možno s nejakým počiatočným deficitom – vieme stále pracovať na tom, aby sme vedeli žiť tak, aby sme nešliapali po svojej sebaúcte.
JA, JA, JA
…jenom já. Inak ako „ja rečou”, ale efektívne vyjadriť to, čo k životu potrebujete, naozaj nedokážete. Je to prosto jazyk, ktorý popíše, čo sa s vami v danej situácii deje a za to vám neprináleží žiadna dehonestujúca nálepka, skôr jemný potlesk, že ste sa na dráhu hovorenia na priamo dali. Vidím, že ťa to nahnevalo, teraz však potrebujem ísť a môžeme sa na to pozrieť opäť zajtra ráno. Teraz na to už nemám priestor. Dám ti vedieť zajtra, kedy budem mať čas sa na to pozrieť. Nie, potrebujem si teraz naozaj oddýchnuť a bojím sa, že by v prípade, že ide s nami aj Ninka (dvojročné dievčatko), to bol skôr stres ako oddych. A množstvo ďalších rôznych situácií, keď niekto príde, aby buď menil dohodnutú situáciu, alebo priniesol úplne nový podnet. Ak máte chuť povedať áno, povedzte, ak máte chuť povedať nie, povedzte. Ak však chcete jedno a poviete druhé, je to na škodu. Všetkých strán.
KATARÍNA ŽILÁK
Vyštudovaná psychologička, fundraiserka pre neziskové projekty a milovníčka psychológie v praxi.
HOVORTE TO, ČO NAOZAJ CHCETE
Nemusíte vždy vedieť, čo chcete, niekedy stačí vedieť, čo nechcete. Rázne nie a bodka je účinné práve v situáciách, ktoré sú potenciálne ohrozujúce. Kontakt s neznámym, ale aj ponuka cigarety, alkoholu či čohokoľvek, čo nie je vašou šálkou kávy. Ak si to chcete vyskúšať v malom, odmietnite pohostenie, na ktoré nemáte chuť. Nevezmite si niečo ponúkané „zadarmo” len preto, že vás to nič nestojí. Lebo ono ak to naozaj nechcete a súhlasíte, tak vás to stojí minimálne energiu na vymyslenie, čo s tým. Povedať nie – nie je neslušnosť.
Čo ti beží hlavou – dookola sa pýta jedna sociálna sieť. Jej to hovoriť nemusíte, ale človeku, s ktorým ste v interakcii, to rozhodne skúste. K veci, samozrejme. Ak vás vaše myšlienky ťahajú kade-ľahšie, lebo aktuálne máte pozornosť zahltenú niečím pre vás dôležitejším, tak to tiež povedzte. Nie je nič zbytočnejšie, ako sedieť na stretnutí, ktoré sa ešte raz bude musieť zopakovať pre nesústredenosť jednej či oboch strán. Ak prejdeme do pracovnej sféry, často práve zle naplánované stretnutia narúšajú koncentráciu ľudí. Veľmi skoro ráno, tesne pred obedom či v čase obeda a tiež krátko pred odchodom z práce. Vtedy je naozaj riešením povedať o tom, ako to máte vy, čo chcete a čo potrebujete. To, že to na rovinu poviete, automaticky neznamená, že máte navrch, alebo ste nižšie. Práve tým, že otvárate debatu, dávate najavo, že vám na sebe, ale aj na tom druhom záleží a chcete hľadať riešenia. A možno vás prekvapí, že druhá strana to má rovnako. Koľko situácií nielen v pracovnej časti dňa, ale aj v tej súkromnej by skončilo inak, ak by jeden z partnerov povedal, že niečo nechce, či chce inak. Veľmi veľa. Neexistuje jedna správna myšlienka, postoj, pocit.
A, žiadne ale. A spája. Nevylučuje. Viac A do našich životov. Menej čierno-bielosti. Áno, môžete mať strach hovoriť o sebe a napriek tomu hovoriť. Ľúbiť či byť ľúbený a aj tak nastavovať svoje hranice, hovoriť to, čo potrebujete. Vedomie toho, že naozaj tú pomyselnú záchrannú masku musíte nasadiť najskôr sebe a až potom ostatným, je to, čo vás dokáže posmeliť v tom, aby ste hovorili, čo potrebujete. Ak padáte denne do postele s pocitom, že zajtra to už naozaj skúsite, tak to naozaj skúste. Bude to osviežujúce.
Čo nás brzdí? Sme dospelí a tak jediné, čo môžeme urobiť s dôvodom, prečo tak nerobíme, je zhodiť ho zo seba. Ale nie na niekoho iného ani na rodičov, ani na protistranu v komunikácii. Zistiť, čo je ten váš dôvod, prečo radšej poviete to druhé, ako chcete. Keď prídete na svoj dôvod prečo, oveľa ľahšie sa vám pôjde do toho, že poviete, čo si myslíte a potrebujete. Možno máte strach, že odhalením vlastných potrieb nebudete pre protistranu dosť atraktívny a to nielen v romantickej rovine. Možno vám napadne, či nie ste jediný, kto to má takto. Alebo veľkým strachom je hnev, plač či iný prejav emócií tej druhej strany. A ďalej si už skúste doplniť to svoje. Nuž, ono ísť s kožou na trh a naozaj skúšať nezahmlievať, nevyjadrovať sa vágne, ale naozaj priamočiaro, nesie so sebou svoje potenciálne ohrozenia či skôr povedané nové, nepoznané situácie. Ale benefity z dlhodobého hľadiska naozaj prevyšujú to, z čoho nám zviera žalúdok. A aby som nezabudla. Hovoriť to, čo potrebujete/chcete ide cestou slušnej komunikácie. Ísť cez mŕtvoly naozaj nemusíte. Čo je to vaše, prečo nehovoríte, čo chcete? Tam začnite. Hneď teraz.
