„Ocko nám zomrel, deti, zomrel nám ocko… Mal nehodu, šiel na motorke a zabil ho nákladiak…“ opakovala Mirka Šimková dookola a objímala deti. Možno to bolo kruté povedať im to takto bez prípravy, ale ona cítila, že musí. V tej minúte, v tej sekunde. Hneď. „Ocko už sa domov z práce nevráti…“
Keď s tou správou prišli policajti, vlastne im ani nedovolila prehovoriť. Vedela to, nemuseli nič dodávať. Napriek tomu rozprávali, no ona ich už nepočúvala. Cez slzy bola schopná dostať zo seba jediné: „Nebolelo ho to? Prosím vás, nebolelo ho to?“ To by ju totiž úplne zničilo. Policajt pokrútil hlavou a viac nevnímala. S každou ďalšou sekundou na ňu doliehalo už len to, že odteraz sú s deťmi už na všetko sami… Ešte deň predtým pritom muža presviedčala, aby tentoraz šiel do práce autom a nie na motorke. Mal totiž trochu teplotu. Ale on len mával rukou a zobral si paralen. „V živote by mi nenapadlo, že ho tam vo dverách na chodbe vidím naposledy. Ráno som si už všimla len jeho papuče a to, že auto predsa len ostalo pred domom. Pomyslela som si, že sa azda dobre vyspal a chrípka to vzdala…,“ spomína Mirka. Auto jej totiž manžel radšej nechával doma kvôli deťom. Najmladší syn mal sotva rok, starší bol predškolák a trojročnej Klárke pred niečo vyše rokom zistili zničujúcu diagnózu… Tomu šikovnému a usmiatemu slniečku, ktoré až do roka a pol vyzeralo, že mu nič nechýba. Akurát sa nie a nie začať stavať na nohy. „Spočiatku ani lekári nevedeli prečo. Nakoniec nás teda poslali na množstvo vyšetrení od lumbálnej punkcie až po magnetickú rezonanciu. Pamätám si, ako som vyplašená volala kamarátke, že sa len bojím, aby to nebola rakovina… Nebola. Päť minút na to mi totiž lekári oznámili, že moje dieťa trpí neliečiteľnou spinálnou atrofiou! Jej svalstvo sa nevyvíjalo, ale pomaly ubúdalo.“ Dokedy? pozrela sa Mirka vtedy zúfalo na doktora. Len zakrútil hlavou. „Presná diagnóza vraj nikdy nejestvuje. Ale možno stihne šieste narodeniny…“
Malá biela rakva
S takou diagnózou sa nedá zmieriť. „Pár týždňov som ju odmietala čo len pripustiť. Ale môj muž jednoducho povedal, že to zvládneme. A bez veľkých rečí robil, čo sa dalo. Brával Klárku na plaváreň, vysadil si ju do detskej sedačky na plecia a kráčal s ňou dva kilometre na autobus. Aby sa mohla hýbať vo vode. Bol skrátka skvelý… Dokonca v ten deň, keď zomrel a ja som to ešte nevedela, písala som na svoj blog, aký je iný. Ako sa nevyhýbal žiadnej práci, ako nedelil nič, čo bolo treba doma urobiť, na mužské a ženské povinnosti. A tak ako v dome s veľkou záhradou považoval za normálne postarať sa o ovce či drevo na zimu, tak každý deň vysával a umýval riad. A ako dokázal milovať celým srdcom…“ zarosia sa mladej žene oči. Mali každý večer taký rituál, ležali spolu pri kachliach v jedálni a veľa sa rozprávali. „Boli sme takí rovnakí, mali sme tak veľa spoločného a deti boli pre nás všetkým. To, že máte ťažko choré dieťa, vám totiž úplne poprehadzuje vnímanie sveta. Takmer každý večer som kvôli Klárke plakávala. Vždy sa mi pred očami vybavila predstava malej bielej rakvy. Mala som o ňu strašný strach.“ dodáva. Nakoniec však neprišla o dcéru, ale o muža. Bolo to také nepochopiteľné. „Mal len tridsaťsedem rokov a bez akejkoľvek viny skončil cestou do práce pod kolesami nákladiaka…“ vráti sa do tých ťažkých dní. Pár dní po pohrebe mali v jedálni už urnu s jeho popolom, čo bolo pre ňu zase jedno strašné potvrdenie, že sa jej tie dni predtým nesnívali. Mala pocit, že ju bolesť zadusí. „Utekala som radšej na druhú stranu domu, aby ma deti nevideli, a tam som plakala, kňučala a vôbec netušila, ako tú bolesť ukočírujem. A potom som na neho pocítila strašný hnev, že musel byť frajer a ísť na skútri, aj keď sme celý deň predtým riešili, že auto bude lepšie. Lenže on musel byť blahosklonný a nechať mi ho doma, keby niečo. Pritom som ho v ten deň vôbec nepotrebovala a jeho tak ten nákladiak zmietol z cesty ako muchu. A my sme tu zostali SAMI!!! Že sorry, že to nepredpokladal, ale na výsledku to nič nemení… Ja viem, vrešťať na urnu môže len skutočný cvok, ale… Strašne sa mi uľavilo,“ pokúsi sa mladá žena o úsmev.
„Ľudom sa stávajú zlé veci, u nás sa ich akurát nazbieralo trochu viac.“
Hrozne som sa chcela vedieť znova smiať
Vedela, že bude musieť nájsť nejaký nový zmysel života, prosto niečo, pre čo bude každé ráno vstávať. „Ja totiž neviem žiť nešťastne. Chcela by som sa vedieť zabaliť do smútku a desať rokov nevyliezť. Alebo dvadsať alebo zakrútená do neho zostať navždy. Lenže ja som strašne túžila znova sa smiať… Len som bez svojho muža nevedela ako,“ hovorí Mirka, ktorej napriek tomu nikdy, ale naozaj nikdy nenapadlo, že chce odísť radšej za ním. „Veď som tu mala ročného syna, trojročnú Klárku na vozíčku, ktorá bola odo mňa úplne závislá, päťročného špunta a pätnásťročnú dcéru, ktorá tiež prechádzala neľahkým obdobím. Museli sme ísť ďalej. Vedela som to a vedela som aj, že hoci v najťažších chvíľach pre bolesť človek necíti, že slnko dokáže krásne hriať, raz sa k nemu jeho lúč predsa len dostane. A preto je dobré sa nevzdať.“ Veľmi chcela byť zase šťastná a vidieť šťastné aj svoje deti. „Uvedomovala som si, že každá smutná vec, ktorá ma v živote stretla, ma síce v prvej chvíli pripravila o strašne veľa síl, ale nikdy som sa nevzdala nádeje.“ Aj teraz verila, že zase bude lepšie. Nikdy síce už tak, ako bolo pred Klárkinou chorobou a manželovou smrťou, ale že sa jednoducho vždy bude na čo tešiť. Aj keby to mala byť len maličkosť. Pretože inak by to bolo na zbláznenie.
Cez slzy bola schopná dostať zo seba jediné: „Nebolelo ho to? Prosím vás, nebolelo ho to?“
Cítim svojho muža pri sebe
Nepamätá si, že by sa niekedy pýtala – prečo práve my? „Ľuďom sa skrátka stávajú zlé veci, u nás sa ich akurát nazbieralo trochu viac. Ale možno len preto, lebo osud vedel, že ich zvládneme…“ Asi po troch rokoch po manželovej smrti prišla za Mirkou kamarátka, ktorej zomrela dcéra, s nápadom, aby založili organizáciu, kde by ich boľavé skúsenosti so stratou mohli byť prospešné iným. „A jednoducho sme začali a cítim, že to dáva zmysel nielen môjmu životu, ale hlavne smrti môjho muža. Pomáha mi to zmierovať sa s ňou, lebo takto je stále so mnou, cítim ho pri sebe vždy, keď sa mi podarí odovzdať ďalej nádej, že smrťou sa život nekončí, že sú to len otvorené dvere inam, žijem zmysluplne a cítim sa naozaj šťastná,“ prezrádza statočná mama. Dokonca tvrdí, že má napriek tomu, čo sa jej stalo, šťastný život. „Mám predsa štyri úžasné deti. Žijeme na prekrásnom mieste, v domčeku s veľkou záhradou, máme množstvo skvelých priateľov, ktorí nás dokázali podržať vždy, keď nebolo dobre. Áno, život nám síce niekedy hádže pod nohy polená alebo skôr celé klady, ale potom nám zase ukáže tú svoju dobrú tvár. A ja hlavne verím, že to, čo človek dáva, to sa mu vracia. A mne sa, napriek všetkým nepriazňam osudu, vracia strašne veľa. Vďaka tomu som pochopila, že jediné, čo má zmysel, je nádej a viera, a že kým to ide, treba bojovať a žiť „na plné pecky“. Áno, aj so všetkými tými krížmi a bolesťami. Lebo bez nich by som dnes bola určite iný človek. Ale ktovie, či taká spokojná, ako som teraz.“
Foto: archív M. Š.
